Z deviatich ochotných napokon zostali traja — jeden sa vytratil bez splnenia základného zadania, a ďalší dvaja ma síce potľapkali po pleci, vzali peniaze, ale tým to pre nich skončilo.
Za vrchol všetkého považujem to, že som mala písať referencie na niečo nafúknuté a zaplatené, čo v skutočnosti nestálo za nič. Ja, ktorá som si o spätnú väzbu na svoje programy začala pýtať až po pätnástich rokoch aktívnej činnosti a to najmä tam, kde som sa opakovane vracala. Dobre, beriem to ako skúsenosť, ktorá mi niečo dala. Môžem si povedať, že som sa jednoducho ocitla na slepej koľaji.
Lenže ten problém má podľa mňa oveľa hlbšie korene.
Vidím ich v prečačkaných životopisoch, v neustálom oháňaní sa slovami ako „profesionalita“, v naleštených prezentáciách a vystretých rukách s neprimeranými finančnými požiadavkami. Mimochodom, už niekoľko rokov sprevádzam cudzincov svetom komunikačných nástrah. O takých honorároch, aké odo mňa požadovali títo pomocníci, môžem v tomto odbore len snívať.
A navyše — kým si sadnem k príprave lekcie, knihy alebo programu o nejakej osobnosti, mám za sebou hodiny hľadania, premýšľania a písania. Nič z toho nevzniká len tak.
Áno, viem — neviem sa správne predať. Som tvorivý typ, nie obchodníčka. A myšlienka, že by som si našla manažéra, ma opustila vo chvíli, keď si dotyčná osoba chcela nechať vyplácať provízie aj za to, že absolútne nefungovala.
No nič. Počas toho procesu, ktorý mi priniesol skôr trpkosť než úžitok, som na spomínanej sieti čítala príspevky HR pracovníčok o tom, ako vraj musíme posielať dokonalé profesijné profily. Kouči tam horlivo presviedčali o potrebe mať dokonalé príspevky, a finanční analytici všetkých poučovali, že bez investície do nehnuteľností to vraj nejde.
Keď sa to na mňa valilo zo všetkých strán, zatiaľ čo som na vlastnej koži zažívala dôsledky týchto trendov, mala som chuť zakričať: STOP! A spýtať sa všetkých tých super „úžasňákov“: Na čo sa to vlastne hráte? Nebolo by užitočnejšie zahodiť tie reči do kanála, vyhrnúť si rukávy a konečne začať tú profesionalitu aj reálne žiť?
Prepáčte, ale pekný životopis podľa návodu si dnes zvládne vyrobiť aj úplný amatér, ktorý sa s pomocou AI za päť minút premení na dokonalú, srdcervúcu rečníčku s ťahom na bránku. Ale budeme to ešte my? Budeme ešte ľuďmi?
A hlavne mi potom niekto vysvetlite, kam sa z toho všetkého vytráca obyčajná komunikácia a normálny vzťah k práci? Začínam chápať, že to asi už nikoho nezaujíma. Hlavne, že to sype!
A tak si kladiem otázku: Čo vlastne táto pretvárka prináša? Čím obohacuje spoločnosť? V čom nám prospieva?
Neviem si pomôcť, ale v tomto svetle mi dojička kráv pripadá užitočnejšia a úprimnejšia než tí, ktorí v pote tváre chrlia stovky statusov denne, len aby zaujali potenciálnych klientov.
Pretvárka je navyše často vernou sestrou falše a klamstva. Len si nie som istá, či si to tí obchodníci s dažďom vôbec uvedomujú.
