Tento starý náčelník bol už roky tŕňom v oku nielen správcovi rezervácie McLaughlinovi, mnohým belochom na úradných miestach - za zabitie G. A. Custera a likvidáciu Siedmej kavalérie pri Little Big Horne v roku 1876 - ale aj čoraz väčšiemu množstvu Lakotov. Tí ho kedysi verne nasledovali, ale roky v rezervácii podkopali funkciu náčelníka a takmer úplne zlikvidovali kmeňové povedomie. Niektorí Lakotovia žili už takmer úplne ako belosi a starý spôsob života im už veľa nehovoril. Za starých čias by nikto nespochybnil statočnosť Sediaceho Býka, teraz sa tak dialo pravidelne a niektorí pohlavári ako napr. Žlč ho ohovárali kde sa dalo. A tak jediný náčelník, na koho mohol Býk nostalgicky spomínať, bol Šialený Kôň.
Život Sediaceho Býka na sklonku roku 1890 poznačili dve predpovede. Prvú vyslovil on sám: „Bude mierna zima, bude možné tancovať Tanec Duchov.". Stalo sa.
Druhá predpoveď bola z ríše zvierat. Sediaci Býk vždy pozorne načúval hlasom vtákov, špeciálne škovránkom a rozumel im. Jedného dňa sa prechádzal neďaleko svojho zrubu pri Grand river, keď začul hlas:
„Zabijú ťa vlastní ľudia.". Býk uvidel na neďalekom kríku Škovránka a po tejto prepovedi zosmutnel. Mal ho teda stihnúť osud veľkých vojvodcov - prekonať všetky vojny, aby mohol byť porazený v mieri.
Sediaci Býk nepatril k fanatickým veriacim Tanca Duchov, no pravdepodobne v ňom videl šancu získať stratenú slobodu a starú slávu hlavného náčelníka Lakotov.
„Pomaľujem sa bojovými farbami a vydám sa znovu na bojový chodník." - vyhlásil.
Nestihol to. Správca rezervácie Standing Rock James McLaughlin jeho vyhlásenie síce bral s rezervou, no chytil sa príležitosti raz a navždy zbaviť Býka. Okamžite odoslal do Washingtonu naliehavú žiadosť o vojenskú silu a označil náčelníka ako hlavného podnecovateľa Tanca Duchov. Odpoveď prišla okamžite - má Sediaceho Býka zaistiť, za žiadnu cenu mu nemá dovoliť utiecť. K tomuto cieľu nemá použiť armádu z neďalekej pevnosti, ktorá keby vnikla do rezervácie, spôsobila by paniku, ale Býka ma zaistiť Indiánska polícia 15. decembra, v deň rozdávania potravinových prídelov. Vtedy zvýšený počet policajtov nevzbudí nežiadúcu pozornosť.
Indiánsku políciu tvorili Indiáni, ktorí zanechali „divošský" spôsob života a pristúpili na civilizáciu. Mohli nosiť zbraň, mali uniformu, dostávali pravidelný žold. Museli však zanechať svoje náboženstvo (a konvertovať na kresťanstvo), museli mať len jednu manželku, poslať svoje deti do škôl, skrátka museli splniť viacero podmienok. Napriek tomu sa záujemcov o členstvo v radoch Indiánskej polície našlo mnoho. Lakotovia totiž mali aj za starých čias akýchsi ochrancov poriadku v tábore, tzv. „Akicitov". Lakotovia nazývali Indiánsku políciu „Češka maza", čo znamená „Kovové hrude", kvôli veľkým odznakom pripnutým na blúze.
Okrsku Grand River velil poručík Henry Býčia Hlava. Bol kedysi verným Býkovým spojencom, bojoval proti belochom pri Little Big Horne, no už ich rozdeľovali názory na belošskú civilizáciu. Býčia Hlava dostal 14. decembra 1890 jediný rozkaz - zaistiť Sediaceho Býka a priviezť na správu rezervácie. Za žiadnu cenu mu nesmel Býk uniknuť. Býčia Hlava dostal posily z rezervácie Pine Ridge v podobe 20 členného oddielu seržanta Charlesa Oholenej Hlavy a keď sa k nim pridalo aj viacero dobrovoľníkov, celý policajný oddiel pozostával zo 44 mužov. Noc zo 14. na 15. decembra 1890 strávili v dome Býčej Hlavy. Bolo to paradoxne na miestach, kde sa pred takmer 60 rokmi narodil Sediaci Býk. Vládla pochmúrna nálada, všetci si boli vedomí, koho idú zaistiť. Po tvárach niektorých tiekli slzy. Všetci ale už zašli priďaleko a nedalo sa cúvnuť. Do chladného pätnásteho decembrového rána zaznel rozkaz Býčej Hlavy a 44 mužov na koňoch sa vydalo k Sediacemu Býkovi.
Víťaz nad Custerom spal vo svojom zrube so 14 ročným synom Vraňou Nohou, s obidvoma manželkami (sestry Národom Videná a Štyri Šaty) a niekoľkými ďalšími Lakotami.
Okolo šiestej hodiny ráno sa rozleteli dvere a poručík Býčia Hlava zatriasol náčelníkom:
„Prišli sme si po teba."
„Dobre." - odpovedal Býk.
Niekoľko členov Indiánskej polície si dodávalo guráž strkaním do Sediaceho Býka a snažili sa ho obliecť, pretože vonku slušne mrzlo. Všetci boli nervózni, Býkove ženy plakali a vonku pred zrubom sa za štekotu psov zhromaždil slušný počet Býkových priaznivcov.
