Ostal vo mne výkričník! Útrapne skľučujúci pocit, že sme svoju krajinu nezvratne potopili vo chvíli, keď sme ju mohli vyzdvihnúť. V tomto okamihu som sa obrátila a zavrhla neveru v národnú hrdosť Slovákov. Ľahostajnosť k môjmu pôvodu ma prefackala a zobudila so sna neslovenského. Urputne som sa snažila hľadať... Robiť aspoň maličkosti. Prispieť kvapkou do mora. Vytvoriť hrdosť. Aspoň jednou kvapkou...
Nastal koniec nášho Work and Travel s travel víziami pred nami. Kolegovia čašníci si s nami vymieňajú adresy s poznámkou nech im pošleme slovenské sladkosti, veď aj oni pošlú nám. Na túto poznámku sme sa len uškrnuli. Dobre sme vedeli, že nám nepošlú ani jedno jelly bean. Američan a jeho konvenčné „pozitívne" prehlásenie o niečom, čo urobí znamená v preklade, že to neurobí. Jednoducho chce znieť pozitívne, ale k činu sa nemá. Ja som im chcela ukázať, že Slovák taký nie je. Nielenže som cítila skvelú príležitosť poslať do USA niečo pravé slovenské, ale zároveň som chcela dokázať, že si stojíme za slovom. I keď mi dalo neskutočnú námahu nájsť čisto slovenské sladkosti (prekvapilo ma, že väčšina sladkostí, o ktorých som si myslela, že sú naše, boli české). No prisľúbila som Američanom slovenské sladkosti, dostali ich. Boli nadšení. Okrem toho nás už predtým mali radi. Takto si Slovákov budú pamätať v dobrom... Jedna kvapka.
Pred opätovnou cestou do USA som dôkladne vyberala darčeky pre mojich host parents. Chcela som darčekmi prezentovať Slovensko. Prešla som v Piešťanoch niekoľko obchodov so suvenírmi (zaskočilo ma koľko nesuvenírových úplne scestných vecí sa predáva ako suvenír). Nakoniec som ich našla: nádhernú snežnú guľu s Bratislavským hradom uprostred, pričom na podstavci boli vyobrazené: Spišský hrad, Bojnický zámok a Dóm sv. Alžbety. K tomu som našla naše obľúbené slovenské bábiky oblečené v piešťanských krojoch. Moji host parents si tieto suveníry s uveličením vystavili nad kozub, aby ich všetci videli... Jedna kvapka.
,,Ako vyzerá vianočná večera vo vašej krajine?" znela otázka mojej jednodňovej kolegyne, s ktorou sme na Vianoce dobrovoľne obsluhovali bezdomovcov. Detailne som jej opísala oblátky s medom a cesnakom, rozkrojenie jablka, kapustnicu s hubami, kapra, zemiakový šalát, medovníčky, našu rodinnú špecialitu hrachovú polievku so slivkami a nakoniec ma obklopil príjemný pocit, že máme prekrásne vianočné zvyky. Kým táto Američanka mi opísala iba ich moriaka, potom iné druhy mäsa a tekvicový koláč. Ich mäsité Vianoce sa zdali ničím v porovnaní s našimi bohatými tradíciami. Svedčiť o Slovensku. Jedna kvapka.
Išli sme na večeru s kamarátkou Slovenkou a jej priateľom Američanom. Dali sme si jeden alkoholický drink a Slovenka navrhla, aby sme po večeri išli do nejakého baru, kde si dáme viac alkoholu. Odmietla som. Vedela som veľmi dobre ako to dopadne. Tak ako minule. Močenie na verejnosti, pády pri chôdzi a ak by sme mali čas na prípravu, schované fľaštičky alkoholu v spodnom prádle. Takto totiž prezentovali 3 Slovenky náš národ, priamo vo Washingtone, DC, pričom ja som sa s hlbokou hanbou mohla len prizerať. Najviac ma však ranil komentár Američana: ,,To nemyslíš vážne! Čo si to za Slovenku, keď nepiješ?" Zaskočil ma. Tak už sme si spravili vizitku. Avšak aspoň ja som dodala: ,,Ja som Slovenka, ktorá nerobí zo seba zviera. Aj slušní Slováci existujú." Jedna Slovenka, jedna kvapka.
Bola som si zahrať volejbal s jednou au pair, ktorá však zatajila, že sa tento volejbal bude odohrávať v mormónskom kostole plnom mormónov. Mormónske misionárky sa ma so záujmom pýtajú: ,,Čo je výnimočné na tvojej krajine?" Tentoraz som bola pripravená: ,,Máme veľké množstvo krásnych hradov a zámkov, pričom jeden z nich patrí medzi najväčšie v Európe a je v zozname Unesco. Naše kroje sú výnimočné tým, že nielen každé mesto, ale aj dedina má inakší. Naše piesňová ľudová tvorba je veľmi bohatá. Takisto aj tanec, ktorý je špecifický ženským ujúkaním a výskaním. Máme niekoľko jaskýň, ktoré sú zaradené do svetového prírodného dedičstva. Niekoľko drevených kostolíkov bolo zaradených do svetového kultúrneho dedičstva. A máme takmer bezplatné školstvo a zdravotníctvo." Mormónky boli ohromené (najmä hradmi a zámkami). Jedna kvapka.
Na konci pobytu v Michigane sme cestovali a ocitli sme sa aj na Ellis Island v Imigračnom múzeu (je to ostrov vedľa Liberty Island, kde sa nachádza socha slobody). V tomto múzeu sme boli ohromené. Slovensko bolo totiž výraznou súčasťou exponátov. Boli tu rôzne dokumenty, reklamy a zápisky Slovákov (napr. slovenskej lekárky). Tentoraz sme boli nadšení my a dostali sme verejnú donáciu viacerých kvapiek. V tomto múzeu to len tak kvapkalo. Čerešničkou na torte bola obrovská fotka v nadľudskej veľkosti, kde bola zachytená slovenská matka a jej 2 deti. Odišli sme okvapkaní.
Chcem aby začalo kvapkať viac. Prispejte kvapkou. Ak ste v zahraničí buďte misionármi, ktorí zasievajú semienka slovenskej hrdosti.
