Bola o rok staršia než on a zároveň sestra jeho priateľa Františka. Hoci sa v dejinách spomína len okrajovo, Terezie patrí medzi ženy, na ktoré sa síce zabudlo, no vo svojej dobe zohrávali významnú úlohu. Nezanechala stopu len v Havlíčkovom osobnom príbehu, ale aj v oblasti pedagogiky.
Vyrastala spolu s mladším bratom Františkom, no o ich detstve sa toho veľa nevie. Ak pani Girglová porodila aj ďalšie deti, pravdepodobne zomreli krátko po pôrode, keďže v súpise pražského obyvateľstva chýbajú.
Na svoju dobu mala Terezie mimoriadne dobré vzdelanie. Spolu s bratom sa učila matematiku, prírodné vedy, latinčinu aj gréčtinu. Neskôr si osvojila aj francúzštinu, taliančinu, španielčinu a angličtinu. Takéto výnimočné vedomosti získala v časoch, keď dievčatá navštevovali školu len odporúčaných šesť rokov, čo sa často odzrkadľovalo na ich skromných znalostiach. Terezie medzi nimi výrazne vyčnievala.
Popri štúdiu sa venovala aj umeleckým záľubám – rada maľovala a spievala, zatiaľ čo jej brat hrával na husliach. Napriek tomu aj ona mala slabinu – češtinu. Nemčina jej jednoducho bola bližšia.
V čase, keď sa Havlíčkovi vyznala zo svojich citov, už pôsobila ako učiteľka. Prvé zamestnanie našla v trojtriednej nemeckej škole „pro dcery vzdělaných stavů.“ Havlíček sa nikdy nehlásil k myšlienke ženského oslobodenia. V jeho korešpondencii sa objavujú úvahy, v ktorých dievčatá nabáda, aby sa mu do ničoho neplietli a hlavne nekomentovali jeho úsilie. Na druhej strane Terezie stelesňovala cnosti, ktoré ho na ženách vždy priťahovali – skromnosť a jemnosť. Terezie sa vždy držala skôr v ústraní, nikam sa netlačila. V literatúre sa píše: „Veliké přízni mužů se netěšila.“ Možno mužov odrádzal akýsi tieň trpkosti, ktorý v sebe mala.
Havlíček navštevoval rodinu Girglovcov takmer denne, viedol dlhé rozhovory s Františkom a čoraz viac si začal všímať aj jeho tichú sestru. Zachované pramene nás však môžu zaviesť na scestie – niektoré tvrdia, že Tereziu nikdy nemiloval, iné zas naznačujú, že jeho srdce vzplanulo ešte pred odchodom do Moskvy. Skôr by som dôverovala jeho citom, napokon Terezii venoval aj báseň – Krásná dcero českých luhů: „Tys můj oltář/Tys má knížka/na Tvou tvář jak padne zrak můj/hned se k nebi vzhůru zdvihá.“
Napriek tomu sa jej nedokázal vyznať priamo do očí. Po ich odlúčení sa zveril Františkovi so svojím žiaľom z lásky. František sa následne so sestrou vážne porozprával a šťastný Havlíček si potom prečítal: „Nesmím říci, že mě vaše psaní velice překvapilo, neb bratr mi o letošních prázdninách o vašich myšlenkách ledacos povídal, čeho jsem se nikdy nenadála.“ Terezie sa síce nenadála, no svoje city opatrne opätovala. Havlíček dosiahol svoje – získal jej daguerrotypiu aj súhlas k dopisovaniu. Keďže v tom čase matky kontrolovali poštu svojich dcér, dvojica si vymieňala listy cez spoločného priateľa Viléma Gablera.
Terezii skrývanie trápilo: „Já bych se matce ráda vyznala, vím ale, že ona by si ty samé illuse nedělala, jako já, a že by jí to jen starosti dělalo, proto Vás prosím, abyste na to dbal, aby se ona toho žádným jiným než mnou nedozvěděla.“
Havlíček, známy svojou zodpovednosťou a racionálnym prístupom, ju nečakane prekvapil. Dospel totiž k rozhodnutiu, že si ju chce vziať za manželku. „Chci Vás prositi, byste se stala mým zúplným jediným jměním; jediným jměním člověka, který sám ale skoro docela odstúpil sebe několika ideám, který sobě nenáleží; a proto Vám za tak velikú oběť od Vás žádanú velmi málo může dáti navzájem.“
Niet divu, že sa po dôkladnej úvahe rozhodol obrátiť priamo na pani Girglovú so žiadosťou o súhlas k dopisovaniu „za účelem vážné známosti“. Lenže tým si veľmi nepomohol. Narazil na nekompromisný odpor. Pani Girglová by nikdy nevydala dcéru za muža bez istého spoločenského a finančného zabezpečenia. Vychovávateľ v Rusku, hoci pochádzal zo slušne postavenej rodiny, v tom čase nemal čo konkrétne ponúknuť. Navyše jeho rodina bola zrejme značne šetrná — počas neskoršieho pobytu v Německém Brodě platil matke nemalé sumy za ubytovanie a stravu, ba dokonca aj za svojich priateľov, keď ho prišli navštíviť.
