Som mamička na polovičný úväzok. A to je príjemný pocit. Užívam si radosti a dojatia z prvých pokrokov bábätka a zažívam aj ťažkosti a starosti matky. Ale na večer si môžem byť istá, že sa vyspím a nemusím vstávať o 4 ráno, lebo dieťa plače. Okrem toho mám ako mamička na pol úväzku cez víkend voľno a môžem sa stretnúť s početným množstvom au pairiek na okolí. Táto mamička s polovičným úväzkom má dokonca povinné vzdelávať sa na medzinárodných univerzitách, čo je viac ako len cenná skúsenosť.
V USA som zakúsila skutočnosti, ktoré sa o čosi líšili od našich tradičných predstáv o výchove dieťaťa a tie posunuli moje hranice predstavivosti o tradičnej mamičke na plný úväzok.
Napríklad obvyklá predstava o mamičke je, že ak je dieťa ešte len malým dojčaťom, nie je veľmi rozumné s ním cestovať. Kratšie výlety sa ešte dajú zohľadniť, ale cesty do zahraničia sa neodporúčajú. A tak sme išli s mojou host mum a 8-mesačným drobcom do Californie. Počas cesty z východného pobrežia USA na západné som očakávala mrzuté a dlhotrvajúce záchvaty plaču sprevádzané hyperaktívnym správaním malej Aaniky. Avšak moje predpoklady boli všetky mylné. 8-hodinový let z Washingtonu, DC do San Francisca bol pre Aaniku prekvapivo upokojujúci. Myslím, že tlak z lietadla utlmoval jej aktivitu a väčšinu času prespala. A to nezvykne toho veľa naspať! Bol to pre mňa neuveriteľný úkaz - taký anjel, čo poslušne spal, pil mlieko a vôbec neplakal. Moja host mum ma navyše ohúrila leteckým trikom hneď pri vzlietnutí lietadla. Ak chceme predísť zaľahnutiu v ušiach bábätka, je potrebné, aby dieťa presne pri vzlietnutí lietadla pilo mlieko z fľaše. Možno aj preto bola Aanika jediné dieťa, ktoré neplakalo. Ostatné mamičky v lietadle mali značné problémy deti upokojiť. Osobitý faktor, s ktorým sa Anjuli musela vyrovnať bol posun času. Pre mňa ako au pair to bol pozitívny jav, lebo v čase, keď sa malo dieťa blázniť, tak spalo. Horšie to mala mama, ktorá si v noci nepospala. V každom prípade, nás pediater upokojil, že malé dieťa sa s posunom času poráta lepšie ako dospelý človek.
Keď sme už pri pediatroch, pozrime sa na nich bližšie. Ten náš má smiešneho farebného motýlika a nikdy nezdieľa jednu miestnosť so sestričkou. Sestrička odrobí tzv. nevďačnú robotu - pichanie očkovací injekcií, meranie a váženie. Po tom, čo sa jej dieťa „odmení" plačom a sestrička odíde, prikvitne pán pediater. Pán Pediater sa milučko prihovorí dieťatku a ukáže v počítači ako pokročili jeho rastové hodnoty (ktoré zmerala sestrička), opýta sa, či je všetko v normále, čo papá a čo nie a prezrie bábo od hlavy po päty so svetielkom. Jejejéééj! A pán pediater naplánuje, kedy bude ďalšie očkovanie.
Samozrejme nie je to natoľko idylické, keď dieťa ochorie. Horúčky, sople, kašle prekonáme. Ale čo s rastom zubov? Hysterické záchvaty plaču sú počuť na 100 kilometrov (teda, aby sme boli americky presný na 62 míľ). Moja indická host family akosi odmieta použiť gel na znecitlivenie ďasien, lebo pán pediater im vyrozprával príbeh o tom, ako sa dieťa zadusilo, lebo mu znecitlivel aj hrtan. Takže to jednoducho musíme prekonať prirodzeným spôsobom a vydržať! Takisto skladujeme asi tucet hryzátok a slečna Anjuli si vždy môže vybrať, na ktoré má chuť, čo aj s nadšením využíva.
