Kolóna však napredovala pomaly kvôli množstvu ranených a postupujúcich zastihol aj prudký lejak. K parníku dorazili až skoro ráno 30. júna a až Terry a spol. dokázali presne popísať čo sa stalo, lebo vraní stopár Curley mal žalostnú angličtinu a tak iba vedeli, že došlo k boju. Viac informácií mali iba od kuriéra Taylora z pevnosti Fort Ellis, ktorého Terry poslal s predstihom k parníku, aby sa pripravili na ranených. Taylor správu odovzdal a potom odišiel telegrafovať hroznú správu do civilizovaného sveta.
Parník vyplával poobede 30. júna a uháňal plnou parou do Bismarcku. Kapitán Marsh vytvoril rekord, už nikdy potom na západných riekach neprekonaný - za necelé 2 dni preplával 740 kilometrov. Jeho rekord nasledoval telegrafista v Bismarcku, ktorý informoval svet o katastrofe a za 24 hodín odvysielal vyše 50 tisíc slov.
Američania prijali správu o Custerovej smrti ako národnú katastrofu a značne im znepríjemnila oslavy 100. výročia vzniku Spojených štátov. Takmer všetci začali Siouxov nenávidieť a nenávisť mnohých smerovala všeobecne k Indiánom. Hlavným antikristom a vodcom „primitívov, neustále vzdorujúcim pokroku a civilizácii" sa stal Sediaci Býk. Američania od tejto chvíle nehľadeli na náklady, americký Kongres schválil požadovanú finančnú čiastku a za každú cenu chceli dostať Siouxov buď do rezervácií alebo ich zlikvidovať. Každopádne však nebol zanedbaný ani vinník porážky. Jedni vinili Custera, že rozdelil svoje sily, iní Rena, ďalší Benteena, Terryho či Crooka, ďalší samotného prezidenta Ulysessa Granta. Problém bol však aj ten, že všetci z menovaných si predstavovali Indiánov, ako utekajú v panike a nikto nepripustil, že sa môžu brániť či dokonca útočiť. Nadsadzoval sa počet Indiánov, ktorí proti belochom bojovali, počet dosahoval až 10 tisíc bojovníkov. Pritom počet Lakotov aj so severnými Čejenmi dosahoval sotva polovicu. Ďalší nemohli uveriť, že proti Custerovi stála stopercentne Indiánska masa. Predpokladali, že Indiáni mali vo svojich radoch dezertérov z armády či belochov, čo sa oženili s Indiánkami. Pravda ale bola iná. Žiadny dezertéri, žiadny belosi. Špekulácie dokonca zašli až k fáme, že Sediaci Býk absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe. V tom období sa Sediacemu Býkovi prisudzovali vlastnosti Napoleona, o 10 rokov však už bol pre belochov len zbabelec, ktorého výdatne očierňovali vlastní ľudia. Príčiny porážky sa teda hľadali desaťročia, no hlavné boli Indiánska presila 3:1, Indiánska jednotnosť a rozdelenie síl Custerovej jednotky.
Obrázok: pohľad zo súčasnosti na hroby vojakov Siedmej kavalérie, presne ako v boji padli
Správa o Little Big Horne zastihla hlavného veliteľa oblasti, kde došlo k boju, Sheridana, vo Philadelphii, kde celebrity oslavovali 100. výročie. Okamžite telegrafoval podriadeným, aby vyrazili na Yellowstone. Terryho mali posilniť plukovník Miles, plukovník Otis a generál Crook a spolu zasadiť Siouxom definitívny úder.
Medzitým sa Lakotovia venovali oslave svojho najväčšieho víťazstva a oplakávali svojich mŕtvych. Tých mohlo byť maximálne 100. Po Little Big Horne sa Lakotovia opäř rozdelili na menšie tlupy, jedny zamierili naspäť do rezervácií, iní zostali so Sediacim Býkom či Šialeným Koňom. A práve Sediacemu Býkovi, ktorý dokázal túto obrovskú Indiánsku koalíciu udržať pohromade, mohli Indiáni vďačiť za svoje víťazstvo, najväčšie, aké kedy dosiahli a aké už nikdy potom dosiahnuť nemali.
Drevená Noha:
„Nehanbím sa priznať, že som bol priaznivcom Sediaceho Býka. Nemám uši pre nikoho z tých, ktorí hovoria, že nebol statočný muž. Za starých časov som nikdy nepočul, že by o ňom ktokoľvek z jeho ľudu hovoril inak. Ak niektorý z nich neskôr zmenil svoju reč, chcel sám seba vyzdvihnúť pred belochmi."
