Svojím priamym podriadeným Custer oznámil, že boli spozorovaní a je potrebné čo najskôr zaútočiť, kým sa „Indiáni od strachu nerozpŕchnu na všetky strany". Jeho Indiánski stopári boli z neho úplne nešťastní, pretože mu ďalekohľadom ukazovali dym z ohňov a obrovské, asi 20 tisícové stádo koní a poníkov, ale Custer rezolútne vyhlasoval, že nič nevidí.
Najprv ho o sile nepriateľa upozornil stopár Mitch Boyer: „Siouxov a Čejenov je tam toľko, že nemáme ani toľko nábojov za opaskami!".
Tu treba poznamenať, že vojaci disponovali väčšinou jednoranovými Springsfieldkami, ktoré sa pri dlhšom používaní prehrievali a vtedy boli nespoľahlivé, zasekávali sa. Biely dom nebol v tých časoch k armáde veľmi štedrý, Spojené štáty sa ešte spamätávali z hospodárskej krízy (1873), a tak niet divu, že pri Little Big Horne boli lepšie vyzbrojení Indiáni. Mnohí z nich mali síce len luky a šípy, ale veľa z nich vlastnilo najnovšie modely opakovačiek.
Obrázok: Custer so svojími stopármi, vľavo od neho arikarský stopár Krvavý Nôž
Custer bol však natoľko presvedčený o svojom víťazstve, že svoju jednotku rozdelil na 4 časti (Custer, Reno, Benteen, zásoby), aby zaútočil na Indiánov z rôznych smerov a zabránil im v úteku. Toto rozdelenie sa napokon ukázalo ako osudné. Custer dal na pravé poludnie 25. júna 1876 majorovi Renovi rozkaz k útoku. Ten so svojimi 3 rotami o sile 112 mužov a arikarských stopárov zaútočil na horný koniec indiánskej osady. Tá sa rozkladala na západnom brehu Little Big Hornu a bola dlhá okolo 3 až 4 míle. Skladala sa z 5 táborových kruhov. Najďalej proti prúdu rieky - asi 2 míle pod ústím Reno Creeku -táborili Hunkpapovia Sediaceho Býka, pod nimi Mnikonžuovia, na juhozápad od nich boli Oglalovia Šialeného Koňa, ďalej Itazipčovia a na druhej strane tábora si rozložili svoje típí Čejeni. Indiáni sa venovali bežným prácam, boli na love a mnohí odpočívali po oslavách víťazstva nad Crookom či vítali príbuzných z agentúr. Počet Indiánov v tábore mohol dosahovať aj 10000 osôb a bolo len otázkou dní, maximálne týždňa, kým sa rozídu do menších skupín, pretože také veľké teleso spotrebovalo obrovské množstvo mäsa, potravy pre kone či paliva.
Obrázky: vľavo major Marcus Reno, vpravo kapitán Frederick Benteen Reno prekročil Little Big Horn pár míľ nad Indiánskym táborom a zakrátko bol pre mračno prachu Indiánmi spozorovaný.
Synovec Sediaceho Býka, Jeden Býk, spomínal: „ Tesne popoludní som išiel napojiť kone. Potom som počul výstrely. Hneď som vedel, že sa niečo deje. Ponáhľal som sa do tábora, kde už boli všetci na nohách. "
Situáciu sledoval z neďalekého kopca Custer, ktorého varoval jeho brat Thomas: „ Armstrong, oni o nás už vedia. Neutekajú, ale útočia! ".
Thomas Custer mal nesporne pravdu, pretože keď Reno napadol horný koniec tábora, tam mali svoje típí Hunkpapovia a Sediaci Býk vyslal proti Renovi svojich mužov pod vedením náčelníka Galla . K ním sa postupne pridali Oglalovia a Čejeni, prichádzajúci zo vzdialenejších miest tábora. Hlásatelia volali: „ Útočníci prichádzajú! Mnoho vojakov! ". Muži rýchlo zháňali kone a zbrane.
Skôr, než Sediaci Býk sformoval svojich mužov, ženy a deti sa dali na útek údolím a Reno dal medzitým svojim Arikarom príkaz ukoristiť stádo hunkpapských koní. To sa im aj podarilo, pričom stihli pozabíjať aj nejakých Hunkpapov, medzi nimi aj 2 manželky a 3 deti náčelníka Galla.
„ Moje srdce sa stalo zlým. Odvtedy som nepriateľov zabíjal len sekerou. " - spomínal Gall.
Obrázky: vľavo náčelník Hunkpapov Gall (Žlč), vpravo Thomas Custer
Na miesto zrážky s Renom už dorazilo asi 500 Indiánov, ktorí vojakov rýchlo zatlačili do lesíka pri rieke. Čejenský náčelník Dva Mesiace spomínal:
„Pokryli sme rovinu, začali sme vojakov nahánať, všetko bolo pomiešané - my, vojaci, potom zase my. Vzduch bol samý prach a dym. Videl som, ako vojaci skáču v panike do rieky."
Drevená Noha ho doplnil: „Pri rieke som zrazil puškou dvoch vojakov do hlbokej vody."
Pri hunkpapskom tábore zostalo zranených viacero vojakov, z ktorých Indiánske ženy a deti vytĺkali posledné zvyšky života a ako mali vo zvyku - zohavovali mŕtvoly. Súboj trval asi polhodinu a potom dal Reno rozkaz k ústupu a jeho muži sa dali na útek. Ešte predtým bol však zabitý slávny Indiánsky stopár Krvavý Nôž. Guľka ho trafila do hlavy a jeho mozog ostriekal majora Rena. Toto vojakov demoralizovalo a podporilo k bezhlavému úteku cez rieku. Zastavili sa až na vysokom kopci (Reno Hill) na východnom brehu rieky, kde sa pripojili k trom rotám kapitána Benteena, ktorý dostal od Custera za úlohu preskúmať úpätie Vlčích Hôr, či aj tam nie sú Indiáni (skutočne tam v čase 18. - 24. júna táborili). Benteen sa až teraz dozvedel, že Reno dostal na frak.
Obrázok: stopár Krvavý Nôž
Medzitým sa Custer s 210 mužmi presunul a pri tábore Mnikonžuov sa chystal prekročiť rieku a napadnúť Indiánov. Kvôli zákrutám rieky a pre množstvo topoľov nemohol vidieť plnú silu nepriateľa, no keby dbal na rady svojich stopárov, urobil by lepšie. Custer takisto v tej chvíli netušil, že Reno neuspel (stratil 40 mužov) a myslel si, že svojim útokom zasadí Indiánom rozhodujúci úder a spečatí víťazstvo Siedmej kvalérie. Ako kruto sa mýlil, spoznal už v nasledujúcich okamihoch.
