Pre mňa je to osobnosť, kde sa život a umenie prelínajú. Jeho dielo neospravedlní to, kým bol.
Niektoré zdroje uvádzajú, že v rodných Cerhoniciach si Stroupežnický získal povesť krutého tyrana zvierat. Najčastejšie sa zameriaval na veveričky a králiky, ktorým napríklad odrezával uši. Toto správanie vo mne vyvoláva odpor a nedá sa nijako ospravedlniť Táto krutosť sa, pochopiteľne, vryla do pamäti miestnych a časom sa o ňom začali šíriť znepokojivé zvesti.
Zdá sa, že mu osud tú bezcitnosť neodpustil, sám utrpel vážne zranenie, ktoré ho poznačilo na celý život. Počas jednej noci „zahlédl na jetelišti záhadnou postavu, jak tam seče, a prchlivý mládenec prokládaje ji za škůdce na cizím majetku na ni vystřelil“. Nebola to postava zlodeja, ale hajný Charvát, čo pomáhal čeľadi „síci jetel“. Po výstrele sa bezvládne zosunul na zem. Keď zistil, koho postrelil, spanikáril a namieril si zbraň na seba. Strela mu prešla bradou, rozmetala sánku a znetvorila mu spodok tváre. Keď prežil strelné zranenie, snažil sa obesiť. Aj tento pokus zlyhal. V návale zúfalstva skočil do rybníka, no bahno ho zadržalo. Noc prežil, ale liečenie trvalo celé mesiace.
Aj keď ho operoval uznávaný lekár dr. Vilém Weiss, výsledok bol zdrvujúci. V ústach mal natrvalo vsadenú zlatú náhradu hornej čeľuste a namiesto nosa dostal voskovú protézu. Kvôli tomu hovoril nezrozumiteľne, v podstate len huhňal. Takto poznačený sa vybral do Prahy, kde najprv pracoval ako úradník, no čoskoro sa začal literárne uplatňovať. Mal nepochybne výrazný talent, čo vo svojich spomienkach potvrdil aj Jaroslav Kvapil: „v těch letech sedmdesátých byl už Ladislav Stroupežnický přes všechno své mladé utrpení humoristou, byl čtenářstvem oblíben, ba i divadla počal dobývati.“
Zároveň sa musel vyrovnávať s následkami zranenia a s pohŕdaním, ktoré vyvolával jeho zohavený výzor, neraz sa stal terčom posmechu. Napriek tomu mal jednu zásadnú vlastnosť- neústupčivosť. Zo skromného pražského úradníka sa postupne stal dramaturgom činohry v Národnom divadle.Mal za sebou len zopár divadelných pokusov a skúsenosti z redakcie Humoristických listov, takže svet divadla poznal skôr z diaľky. K zaujímavej pozícii mu zrejme dopomohol politik F. L. Rieger, ktorý si ho prekvapivo obľúbil. Táto okolnosť len potvrdzuje starú pravdu: oplatí sa mať vplyvných priateľov.
Stroupežnický sa napriek svojej jízlivosti osvedčil ako schopný pracovník. Viacerí ho nemuseli a on sám znášal niektorých autorov len s veľkým sebazaprením — neobstáli pred ním ani Vrchlický či Zeyer. Jaroslav Kvapil vo svojich spomienkach poznamenal, že Stroupežnický by najradšej vymýtil poéziu z javiska, a keď o niečom rozhodoval, rozhodne si nebral servítky. Jeho dramaturgické pôsobenie zanechalo rozporuplný dojem — rovnako ako jeho súkromie. Profesor Josef Thomayer naňho spomínal ako na veľkého šaša, ktorý na Žofíne plašil ryby Podskalákom, zatiaľ čo iní sa ho skôr obávali.
Po smrti rodičov sa Stroupežnický oženil s členkou Národného divadla Annou Turkovou, ktorá prešla z operety k činohre a stvárnila aj prostoduchú Kristýnku v Našich furiantech. Môžeme sa zamýšľať, čo pohľadná Anna videla na telesne poznačenom mužovi s podivnými sklonmi. Nech už si o tom myslel ktokoľvek čokoľvek, , novomanžel sa cítil šťastný: „byly doby, kdy velká hořkost mučila moje nitro. A najednou nastal obrat — našel jsem družku, dobrou, zlatou duši — a proto se těším domů, z divadla, kde člověku nervy praskají; pospíchám do svého zátiší…“
Anna mu veru rozžiarila posledné roky života, hoci sa inak ženám vyhýbal. Zdá sa, že si ho napokon aj zamilovala, lebo po jeho predčasnej smrti sa utápala v žiali a herectva sa vzdala.
Pokiaľ ide o o Stroupežnického súkromie, občas sa objavujú zmienky o jeho homosexuálnych sklonoch, vraj ho v mladosti očaril Ladislav, brat známeho maliara Mikoláša Alša. Nie som zástankyňou takýchto domnienok, lebo sa nedajú overiť. Čo ma však znepokojuje, je jeho vzťah ku zvieratám a celkovo zvláštne správanie, ktoré mu jeho starostliví rodičia, žiaľ, tolerovali.
Použitá literatúra:
Štolba Josef, Z mých pamětí, Praha 1906 - 1907
Novák Ladislav, Stará garda Národního divadla, činohra - opera – balet, Praha 1944
Kolektiv autorů, Národní divadlo a jeho předchůdci, Praha 1988
Kvapil Jaroslav, O čem vím, Praha 1932
Teichman Josef, Postavy českého divadla a hudby, Praha 1944
Thomayer Josef, Viděné a slyšené, Praha 1920
