Pony Express prepravoval zásielky vo formáte pohľadnice. Hoci cena za takýto typ pošty nebola nízka – platilo sa 5 dolárov za list do váhy približne 14 gramov – Pony Express nepochovala iba cena. Bol to telegraf, ktorý 24. októbra 1861 spojil Ameriku, jeho hlavnou výhodou bola rýchlosť prenosu informácií za nízku cenu a vedeniu spoločnosti Pony Express bolo okamžité jasné, že bez štátnej podpory v tomto nerovnom boji nemôžu zvíťaziť. Po uvedenom dátume síce ešte Pony Express fungoval na určitých lokálnych úsekoch niekoľko rokov, ale už nespájal východ so západom.
Keď v Amerike vypuklo niekoľko zlatých horúčok a dobývali sa ďalšie a ďalšie Indiánske územia, tak vyvstala potreba spojiť východ so západom. Toto spojenie uspokojivo realizovala až železnica, ale tá spojila východ a západ až v máji roku 1869. Jej predchodcom bola dostavníková pošta, tá však bojovala so zásadným nedostatkom – naprieč Amerikou nedokázala prejsť za menej než 3 mesiace.
V roku 1860 však kalifornský senátor William Gwin zhmotnil svoje plány o expresnej poštovej linke a oslovil spoločnosť Russel, Major & Waddel, slovo dalo slovo a svetlo sveta uzrela nová spoločnosť Pony Express. Nová poštová linka začínala na východe v St. Joseph v Missouri a končila na západe v kalifornskom Sacramente. Prechádzala štátmi Kansas, Nebraska, Colorado, Wyoming, Utah a Nevada. Bola dlhá 3200 kilometrov. Poštové zásielky prepravovali osamotení jazdci na koňoch, ktorí uvedené územie zvládli najprv za 11 dní, neskôr len za 8 až 9 dní !!! A tu treba dodať, že často išli úplnou pustatinou, divočinou, medzi nepriateľskými Indiánmi, v horúčave, daždi alebo mrazoch. Priemerný vek jazdcov bol 18 rokov.
Je pravdou, že vedeniu spoločnosti sa postupne podarilo uzavrieť dohody s mnohými Indiánskymi kmeňmi o neútočení na jazdcov Pony Expressu, ktorí mali špeciálne, jednoznačne rozpoznateľné oblečenie – červenú košeľu a žltú šatku. Dohoda so všetkými kmeňmi však neexistovala a len ťažko sa dá predstaviť, ako nechávajú rôzne bojové spolky typu „Psí vojaci“ z kmeňa Čejenov jazdcov úplne na pokoji. Takže nebezpečenstvo bolo stále aktuálne, napriek tomu však pre Indiánov neboli najväčším lákadlom samotní jazdci alebo nebodaj ich pošta, ale kone na prepriahacích staniciach, o ktorých si povieme neskôr.
Vráťme sa však na začiatok, na ktorom stál inzerát, lákajúci jazdcov do Pony Expressu:
„Pony Express zo St. Joseph v Missouri do Kalifornie, za menej ako 10 dní. Hľadáme mladých, chudých, šlachovitých chlapíkov, nie starších ako 18 rokov, ktorí sú skvelými jazdcami a ktorí sú ochotní denne riskovať svoj život. Prednosť majú siroty. Týždenný plat 25 dolárov. Odpovedajte na adresu stajňe Pony Express v St. Joseph, Missouri.“
25 dolárov! To bol v tom čase plat, ktorý bol približne dvojnásobný oproti robotníkovi v továrni. Pony Express hľadal siroty – vysvetlenie sa ponúka vo fakte, že tento podnik mal v biznise dlhodobé plány, pre siroty ponúkali perspektívu a vedenie podniku sa chcelo o týchto chlapcov pravdepodobne aj dlhodobo postarať.
V čom spočívala pracovná náplň jazdcov Pony Expressu? Na plný plyn uháňať na koni k najbližšej prepriahacej stanici, kde si jazdec vymenil koňa za čerstvého a uháňal ďalej. Úseky boli od seba vzdialené približne 10 až 15 míľ, podľa zložitosti terénu. Celkový počet prepriahacích staníc presne nepoznáme, ich počet bol často udávaný rôzne, v počte až do 200. Keď jazdec prichádzal do prepriahacej stanice, upozornil na seba – aby sa minimalizoval čas výmeny - trúbkou, ktorú nosil pri sebe. Výmena koňa tak trvala približne len jednu minútu. V určitých miestach jazdec svoju jazdu ukončil a na danom mieste mohol prespať a pripraviť sa na ďalšiu jazdu.
Jazdci mali na sedle upevnenú tzv. mochillu, na ktorej sa nachádzali štyri kožené brašne , v ktorých sa bežne vyskytovalo 10 – 15 kilogramov poštových zasielok. Pošta sa mohla zastaviť jedine v poštovom úrade, nikdy nie na trati. Čas pri odovzdávaní zásielok musel byť taktiež minimalizovaný.
Jazdci boli často ambiciózny a túžili prekonávať traťové rekordy. Legendárny Robert Halsam je držiteľ rekordu v čase, za ktorý prešiel celú trať – bolo to neuveriteľných 7 dní a 17 hodín!
Najslávnejším jazdcom Pony Expressu bol William Frederic Cody, známy ako Buffalo Bill , ktorý do služieb spoločnosti vstúpil ako 15 ročný. Úsek, ktorý by sme dnes mohli prirovnať vzdialenosti z Bratislavy do Košíc, zvládol Cody za necelých 9 hodín, čím sa zaradil medzi špičku.
Rekordy však vznikali hlavne z iných dôvodov, ako osobných ambícií jazdcov. Nebolo zriedkavé, že na mieste odovzdávky pošty ďalší jazdec nečakal. Dôvody mohli byť rôzne – nečakaná choroba či rôzne objektívne príčiny (prepad stanice Indiánmi...).
Obrázok: prepriahacia stanica Pony Expressu v Kansase
