V americkej Montessori school naučia jednoročné dieťa chodiť na záchod, pričom sa nočník vynecháva ako niečo neprirodzené. Dieťa si bude vedieť pokrájať brokolicu na tanieriku a následne ju skonzumovať. Utrie si po sebe všetko, čo sa vylialo (či vycikalo). Bude piť z malého skleneného pohárika (v podstate štamrplíka). Nepoužíva sa žiaden plast - dieťa musí pochopiť, že ak sa sklo rozbije, nabudúce si musí dať pozor. Na WC nie sú dvere, aby si deti s plienkami brali príklad od detí samostatných. Nikdy sa neprebaľuje po ležiačky, ale na kolene po stojačky a dieťa sa vedie k tomu, aby si plienku samo vyzlieklo a vyhodilo. Ak sa dieťa niečím obleje, po prezlečení je na balkóne prichystaný malý stojanček s lankami, kde dieťa pohodlne dočiahne a mokrý odev prevesí.
Rozvrh je rozdelený na čas, kedy deti rozprávajú (podľa schopností) a učiteľka počúva. Čas, kedy sa deti kŕmia; čas, keď všetky deti idú cikať; čas, keď sa prinesú knihy. Nie sú to však kreslené rozprávky, z ktorých plynie poučenie: Vyvaruj sa vlka a ježibaby; či Disney príbehy, ktoré potvrdzujú, že len krásna princezná bude zachránená ešte krajším princom. Sú to knižky s pravdivými obrázkami zo života, niektoré s reálnymi fotkami, aby dieťa spoznalo skutočný svet. Knihy ich naučia, čo je krásne, čo je správne, čo je smiešne, ale aj čo sú peniaze a mier.
Na nízkych otvorených poličkách nie je veľa hračiek, aby deti neodvádzali od vzájomnej komunikácie. No ak dieťa nejakú hračku vyberie (to je čas na voľné aktivity) a dosýta sa s ňou zahrá, musí ju vrátiť na to isté miesto. Hračky sú zväčša drevené, rôznych geometrických tvarov, uzlovité, puzzlovité, matematické či korálkovité a stimulujú motoriku a vývoj mozgových buniek.
Keď sme prišli, mama ma na recepcii posadila na nízku mini stoličku pre deti. Všetky ostatné deti na mini stoličkách na mňa začali zízať. Čo zízajú? Tak som tu nová a čo? Čakali sme a to ma znervóznilo. Dada aj mama na mňa povzbudivo pozerajú, aby som nadviazala s deťmi kontakt. Veď mám len rok a 4 mesiace, tak ako by som asi mala vyjadriť: ,,Hi. How are you kids?" Okrem toho som vyrobila v plienke „pupu" tak neviem, čo odo mňa chcú, keď mi ani plienku nevymenia. Prišla nejaká pani učiteľka. To čo robí? Ona ma chce zobrať od mamy a Dady. Niééééééééééééééé! Svet sa zahmlil, lebo som cez rev a slzy nevidela. Darmo mi Dada hovorí: ,,Aha, Anjuli, prišli sme do mini sveta pre deti!" Darmo mi ukazuje mini stoly a stoličky, mini poháriky a mini mydielka, mini uteráčiky. Veď mne to je teraz jedno. Veď ma táto učiteľka unáša. A okrem toho úhľadné poličky sú takmer prázdne. Neviem, čo sa mi to tá učiteľka snaží v nich ukázať. Kde sú hračky a knižky?
Pani učiteľka odháňa mamu, aby mohla so mnou nadviazať kontakt. To robí veľmi nesprávne, pretože ja mám kontakt nadviazaný len s mamou, Dadou a papom. Nikto mi nezabráni plakať a kričať! Pani učiteľka sa vzdala. Už ma drží mama. Šibalsky sa uškŕňam, ako mi to dobre vyšlo. Prešli sme okolo WC bez dverí. Všetci mohli vidieť ako malý Bryan ciká. To už prečo? Nacikal trošku mimo a už aj to utiera, ako ho naučili pani učiteľky z Montessori school. Po tomto výkone na nás s hrdosťou pozrel, akoby čakal, že oceníme jeho zmysel pre zodpovednosť a svedomité cikanie.
