Ak by sme si dnes postavili pred seba dva totožné projektové zámery a povedali, že za jedným stoja občianski aktivisti a za druhým developeri, o voľbe osobnej preferencie by bolo hneď rozhodnuté.
Plánovať rozvoj našich miest síce nikdy nebolo jednoduché, no v poslednom čase sme svedkami prudkého nárastu emócií. Cieľových skupín je veľa, no manipulátorov tiež. Čo však rozvoju našich miest škodí najviac, je atmosféra vzájomnej nedôvery, ktorá sa nafúkla do obrovských rozmerov. Svet komunálnej politiky je skorumpovaný, developeri nenažraní, občianske združenia sú len na príťaž, verejnosť ničomu nerozumie a takto by sme mohli pokračovať ešte niekoľko riadkov. Ale načo?
Pýtať sa je správne, ale konštruktívne a vecne. V tejto súvislosti treba podotknúť, že hospodárska politika našich miest s obcí má v tomto smere ruky zviazané. Aj keby pri plánovaní rozvoja chceli ísť cestou kvality, verejné obstarávanie ich deleguje na najnižšiu cenu. Túto skutočnosť síce vnímame zväčša ako problém, avšak pri zloženiach niektorých zastupiteľstiev to má viacero pozitív. Vo všeobecnosti však platí vzťah, čim nižšia cena, tým nižšia kvalita. Či už pri plánovaní územnom, environmentálnom alebo strategickom. Navyše o samotnej výstavbe reprezentatívnych mestských štruktúr reč byť ani nemôže. V rozpočte mesta to totiž spadá do kolónky neriešiteľné.
Jediný, kto má možnosť realizácie rôznych mestotvorných blokov inovatívneho charakteru, sú práve tí, ktorých nazývame s pejoratívnym tónom v hlase, developeri. Niektorí samozrejme konajú s víziou neprimeraného zisku, iný však rozhodujú zodpovedne, s cieľom budovať na poli udržateľného rozvoja kvalitnú značku. Čierne ovečky biznisu nájdeme hádam vo všetkých sférach. Nie je preto asi správne vnímať rozvoj ako niečo, čo treba sankcionovať, resp. ako niečo negatívne, zlé, ale ako prirodzenú evolúciu ľudstva. Opakom rozvoja je totiž úpadok alebo keď chceme byť terminologickí, degradácia. Vo väčších mestách obzvlášť. Popierania takejto situácie nám ku príklad len taký dnešný problém s kvalitou dobrých bytov na trhu rozhodne nevyrieši.
Záchranu v naštartovaní progresu sa snažíme hľadať každé štyri roky pri krúžkovaní starostov, primátorov a rukodvíhačov, ktorí práve o takejto budúcnosti rozhodujú. Tváre sa menia, vedúci oddelení a mestských podnikov detto. A výsledok? Všetko sa robí oveľa lepšie, ako v predchádzajúcej garnitúre. Ale aby sme nezavádzali, keď sa niečo darí, je to zásluha nového vedenia, ak sa napr. výstavba nejakého mosta predlžuje, nestačíme sa diviť, čo sa to len v predošlých rokoch vo vedení mesta dialo. V dnešnej dobe platí i jedno nezvyčajné pravidlo: „Nikdy nie je dosť peňazí, aby sa projekty robili poriadne, ale vždy je dosť peňazí, aby sa robili dvakrát!“ Stratégie, územné plány, ale aj vízia... Týmto spôsobom žiaľ zlyhávajú práve tí, ktorí by mali pri rozvoji zohrávať kľúčovú úlohu.
Profesionálnymi urbanistami a priestorovými plánovačmi disponujeme. O kvalitných developerov núdza nie je a občianske združenia hľadia na veci ako na svoje. Tieto skupiny sa však častokrát dostávajú do nikam nevedúcich sporov. Spoločným menovateľom vzniku takýchto sporov, ktoré vedú ku rôznym kauzám, je však spravidla apatia. Či už v podobe vedomej nečinnosti alebo len ako prostá neschopnosť verejnej správy. Budúci obraz našich miest však závisí práve od predstaviteľov miest a obcí. Nie len od štatutára, poslancov alebo aj od posledného úradníka, ktorý má denne na stole rôznorodé podklady. Nie je preto na mieste spoliehať sa, že aktivisti tie verejné priestory každých pár rokov už dáko skultivujú alebo čakať, aké dotácie nám Európa sama zašle. Keď teda niečo pri rozvoji zlyháva, je to neprofesionalita miest a obcí. Posledné slovo má mať totiž vždy municipalita. A to má byť zodpovedné a racionálne. Či už v pri vytváraní komunikačných platforiem, mediácii ku konsenzom, až po prijímanie rozhodnutí, za ktoré sa nebudú hanbiť ani budúce generácie. Mesto má byť autoritou, sudcom i mienkotvorcom. Pokiaľ sa tak nestane, na lepšie čas svitať nezačne.
