Nečestným podnikateľom bolo zo zákona a štátom s prižmúrenými očami umožnené platiť zamestnancom smiešne minimálne mzdy, aby mali čo najvyššie zisky. Platilo to hlavne pre kamarátov privatizérov a našich ľudí. Keď si chceli udržať zamestnancov, tak im k výplate dali do rúk okrem oficiálne smiešne nízkej a niekedy aj riadne zdanenej mzdy nejaký keš, to akože naviac. Trvalo to viac ako 20 rokov a som presvedčený, že ešte aj dnes sa vyskytnú takéto prípady.
To spôsobilo, že tu je veľká skupina dôchodcov s veľmi nízkym dôchodkom, ktorý bol vymeraný nie podľa skutočného zárobku. Štát na to ľahostajne a vôbec neberie zreteľ. Skrátka mali smolu a nikto na nich nechce brať ohľad, ani pes po nich neštekne, ich celoživotná práca vyšla nazmar a pretavila sa na strádajúcu starobu.
Všetci vieme verejné tajomstvo, ktoré hnutia a strany sa o tento nenormálny stav zaslúžili. Hlavne vieme z akých dôvodov a v čí prospech. Práve v tejto dobe, kedy denno-denne stúpajú ceny potravín a energií, je podľa mňa priam nehumánne a trestuhodné nechať pre najchudobnejších zmrazené dôchodky. Mnohí z nich nemajú nikoho blízkeho, živoria sami v chudobnom a osamelom svete s pocitom krivdy a sporadickou pomocou od láskavých ľudí.
Ekonóm právom povie, že na to nemáme. Ale je to naozaj pravda ? Ukradnuté miliardy našich kamarátov a našich ľudí pomáhajú bankám v daňových rajoch a naši dôchodcovia so zmrazenými dôchodkami trú biedu. Čo tak niečo s tým urobiť ? Právo na nečestne nadobudnutý majetok je trendom, ktorý žiaľ v mnohých prípadoch odobrujú aj súdy. Kde žijeme ?
Tak ako mnoho iných problémov nevieme, alebo nemáme vôľu tieto nespravodlivosti vyriešiť. Čoho sa vlastne bojíme ? Bojíme sa spravodlivého štátu, to predsa má byť v normálnej demokracii privilégium. Bojíme sa bohatých zlodejov a ich vysoko postavených spolupáchateľov ? Riešením by mohlo byť odobranie nečestne nahonobených majetkov.
Viem, že to je utópia presne tak ako rovnostárstvo. Nie je predsa možné, ani spravodlivé, aby ten kto svojvoľne a z lenivosti nechcel pracovať, lebo sociálne dávky mu stačili síce na mizerný život, ale bez práce a s rukami vo vreckách, takému ten zmrazený dôchodok prajem, lebo „ každý si je strojcom svojho šťastia “.
Okná prepychových víl provokačne svietia do noci, luxusné autá nás s arogantným úsmevom vytláčajú do jarku, kadejakí zlodeji si kupujú spravodlivosť, deti zbohatlíkov žijú v prepychu v cudzine a prokuratúra hľadá nepodstatné chybičky krásy, aby ochránila osoby, ktoré si to síce nezaslúžia, ale svoje alibi vedia adekvátne a hlavne materiálne dosvedčiť.
Politický odpad veľkohubo sľubuje po voľbách bohatstvo a lepší život, o ktorý nás pripravil za čias svojho vládnutia na dlhú dobu. Je evidentné, že napriek bojovým pokrikom sa trasú ako ratlík, lebo sa boja o svoju slobodu, to nám neomylne hovorí, že k čistote majú náramne ďaleko.
Dokedy budeme bojazlivo ohýbať chrbát, živoriť a spať spoliehajúc sa na sľuby nečestne konajúcich politikov ? Nedajme sa oklamať, ide naozaj o veľa.
