Kazateľ v modrom hábite dočítal text z Knihy spásy a zahľadel sa do kamery pred sebou. „Republika bude vyzerať tak, ako sa k nej budete správať. Musíte prijať Boha medzi seba, pretože len on dokáže nastoliť mier a zabezpečiť Vám bezpečný život." Kazateľ vyceril zuby. „Amen." Jeho obraz na bielej stene prezidentskej miestnosti sa náhle stratil. „Zaujimavé," ozval sa minister Pierre Rmagnoli sediaci na mohutnom kresle. „S ľudmi sa ale tak ľahko manipulovať nedá. Nebudú veriť."
Prezident Viktor Lavronenko si zapálil cigaretu a otočil sa k Pierrovi. „Ale budú. Po tom, čo som pred ôsmymi rokmi zakázal všetky formy náboženstva, ľudia zostali bez viery. Veria si síce svojim náboženstvám potajme ďalej, ale už nemajú kostoly, chrámy a synagógy. Keď zoberieš dieťatu jeho hračku, bude plakať, ale časom si zvykne byť bez nej. Keď mu dáš novú hračku, bude sa s ňou hrať, pretože je to dieťa. Chápeš, čo tým myslím?" opýtal sa prezident Pierra a po jeho zmätenom prižmúrení očí pokračoval ďalej. „Ľudia potrebujú vieru a to najmä vtedy, keď majú strach. A to bude ďalší krok. Prostredníctvom televízií, rádií, internetu a tlače v nich tento strach budeme šíriť tak dlho, pokým nezačnú veriť."
„Veriť v čo? V teba?" Pierre pokrútil hlavou.
„Veriť, že jedinou šancou na bezpečný život je viera v Republiku nového sveta." Prezident sebavedome žmurkol na Pierra a usmial sa. „Navyše tí, čo pamätajú, že tu nejaké iné náboženstvá boli, umierajú. Nové generácie budú naše náboženstvo brať za samozrejmosť. Geniálne, čo povieš?"
Pierre dlhé sekundy pozeral na prezidenta a zamýšľal sa nad jeho slovami. „Skôr šialené."
„Mám šialených konzultantov," odvetil prezident a vyfúkol oblak dymu. „Tak čo, Pierre, veríš v Republiku nového sveta?"
Obaja si navzájom hľadeli do očí a obaja vedeli, že Pierre nemá na výber. „Samozrejme, že verím."
Prezident Viktor Lavronenko otvoril drevenú krabicu plnú cigariet a posunul ju k Pierrovi. „Hovor mi Ježiš."
