Stratená beloška o škatuľkovaní a rozbitých škatuliach

Opa Locka, Florida. Mesto obývané výlučne černochmi. Kristína, beloška, tu strávila 3 dni. Navštíviť priateľa, černocha. Úvodom ma varoval: nepozerať sa nikomu do očí, ale nezabudnúť úctivo pozdraviť. Ak by som takto nejednala, jedno by vyvolalo agresiu, že si ich obzerám a druhé, že ich ignorujem. Takto som sa už stala obeťou v New Yorku, keď som sa nadchýnala utešenosťou malého černoška s mamičkou. Tá to pochopila ako opovržlivé obzeranie a útočne ku mne priskočila z otázkou, čo mám za problém. Prečo? Lebo som tak strašne biela! Na okamih som sa v Opa Locka ocitla sama. Urobila som menší nákup a so slušným pozdravom položila tovar na pult. Obchod bol prázdny, predavačka sa nemala komu venovať. Avšak farba mojej pleti bola jednoznačnou príležitosťou dať mi najavo, že tu, medzi černochmi, som nikto. Preto sa na mňa predavačka ani nepozrela. Ani sa nenamáhala tváriť, že má na práci niečo dôležitejšie. Jednoducho ma ignorovala. Trpezlivo som čakala... a čakala. A nakoniec som sa aj dočkala. Avšak nikdy v živote som na účtovanie tovaru nečakala tak dlho. Jedna žena - jedna černoška. Neškatuľkuj! V tej istej Opa Locke stretám malého chlapca v Mcdonalde. Obidvaja sme sa tam nachádzali z jedného dôvodu - internet. Nápomocný mi ponúkol miesto so zástrčkou pre nabíjačku a plne mi dôveroval, keď sa ma opýtal na hláskovanie istého anglického slova. Charakter, nie pleť! Santiago de los caballeros, Dominikánska republika. Nie je to žiadna turistická oblasť s plážou a hotelom. Žiaden biely turista. Iba miešanci černochov a belochov... A stratená beloška. Našťastie nie tak úplne. S mojim sprievodcom, Dominikáncom, som sa cítila bezpečne. To však neodradilo malého chlapca ku mne priskočiť a pýtať si dolár. Pre Dominikáncov je beloch to isté ako bohatý Američan. Takže očakával dolár a nie euro. Za zmrzlinu mi naúčtovali o nejaké to peso naviac. Prečo? Lebo som turistka. A ako vedeli, že som turistka? Podľa toho, že som biela. Ideme s kuframi k zastávke autobusu. Taxikár to berie ako príležitosť. Začne v španielčine prehovárať môjho sprievodcu, aby sme šli taxíkom. Odpoveď znela: ,,Nie, vďaka." Avšak taxikár ostal neoblomný, lebo veril, že "bohatá Američanka" Kristína mu dá strašne veľa dolárov. Na moje obrovské prekvapenie, začal cúvať tempom akým sme sa my pešky presúvali k zastávke a nebol schopný zastaviť sa v reči. Vymenúval dôvody, prečo by sme mali ísť radšej taxíkom. Môj sprievodca ho zakaždým slušne odmietol. Táto konverzácia a trápne cúvanie a prehováranie trvali tak dlho, že som stratila nervy a v angličtine skríkla: ,,Nejdeme taxíkom! Rozumeli ste? Odíďte!" Taxikár okamžite pochopil, že dolár nebude. Na moje slovo otočil auto a poslušne odišiel. V tom istom meste, na letisku, pozrie na mňa zamestnanec letiska za prepážkou a doširoka sa usmeje: ,,Tak sa na to pozrime. Sedíte pri okne a máte 2 malé tašky ako tak pozerám. To nebude pohodlné. Budete mať sedadlo pri núdzovom východe, kde je viac priestoru na nohy. Nech sa páči." Pozorný a starostlivý! To je jeho charakter. A za tento charakter jeho pleť zodpovedná nie je! Iselin, New Jersey. Mestečko vytvorené Indmi pre Indov. Nespočetné množstvo malých obchodíkov so sári, cukrárne, reštaurácie, rýchle občerstvenia, elektronika... Všetko indické a len indické. Žiadna beloška na okolí. Teda jedna áno. Kristína... V reštaurácii plnej Indov to nikomu ani nedošlo. Skutočne som nezažila ani jeden bodavý pohľad, či zlovestný úškrn. Jednoducho ma brali ako človeka. V tom istom mestečku, na tej istej obchodnej ulici som s host parents so záujmom vošla do obchodu so sárí. Vysvetľujú mi ako sa líšia sárí slávnostné a každodenné. S nadšením sa pýtam, či si myslia, že bude v poriadku, ak si spravím jednu fotku. Nevideli problém. Avšak pán predavač ho videl. Videl ho vo mne a mojej pleti, lebo sa na mňa oboril nenávistným úškľabkom akoby som to sárí už teraz kradla. V okamihu som bola preč z predajne, kým sa moji host parents snažili predavača uchlácholiť. Jeden muž - jeden Ind. Neškatuľkuj! Host parents ma na chvíľu nechali samú, lebo ich zlákala vôňa vyprážaných bathurí v neďalekom fast foode. Nemali tak čas sprevádzať ma pri kúpe batérií do fotoaparátu. Poradili mi skúsiť obchod na rohu, kde by sa tieto batérie mohli nachádzať. Pán predavač akurát viedol živú konverzáciu v hindskom jazyku s istým Indom. No pri mojom vstupe okamžite spozornel a pýtal sa ako mi môže pomôcť. Batérie však nepredávali. Tak som ostala bezradná. Predavač zbadal moju bezradnosť a lámanou angličtinou mi začal niečo vysvetľovať. Nepochopila som. Ale pochopila som hĺbku jeho charakteru, keď otvoril dvere a ukázal cez ulicu na druhú stranu, kde sa nachádzal ďalší obchod s elektronikou (a batérie som tam našla). Túto radu od nápomocného predavača som si vďačne uchovala do pamäte o škatuľkách. Najmä preto, že Indovia zvyknú byť na konkurenciu veľmi hákliví. Ale nie! Škatuľka sa rozbila! Škatuľkuj s pohľadom na jedinečnosť človeka a jeho charakteru!