Keď potom Sediaci Býk na popud svojho syna odmietol spolupracovať, Býčia Hlava bol na pokraji infarktu. Vtom sa do popredia pretlačil Býkov verný spojenec, 44 ročný Chytá Medveďa a vyzval dav:
„Poďte, bráňme svojho náčelníka!!!"
Vzápätí sa obrátil k svojmu smrteľnému nepriateľovi Býčej Hlave:
„Nezatkneš Tatanku Iotanku!"
„Ty mi v tom nezabrániš!" - odsekol Býčia hlava a obrátil sa k Býkovi: „Nepočúvaj ich a poď. Musíš ísť!"
A potom všetko prerušil ostrý lakotský bojový pokrik, ktorý vydal Chytá Medveďa, odhodil deku, ktoru bol prikrytý, vytiahol pušku a zblízka napumpoval olovo do boku Býčej Hlavy. Ten okamžite klesol k zemi, ale stihol napáliť Býkovi do pŕs dávku z revolvera. Za Býkom stál jeho synovec Červený Tomahawk, ktorý bol policajt a nekompromisne to nadávkoval strýkovi zozadu do hlavy. Rozpútala sa besná prestrelka, Indiáni sa postupne dostávali do typického bojového tranzu a situácia začala byť vážna. O chvíľu ležali mŕtvy Chytá medveďa a ďalších 5 Býkových stúpencov a policajti seržant James Malý Orol, vojak David Sokolí muž, Paul Obáva Sa Vojaka a John Silná Paža. Následkom zranení o 82 hodín podľahol poručík Býčia Hlava (mal v tele 4 guľky) a o 25 hodín po bitke aj seržant Oholená Hlava. Vojak Alexander Stred utrpel pomliaždeninu nohy a neskôr mu ju museli vojenskí lekári amputovať.
Sediaci Býk ležal mŕtvy pred svojím zrubom a jeho telo už primŕzalo k zasneženej zemi. Neďaleko pokračovala prestrelka medzi Býkovymi stúpencami a vojakmi, ktorí čakali v zálohe a dorazili ako posily k miestu tragédie. K telu Sediaceho Býka zrazu pristúpil muž menom Posvätná Medicína, ktorý psychicky nezvládol smrť svojho brata policajta Silnej Paže. V rukách zvieral ťažkú tyč, nenávistne sa pozrel na mŕtvolu náčelníka, zahnal sa a celou silou mu ňou udrel do tváre, ktorú úplne znetvoril. Tým sa ale zďaleka nič nekončilo. Zo zrubu sa totiž vytackal 14 ročný syn Sediaceho Býka Vrania Noha. Narodil sa v predvečer Little Big Hornu, čo bola mocná medicína (okrem neho mal aj dcéru Stojí Svätá).
Teraz však bojoval Vrania Noha o holý život. Policajt Osamelý Muž ho ovalil pažbou pušky po hlave a spolu s ďalšími dvoma policajtami do Vranej Nohy napumpovali olovo. Scénu ako z hororu dotvárala ranná hmla, 7 mŕtvych Býkových stúpencov, 2 mŕtve kone, usedavý plač Býkových žien a besný štekot psov. Neďaleko predvádzal svoje kúsky cirkusový kôň Sediaceho Býka (bol naučený tancovať a zdvíhať nohy na zvuk streľby), ktorého mu daroval Buffalo Bill.
Keď sa o nejaký čas situácia ako - tak upokojila, policajti s vojakmi odviezli svojich mŕtvych a ranených na správu rezervácie. Spolu s nimi aj Býkovo znetvorené telo. Ktovie, čo pociťoval správca McLaughlin, keď sa dozvedel, čo sa stalo. Možno aj zadusťučinenie za Custera... Každopádne zostane otázkou, či dal príkaz Sediaceho Býka zavraždiť, pretože o tom neexistujú dôkazy a ani správanie Indiánskej polície pri zatýkaní to nepotvrdzuje. Samotný akt zatýkania síce nezvládli najlepšie, no ak by chceli zabíjať, urobili by tak okamžite po príchode k Býkovi. McLaughlin mal manželku polovičnú Lakotku a preto ho ťažko možeme považovať za nepriateľa Indiánov. Ich budúcnosť však jednoznačne videl v prijatí belošskej civilizácie (všimnite si belošské mená členov Indiánskej polície). James McLaughlin neskôr pracoval ako oceňovaný indiánsky inšpektor ministerstva vnútra a zomrel v roku 1923 vo veku 74 rokov.
17. decembra sa konal pohreb. Sediaci Býk nebol pochovaný s ostatnými, ale bol len tak zahádzaný hlinou v rohu cintorína v pevnosti Fort Yates (aj jeho hrob bol pravdepodobne neskôr vykradnutý). Čoskoro Úrad pre Indiánske záležitosti nariadil zaistiť maximum majetku Sediaceho Býka. Tak napríklad zrub, pred ktorým bol zavraždený, bol vystavený v Chicagu v roku 1892 na svetovej výstave.
Sediaci Býk je mŕtvy, ale spomienka na neho pretrvala dodnes. Bol vlastencom, oddaným svojej dobe a jeho odkaz žije aj po 150 rokoch. 21. decembra 2007 obletela svet šokujúca správa - Indiáni vyhlásili nezávislosť. Indiáni teda bojujú svoj boj ďalej. Už nie s lukom a šípom, ale spôsobom bieleho muža. Držme im palce!
