Lyžiarske strediská nie sú lákadlom len pre turistov. Prirodzene sa tu koncentrujú aj záujmy hotelierov, prevádzkarov, developerov, ako aj ďalších inovátorov snažiacich sa trošku podporiť, resp. priživiť sa na cestovnom ruchu. Sprevádza ich najmä entuziazmus čosi vybudovať. Chybou však zostáva, že o tom, kto môže stavať a kto nie, rozhodujú miestni poslanci. Nové stavby vzniknú tam, kde je to v súlade s územným plánom obce. Osud plánovania je tak (v zmysle zákona) v rukách miestnych poslancov.
Tak, ako štát avizuje, že vezme mestám a obciam postavenie stavebných úradov, tak by mal prevziať kontrolu aj nad územným plánovaním. Minimálne pri tých najvzácnejších či najexponovanejších územiach. Naša krajina je totiž vzácnym a vyčerpateľným zdrojom.
Pri pohľade na lokálnych poslancov obcí Dolný Kubín alebo Demänovská dolina, kde sa nachádzajú (v súvislosti s neudržateľným rozvojom) čoraz viac skloňované lyžiarske strediská, vidíme profesiu učiteľ, lekár, osobný bankár, podnikateľ, živnostník. Urbanistov či architektov tu nenájdeme.
Demänovská dolina: Traja podnikatelia, jeden technik a bývalý prednosta obecného úradu.
Dolný Kubín: Štyria živnostníci, traja učitelia a jedna zamestnankyňa školského úradu, riaditeľ gymnázia, dvaja podnikatelia a po jednom zastúpení ešte aj prednosta okresného úradu, technický riaditeľ, lekárka, osobná bankára, administratívna pracovníčka, technický pracovník a projektant technológií.
Aby existoval poriadok, a nemohol si každý stavať čo chce a kde chce, existuje územný plán. Verejne prerokovaný, schválený a záväzný. Ten by mal riešiť koncepciu urbanistického fungovania celého územia, ako aj mieru architektonického rozvoja. Skrátka, kde majú vzniknúť rodinné domčeky, kde hotely a apartmány, kde reštaurácie. To však nie všetko. Regulovať môže tiež ich výšku, hustotou, ako aj minimálne výmery stavebného pozemku, či iné kvalitatívne alebo kvantitatívne ukazovatele. Pri tvorbe územného plánu, ako aj pri jeho aktualizácii, však práve poslanci rozhodujú, kto stavať bude a kto nie. Častokrát bez poznania širších alebo územno-technických súvislostí. Návrhy sa síce prerokovávajú so štátnymi inštitúciami, avšak podľa našich zákonov ich schvaľujú lokálne zastupiteľstvá. Každá obec má týmto spôsobom právo zveľadiť, resp. zničiť svoje vlastné územie.
A aj keď sú učitelia a lekári skvelými osobnosťami svojej profesie, vedomosti udržateľného rozvoja priestoru jednoducho obsiahnuť nemôžu (o komunálno-politických záujmoch nehovoriac).
Pri sledovaní týchto odstrašujúcich prípadov by mal štát popri tvorbe nového stavebného zákona iniciovať aj inštitucionálnu reformu územného plánovania. Iba vyvážený tím urbanistov, dopravákov, environmentalistov, s podporou expertov na technickú infraštruktúru dokáže nastaviť usmerňovanie územného rozvoja udržateľne a s ohľadom na všetky zložky životného prostredia.
