A práve obdobie občianskej vojny mohli Siouxovia oveľa lepšie využiť. Červený Oblak síce o pár rokov dosiahol nejaké úspechy, tie však nemali trvalejší charakter. Pri troche snahy mohli Indiáni občiansku vojnu využiť na dôslednejšie očistenie svojho územia od vojenských pevností (podobne ako to urobil Pontiac) a tieto víťazstvá mohli na dlhší čas odradiť prisťahovalcov od zaplavovania indiánskeho územia. Navyše by to posilnilo sebavedomie Siouxov a oddialili by živorenie v rezerváciách, čo sa do istej miery neskôr podarilo Geronimovi. Ale ťažko predpovedať, čo by bolo „keby"... Vráťme sa do reality.
Jednota nikdy nebola silnou indiánskou stránkou a to platilo aj pre Siouxov. Jednotlivé kmene konali na vlastnú päsť, čo potvrdilo povstanie východných Dakotov Santíov. Koncom roku 1862 bola americká vláda nútená zostaviť dobrovoľnícke jednotky, aby posilnili pevnosti v Missouri, Arkansase a Platte. Dobrovoľníci boli známi svojou väčšou brutalitou ako profesionálni vojaci, čo dokázali neskôr v rokoch 1864 alebo 1868 pri Sand Creek a Washite. Jednotvárny život v pevnostiach si spestrovali vyhľadávaním sporov s Indiánmi a útočili na nich aj bez príčiny. Indiáni sa búrili a navyše stáda bizónov na juh od Platte začali povážlivo rednúť. Krátko predtým vypukla totiž v Colorade zlatá horúčka a do kraja okolo prúdili prisťahovalci, pribudlo údajne až stotisíc osôb.
Armáda potom nariadila Bruléom a Oglalom, aby nevstupovali do údolia Platte. Starší náčelníci, ktorí si želali mier, boli ochotní nariadenie dodržať, ale opäť to stroskotalo na nedisciplinovanosti mladých bojovníkov. Siouxovia sa potom spojili s Čejenmi a Arapahmi a spolu podnikli viacero nájazdov, predovšetkým vo východnej Nebraske. Zablokovali aj poštu do Kalifornie a šesť týždňov nebola armáda schopná na vzniknutú situáciu reagovať. Jedinou odvetnou akciou vystrašených vojakov bolo zapálenie prérijného požiaru v dĺžke asi 200 míľ, ktorým chceli vyhnať indiánske kmene...
Začiatkom decembra 1864 sa Oglalovia a Bruléovia utáborili pri potoku Beaver Creek, kam pozvali Čejenov a Arapahov, aby jednali o spoločnom postupe proti belochom. Na mieste sa zhromaždilo asi 800 až 900 típí a stretnutie posilnilo sebavedomie Indiánov. Výsledkom boli dva januárové útoky na Julesburg, ktoré do základu vypálila asi tisícka bojovníkov. Ich pozornosti neušli ani ranče a dostavníkové stanice v okolí, ktoré vyrabovali a potom zapálili. V nočnej tme bolo dlho vidieť nielen tento požiar, ale aj táborové ohne Indiánov a bolo počuť hrozivé dunenie bubnov.
Neschopnosť armády zasiahnuť bola viac ako zrejmá. Indiáni postupovali podľa plánu, ktorý nebolo ťažké odhaliť, zaujímali ich dostavníkové a obchodné stanice, miesta, kde mohli niečo ukoristiť. Keď sa Indiáni nabažili úspechov, ako tradične opustili vojnový chodník a pomaly sa rozchádzali. Ich výkon však bol obdivuhodný. Prešli viac ako 400 míľ v mrazivom zimnom počasí, mali so sebou ženy a deti, neskôr aj obrovské stáda ukoristených koní a dobytka. Zabili niekoľko sto belochov a zničili vyše 100 míľ dostavníkovej cesty, popri ktorej zapálili všetko, na čo narazili.
Útoky na Julesburg rozhnevali predstaviteľov zničenej dostavníkovej spoločnosti natoľko, že vo Washingtone presadila odvolanie generála S. R. Curtisa. Na jeho miesto nastúpil generál G. M. Dodge, od ktorého si vláda sľubovala úplné očistenie oblasti od Indiánov.
Zdroj: George E. Hyde - Lid Rudého Oblaka
Zdroje obrázkov: http://en.wikipedia.org/wiki/Grenville_M._Dodge, http://en.wikipedia.org/wiki/Samuel_Ryan_Curtis
http://en.wikipedia.org/wiki/Red_Cloud