Mňa však už dávno zamestnalo niečo iné. Tá učiteľka znova niečo odo mňa chce. Nech ide preč, bojím sa jej. Že vraj mám predviesť ako idem dolu schodmi. Veď ja viem zliezť iba z 2 schodov a tu ich je milión. Avšak mama pevne verí, že to dokážem a už ma aj skladá ku schodom. Tak to teda nie! Divoko sa jej zadrapím do ramien! Čo ak ma tá učiteľka znovu ukradne? Dada sa mi začala prihovárať, aby som nebola trápna, že veď aspoň hore schodmi nech vyleziem. Snažila sa ma uchlácholiť a ukázala na spínač svetla. To je vždy zábava. Ako to klikne hore a dolu a svetlo zmizne! Jejeéééj! Už som aj zabudla, čo sme to chceli. Ale pani učiteľka zrazu vyriekla svoj ortieľ! Že vraj ešte nie som pripravená nastúpiť do Montessori school! Pche! A to prečo? Lebo ešte neviem sama chodiť? Ale mňa keď Dada drží za jednu ruku viem chodiť kam len chcem!
Mama sa chcela ešte porozprávať s pánom riaditeľom. Tak sa ideme s Dadou prejsť popred školu. Autá stoje v rade za sebou a dve pani učiteľky ich s úsmevom vítajú. Pristúpia každá k jednému autu a z neho sa vykľuje malá hlavička. Či už to je kučeravá Jenny, nesmelý Toshi s ruksakom Kung Fu panda, rozospatá Nancy, Kumar vyparádený v nablýskanom modrom sárí, Zenawi s prirodzeným výbuchom nepoddajných uhľovočiernych vlasov... Každý jeden opustí auto, bez zbytočných srdcervúcich lúčení s rodičmi a pani učiteľka ho za ruku prevedie do bezpečia školy, či ihriska.
Prešli sme sa s Dadou až k ihrisku - iba za jednu ruku ma držala! Ihrisko bolo zabezpečené dvojitou bráničkou, ktorú učiteľka vždy za každým novým žiakom zavrela. Je tu skupinka ôsmich detí v mojom veku. Všetky už vedia chodiť, i keď niektoré tak kostrbato. Jedno dieťa nepretržite plače, lebo má asi tú moju separačnú úzkosť. Nikto si ho nevšíma. Miesto toho sa pani učiteľka snaží deti zaujať a rozosmiať, aby si uplakané dieťa uvedomilo, že prichádza o zábavu. Dokonca si všimla aj nás a už nás pozýva a otvára bráničku.
Samozrejme, že s nikým nebudem komunikovať. Zase na mňa všetci čumia: ,,Čaute!" Aha, to som si len pomyslela, nikto ma totiž neodzdravil. Ideme dolu schodmi, pozrieť s čím sa hrajú ostatné deti. Dada ma tradične vezme za obe ruky a už sa pohodlne zošupnem na druhý schod. Pani učiteľka to zbadala a poučila Dadu, že to sa nesmie. Takže teraz stojím na okraji schodu a držím sa Dady už len jednou rukou. Takto som ešte nikdy nešla dole schodmi, takže takto ani nepôjdem! Budem tu takto stáť. Lenže Dada mi začala ukazovať, že tam v diaľke je mini šmykľavka a mini horolezecká stena a malý žltý domček, rozkošné mostíky a schodíky a malé pieskovisko obkolesené stoličkami. No a čo! Nestarám sa! Nech ma najskôr vezme s obidvoma rukami. Dada sa asi vzdala, lebo je ticho. Tak to skúsim a dám jednu nohu dole a druhú tiež. A to už len počujem hlasité: ,,Good job!"
