Avšak v druhej polovici 19. storočia sa Čierne hory stali stredobodom záujmu zlatokopov a dobrodruhov, pretože na French Creeku bolo objavené zlato. Povesti o novom eldoráde sa šírili ako požiar na prérii a americká vláda tušila problémy. Bolo totiž len otázkou času, kedy príde k zrážke s Indiánmi, ktorým navyše na základe laramijskej zmluvy toto územie patrilo "pokiaľ porastie tráva a nebo bude modré". Teda inými slovami - naveky a vstup belochov bol možný len so súhlasom náčelníkov. Noviny, ako vždy, situáciu len zhoršili a tak následkom propagácie v tlači do oblasti prúdili ďalší a ďalší belosi.
Veľký biely otec vo Washingtone preto rozhodol, že do Čiernych hôr bude vyslaná expedícia, ktorá povesti o zlate spoľahlivo vyvráti. 2. júla 1874 sa vydala na cestu početná kolóna vozov a velil je miláčik Ameriky - George Armstrong Custer.
Toho žiadne dohody s divochmi nezaujímali a jeho jediným cieľom bolo zlato nájsť a zvýšiť si osobnú popularitu. Jeho ambície neboli vôbec prízemné - túžil po kresle prezidenta. Súčasťou expedície boli indiánski aj belošškí stopári, húf novinárov a skupinka popredných geológov. Čo však Custera mrzelo najviac, bola neúčasť jeho manželky. Z bezpečnostných dôvodov - údajne kvôli Indiánom - ju nechal doma. Pravidelne jej však z centra diania posielal listy a tak prériou klusal kuriér veľmi často. Obavy o Elisabeth Custerovú sa nakoniec nepotvrdili, sám George Armstrong jej napísal: "Žiadnych Indiánov sme nevideli, ale budem stále v strehu!" Obrovská kolóna samozrejme zraku Siouxov neunikla, no zaútočiť si netrúfli.
Expedícii počasie spočiatku neprialo - veľa pršalo a vozy zapadali v hlbokom bahne. Až keď sa dostali na úpätie Black Hills, problémy ustúpili. Custer sa venoval aj príjemnym veciam - svojej obľúbenej poľovačke a ulovil viacero pozoruhodných kusov. Takisto dával mená vrchom a riekam podľa významných osobností amerického života. Topografovia zmapovávali územie, geológovia skúmali nerasty. Keď už strácali nádej, našli čo hľadali. Zlato. Custer mal veľké problémy, aby sa mu demoralizované vojsko nerozutekalo a tak rýchlo zavelili k návratu a novinári medzitým hlasno roztrubovali do sveta značne nadnesené správy o údajne najbohatšom ložisku hornín na americkom severozápade:
"Zlata je tu toľko, že je ho vidieť pod korienkami trávy."
Obrázky: lovecké úspechy G. A. Custera
Obrázok: G. A. Custer so svojimi indiánskymi stopármi
Zlatokopovia, pochybné živly, prostitútky, kšeftári - títo všetci sa teraz už nezadržateľne valili do Čiernych Hôr. Vláda preto vyslala do oblasti početné vojsko, ktoré malo zabrániť prieniku na indiánske územie.
Prezident vyhlásil:
"Vláda bude trvať na dodržaní zmluvy z roku 1868."
Vojaci síce mnohých dobrodruhov aj zastavili, ale nariadenie vlády len diplomaticky tlmočili a tak každý, kto sa čo len trochu snažil, bez problémov do Black Hills prenikol a do leta 1875 sa tento počet pohyboval okolo 1000 ľudí. Tento stav len podčiarkoval chaos, ktorý vládol v tom čase medzi Bielym domom a armádou.
Obrázok: vtedajší prezident U.S.A. Ulysses Grant
Vláda si čoskoro uvedomila, že tento problém nezvládne a rozhodla sa, že od Indiánov Čierne Hory odkúpi alebo aspoň získa právo na ťažbu nerastov. Do oblasti preto vyslala novú expedíciu, dôveru armády dostal opäť spoľahlivý Custer. 24. mája 1875 vyrážajú z pevnosti Fort Abraham Lincoln a špičkový geológ Walter P. Jenny má neľahkú úlohu - odhadnúť cenu nerastného bohatstva, aby vláda nezaplatila Indiánom viac. Výsledok expedície sa nijak nelíšil od tej spred roka, výskyt zlata v oblasti potvrdili nielen geológovia, ale aj zlatokopovia a tak Veľký biely otec pozval do Washingtonu rezervačných náčelníkov Červeného Oblaka a Škvrnitého Chvosta, aby s nimi prediskutoval predaj Čiernych Hôr a pripravil novú zmluvu. Obidvaja to však razantne odmietli a urýchlene sa vrátili domov. V jednom ich návšteva pre belochov význam mala. Obidvaja náčelníci počas návštevy poznali silu bledých tvári a definitívne poznali, že ich nemôžu poraziť. Svoju budúcnosť od tejto chvíle videli jedine v prežití v rezerváciách.
Obrázok: náčelník Škvrnitý Chvost (Spotted Tail)
Podobne ale neuvažovali všetci. Sediaci Býk a Šialený Kôň odmietali akékoľvek zmluvy a jednania s belochmi a spolu so svojimi ľuďmi žili nepretržite mimo siouxskej rezervácie. Pre nich bol predaj Čiernych Hôr úplne absurdný a Sediaci Býk sa vyjadril takto:
"Odkážte Veľkému bielemu otcovi, že žiadnu pôdu nepredám." - zohol sa a zobral trochu hliny medzi prsty - "Ani toľkoto."
Šialený Kôň zmýšľal podobne: "Nemožno predať pôdu, po ktorej chodia ľudia."
