Grattanov masaker však niektorých belochov vážne znepokojil, mali zo Siouxov strach a rozširovali fámy, že sa Indiáni chystajú na boj. Nebola to ale pravda. Iba v novembri sa odohral drobný incident, kedy päť Bruléov prepadlo poštový dostavník a trojčlennú posádku zabilo -boli nahnevaní kvôli smrti náčelníka Statočného Medveďa, ktorý padol v boji s Grattanom. Bojovníci pod vedením Dlhej Brady odcudzili aj dvadsaťtisíc dolárov, nikdy sa však nepodarilo zistiť, čo sa stalo s týmito peniazmi. Medzi útočiacimi Indiánmi boli vtedy aj dvaja mladíci, ktorí sa neskôr stali významnými náčelníkmi - Škrvrnitý Chvost a Červený List.
Keď sa skončila zima, Bruléovia začali podnikať útoky na obchodné stanice pozdĺž prisťahovaleckých ciest, ale žiadne väčšie škody nenapáchali. Napriek tomu tlak obchodníkov na americkú vládu silnel a tak príslušné úradné miesta nariadili Siouxom, aby sa zhromaždili na juh od Severnej Platte. Kto tak neurobí, ten bude považovaný za nepriateľa. A naozaj, čoskoro sa na určených miestach objavujú stovky típí a náčelníci sú pripravení rokovať. Neprišiel však náčelník Malý Hrom, proti ktorému bol následne vyslaný generál Harney s vojskom. Objavil tábor Malého Hroma na Blue Water Creeku a nekompromisne zaútočil. Pri útoku zahynulo 87 Indiánov a 70 bolo zajatých, väčšinou ženy a deti. Harney týmto útokom Lakotov vážne znepokojil, ale ďalší už nepodnikol, iba požadoval, aby vydali bojovníkov, ktorí prepadli v roku 1854 poštový dostavník. A títo piati sa naozaj vzdali. Strávili ako väzni v pevnosti Fort Kearny dva roky, ktoré však neboli príliš kruté. Škrvrnitý Chvost počas nich spoznal belochov natoľko dobre, že si neskôr ako náčelník dokonale uvedomoval ich silu a ako jeden z prvých prijal život v rezervácii.
A príliv prisťahovalcov neustával... Začal silnieť tlak na vysťahovanie Indiánov z Kansasu, Nebrasky a juhovýchodnej Dakoty. Ich novým domovom malo podľa belochov byť tzv. Indiánske teritórium v dnešnom štáte Oklahoma. Niektorí Lakotovia sa preto začali presúvať k Čiernym Horám, no táto oblasť už bola Indiánmi dosť osídlena a prejavovalo sa to na úbytku bizónov a lovnej zveri. Lakotovia preto začali poškuľovať po území Vraních Indiánov a tak často ich úspešne napádali, že tí sa postupne stiahli z okolia rieky Powder. Situáciu neupokojil ani vládny zmocnenec danej oblasti, ktorý do Washingtonu nepravdivo hlásil, že v oblasti je pokoj, pretože mu išlo o to, aby vláda nezastavila Lakotom prídely tovaru, čím by viacerí belosi prišli o kšefty. Tu si treba uvedomiť, že Lakotovia sa zmluvou v roku 1851 zaviazali neútočiť na Vraních Indiánov, ale túto zmluvu poctivo nedodržovali. V tomto kontexte potom vyznieva rozpačito, ak sa Lakotovia domáhali, aby belosi neporušovali zmluvy, keď ich oni sami neboli ochotní dodržovať... Nemožno nechať bez povšimnutia, že Vraní Indiáni - v literatúre a filmoch zobrazovaní veľmi často v negatívnom svetle - dodržovali od začiatku 19. storočia mier s belochmi a ak sa objavili útoky, boli veľmi sporadické... Tlak Lakotov bol však natoľko silný, že Vraní Indiáni boli donútení stiahnuť sa aj z hôr BigHorn. Tam sa 25. Júna 1876 odohrala pamätná bitka, z ktorej vzišli Lakotovia ako víťazi, no v tieni týchto udalostí zostal fakt, že sa odohrala na území Vraních Indiánov, kde sa v tom čase už Lakotovia cítili ako doma a mladí si už možno aj mysleli, že toto územie je len a len ich.
Vráťme sa ale asi o 17 rokov naspäť, do roku 1859. Obchod Lakotov s belochmi prekvital, v obchodných staniciach stále mohli vymeniť kožušiny za zbrane a muníciu, čo významne prispievalo k tomu, že Lakotovia boli stále viac bojaschopní. Nebolo výnimkou, že boli vyzbrojení najmodernejšími puškami a ich útoky na indiánskych nepriateľov mali potom logicky zdrvujúce účinky. V roku 1861 sa tak Vraní Indiáni vracali do svojej pôvodnej zeme už len zriedka a navyše na ,nich zo severu útočili Čiernonožci, takže boli nútení ustupovať stále na západ. Avšak ani Lakotovia nežali iba úspechy. Stovky z nich sa rozhodli pre belošský spôsob života, žili v blízkosti vojenských pevností a okrem závislosti na milodaroch vlády boli mnohí závislí od alkoholu a prostitúcia tam bujnela ako burina... Divokí súkmeňovci nimi pohŕdali a volali ich „Povaľači". Indiánky sa často vydávali za belochov a uzatvorením týchto zväzkov si úplne odvykli od divokého spôsobu života.
Medzitým sa pomaly schyľovalo k Občianskej vojne a Amerika sa mala opäť poriadne zafarbiť krvou...
Zdroj: George E. Hyde - Lid Rudého Oblaka
Zdroje obrázkov: www.old-picture.com, www.greatfallstribune.com, dickiebo.wordpress.com