V súvislosti s adaptáciou amerických zvykov, moja indická host family určite nezabudla prebrať tento: ,,Chváliť dieťa za všetko a chváliť ho hlasno!" Všetko, čo Aanika samostatne umiestni do ústneho otvoru a je to jedlé : ,,GOOD JOB!" Aanika zatlieska, pošle pusinku, zakýva : ,,GOOD JOB!" Aanika si odgrgne: ,,GOOD JOB!" A čo sa stane, keď bábätko nevie piť z hrnčeka s náustkom? Predsa mu kúpime iný typ! Nezaberá ani ten? Teda kúpme ďalšie dva! A takto nám na stole prachom zapadajú 4 hrnčeky s náustkom.
Aby sme nezabudli na to, že moja host family pochádza z Indie, treba pripomenúť niektoré ich krásne zvyky. Keď mala Aanika 6 mesiacov a po prvý krát mohla okúsiť tuhú stravu, tradične sa zišla celá rodina, aby to spoločne oslávili. Ako prvé jedlo sa podávala ich typická ryža (s dlhými zrnami, uvarená v špeciálnom hrnci s píšťalkou) a samozrejme dal (polievka uvarená zo žltého hrachu). V okamihu keď Aanika dovŕšila svoj prvý rôčik, vzali ju rodičia do hinduistického chrámu a duchovný vodca jej obradne ostrihal vlasy. Keďže to nie sú profesionálny kaderníci, boli sme nútení navštíviť kaderníčku, ktorá zostrih duchovného vodcu upravila. Ak sa chystáme navštíviť nejakú rodinu, je zaužívané, že sa dospelí členovia rodiny oblečú do tradičného sárí. Aanika má tiež zopár tradičných šiat, avšak používa ich málokedy. Pri slávnostných stretnutiach, či oslavách je viac ako vhodné prilepiť si na čelo trblietavé a často i skvostné bindi. Je to diamantová nálepka, ktorá môže byť v rôznych farbách, s rôznymi ornamentmi, ale tradične je červená. Bindi nosia výlučne vydaté ženy, no tento zvyk rozhodne môžme porušiť, ak sa jedná o malú Aaniku. Keďže sa jej bindi nesmierne zapáčilo a samozrejme vyzerá s ním rozkošne, z času na čas ho prilepíme na čelo aj jej.
A na záver, čo môže byť pompéznejšie ako prvé narodeniny malej slečny Aaniky? Na jej oslavu bolo pozvaných 40 hostí a miesto konania sme mali rezervované v rekreačnom parku. Deti mali k dispozícii kolotoč a takisto plavbu loďou po neďalekom jazere. Anjuli najviac nadchol kolotoč, i keď nemohla osedlať koníka a sedela so mnou na lavičke, ktorá bola súčasťou kolotoču. Jej milovaní rodičia sa nevedeli rozhodnúť, či kúpiť tortu s motýlikmi alebo s kvetinkami, a tak sme mali 2 narodeninové torty. Narodeninové menu bolo americko - indické. Čiže s Coca-colou, americkou pizzou a zmrzlinou ste si mohli pochutnať na nejakom tom chholey (cícer s omáčkou), idli (parené palacinky) s kokosovou chutney (pikantná omáčka s kokosom) alebo chutných chleboch naan.
Najväčším zážitkom bolo večerné odbaľovanie narodeninových darčekov, počtom 40. Rozhodne to boli pocity predvianočné alebo skôr "nadvianočné", keďže toľko darčekov som pokope nikdy nevidela. Boli to dojemné chvíle, keď ja som otvárala darčeky, môj host dad čítal priania a Aanika sa snažila každý jeden obal z darčekov prepašovať do úst.
Byť mamičkou na polovičný úväzok je niečím výnimočným. Nie je to len práca, je to silné puto medzi mnou a bábätkom, ktoré síce má vlastných rodičov, ale zároveň má aj druhú mamu. A táto druhá mama pokladá toto bábätko za vlastné milované dieťa .