Odmietavý postoj pani Girglovej znamenal koniec vzťahu medzi Tereziou a Havlíčkom. Písomný kontakt medzi nimi sa prerušil, no priateľstvo pretrvalo. Po návrate z Ruska bol Havlíček u Girglovcov srdečne privítaný — akoby sa nič nepríjemné nikdy nestalo.
Terezie napokon zdieľala osud mnohých žien, ktoré zostali nevydate – viedla život učiteľky, často zviazaný spoločenskými konvenciami. Učila na nemeckej dievčenskej škole na Malej Strane a neskôr sa venovala vzdelávaniu kantoriek v „německém ústavu ku vzdělání učitelek na Malé Straně“. Práve v tejto pražskej štvrti aj bývala.
František Girgl, žiaľ, nešťastne poznačil osud svojej rodiny tým, že sa zapojil do revolučných udalostí roku 1848. O dva roky neskôr bol zatknutý za účasť na povstaní a „májovém spiknutí“, za čo mu v máji 1851 hrozil trest smrti. Našťastie mu ho zmenili na osemnásť rokov ťažkého väzenia, ktoré si odpykával v Komárne: „Stanuli jsme před pravým křídlem pevnosti…“
Neskôr mu trest skrátili na deväť rokov a 16. apríla 1854 udelil František Jozef „za příčinou svého sňatku“ amnestiu pre 240 osôb, medzi nimi aj Františka Girgla. Krátko predtým ho vo väzení navštívila sestra Terezie. Podľa spomienok spoluväzňa Josefa Václava Friča sa František vrátil domov až po roku a pol — psychicky aj fyzicky zlomený. V porovnaní s utrpením, ktorým si prešli Girgl, Frič a ďalší, pôsobí Havlíčkov pobyt v Brixene takmer ako rekreácia. František zomrel predčasne v apríli 1864.
Zistiť viac o ďalšej životnej ceste Terezie nie je jednoduché, čo pri podobných osobnostiach nebýva výnimkou. Havlíčkov fond PNP totiž uchováva len štyri jej listy a archív Národného múzea dve portrétové vyobrazenia.
Aj z tohto skromného množstva dostupných informácií možno predsa len vyvodiť niektoré závery. Terezie sa stala členkou Amerického klubu dám, o čom svedčí jej meno uvedené v Památníku třicetileté činnosti klubu. Zároveň však chýbajú akékoľvek zmienky o tom, že by sa zúčastňovala obľúbených prednášok či pravidelne prispievala finančne.
Snažila som sa nájsť aj objektívne zhodnotenie jej pedagogickej práce. Očakávala som aspoň tri strany v tlači, no nenašla som nič rozsiahlejšie než dva odstavce. Bola vraj uznávanou učiteľkou, ktorá „působila velmi blahodárně na rozvoj duševních schopností“ svojich žiačok. „Jejím působením též do směru methodického a do zachovávání kázně ve škole se zasvěcovaly. Spory národnostní nebyly tenkráte ještě rozvášněny, a sl. Girglová nezazlívala oněm žákyním německého ústavu, které i tam jevily se neohroženými Češkami.“
Tieto neohrozené Češky navštevovali Malostranskú c. k. vzornú dievčenskú školu, kde ich bolo necelých 400 — v roku 1868 presne 360. Terezie tam poberala veľmi slušný ročný plat vo výške 550 zlatých ročne. Hovoríme o období, keď bežný úradník zarábal približne 25 zlatých mesačne a z toho často živil početnú rodinu.
Trochu záhadná a podľa pamätníkov „přemilá“ Terezie zomrela 12. marca 1883 na celkové vyčerpanie organizmu — aspoň tak to uvádza matrika.
Citácie sú ponechané v pôvodnom znení.
Informačné zdroje:
Bittnerová Martina, Andělem nikdo z nás není, Praha 2023
Dennice novověku, orgán Bratrstva Česko-Slovanských podporujících spolků, Rok vydání 1902-1903, Ročník 26
Frič Josef Václav, Paměti J. V. Friče, Praha 1939
Macura Pavel, Znamení rodu, Praha 1983
Quis, Ladislav, Spisy Karla Havlíčka I., Praha 1906
Quis Ladislav, Korespondence Karla Havlíčka, Praha 1903
www.ahmp.cz – matriky, Soupis pražského obyvatelstva
www.nacr.cz - Konskripce - pobytové přihlášky pražského policejního ředitelství
