Vyznaním, ktoré tu na tomto mieste myslím, je vyznaním všeobecne kresťanským ako napríklad že Ježiš bol vzkriesený, že vystúpil na nebesá, že poprava na kríži bola zmierna obeť za naše hriechy, eschatologická výpoveď že príde súdiť živých a aj mŕtvych atď. Teológia pracuje s týmito výpoveďami ako s niečím čo sa historicky skutočne stalo nie ako s výpoveďami mytologickými. Je možné aby teológ prekročil túto hranicu a vydal sa do sféry kde už nie sú piliere na ktorých stojí kresťanská zvesť a priamo či nepriamo na tejto zvesti stojí aj naša európska kultúra a naša identita? Ak teológ opustí bezpečný prístav týchto výpovedí „na ktorých stojí svet" stane sa nielen bádateľom, ktorý už nie je teológom, ale je už označovaný za religionistu, ale stane sa aj popierateľom dejín a kultúry. Bez takýchto výpovedí by nielen popieral kresťanskú výpoveď o ktorej som hovoril vyššie ale by bol aj v rozpore so svojím konfesijným zameraním ktoré čerpá a je založené na takejto základnej výpovedi. Čo nám ostane potom keď sa teológia vzdá takýchto výpovedí ? Bude teológia aj naďalej teológiou? Je možné interpretovať túto výpoveď len ako metaforu? Kladiem si tu však otázku , boli martýri a mnohí ďalší ktorí položili svoje životy za túto výpoveď len ľudia ktorí umierali za nejakú metaforu? Môže mať metafora rovnakú výpovednú hodnotu ako historický fakt? Ak pripustíme, že kresťanstvo a jeho výpoveď vznikla z popudu Boha, a dal mučeníkom takúto vieru za ktorú boli ochotní položiť život , nebol by schopný ten istý Boh vzkriesiť Ježiša? Ale ak toto všetko vzniklo z popudu ľudskej psychiky, a bola to racionálna súhra dejinných faktorov, tak potom je zbytočné tvrdiť že Boh vzkriesil Ježiša. Teda umierali za metaforu či za Boha? Mýtus je obsiahnutý v dejinách ,niekedy pôsobí dejinne a niekedy samostatne. Mýtus má základ v nadprirodzenom zjavení. Mýtus má vlastný jazyk a neustále sa nám prihovára mytologickou rečou. Mýtus sme sa stále snažili prerozprávať, cez prizmu skutočných udalostí. Mýtus nám hovorí, ako sa to stalo aj keď pri tom nikto z nás nebol a sme ochotný prijať to za historický fakt. A „stvoril Boh nebesá a zem"./Gn 1,1/ Mýtus nám bol daný do vienka ako povahové vlastnosti každého z nás. Mýtus je niečo čo sa nikdy nestalo, ale stále to pretrváva. Deje sa to. Je stále aktívny. Spomeňme, si na rozprávku soľ nad zlato, príbeh sa nikdy nestal ale to ,že soľ je nevyhnutná pre život to má reálny základ, a je to stále aktívne a deje sa to všade, lebo všetci si solíme jedlo. Nástupom historicko -kritickej metódy v teológii sa začala epocha demytologizácie a to priamo alebo nepriamo. Aj ten teológ, ktorý sa len snaží hľadať historického Ježiša musí odlišovať historickú skutočnosť od mýtu. Ak by sme tvrdili že to tak nie je , že demytologizácia ide ďaľej, tak ak by bol historický Ježíš už historickým Ježišom bez mýtu v evanjeliách, tak prečo ho potom hľadá? Na každú otázku po historicite, skúmaní ako to bolo v skutočnosti musíme skúmať rôzne pramene či kresťanské alebo nekresťanské, všade kde hľadáme musíme aj separovať a odsúvať informácie, musíme s nimi pracovať, ak by informácie boli informáciami „sami o sebe" a mali by sme nekriticky príjmať, každú výpoveď a informáciu, tak už by sme nemuseli hľadať ale len pasívne príjmať. Teda, každý kto hľadá, báda a analyzuje,zároveň aj demytologizuje a to aj nepriamo keď sa nesnaží demytologizovať.
Demytologizácia vzniká pod vplyvom modernistickej teológie , ako sa liberalizuje spoločnosť , liberalizuje sa aj cirkev a aj v teológii vznikajú liberálne prúdy. Ako mám definovať moderného , liberálneho teológa ? Mám si ho predstaviť ako človeka , ktorý premýšlal nezávisle a dospel k záveru , že pôvod všetkých javov je hmotný , že zázraky sú nemožné , že nieto osobnej nesmrteľnosti a že nieto ani vzkriesenia ? Určite v liberárnej teológii je liberárnejšie neveriť v zázraky , a keď sú zmienky o zázrakoch v biblických textoch , tak sa ich snaží zracionalizovať , teda zredukovať. Chce zmenšiť počet zázrakov a nie zväčšiť ich počet. Ale pravdou je , že práve moderná doba v zastúpení fyziky , chémie a psychológie stále odhaľuje nové a nové fakty o vesmíre a človeku , ktoré by boli pred niekoľkými desaťročiami považované za nemožné. Napríklad objavenie „ temnej hmoty" vo vesmíre , ktorej existenciu nebolo možné pripustiť a takejto úvahe sa vedci smiali. Pochopiteľne až do dnešných dní. Keď Bultmann vyjadril , že moderný človek nemôže veriť v elektrický prúd, žiarovku a zároveň veriť v zázraky. Dá sa povedať , že nevedomky podľahol nadšeniu z modernej spoločnosti a jeho vedecký pokrok ? Predsa žijeme v dobe keď máme elektrický prúd a žiarovky , už nemusíme veriť v zázraky. Mám štastie , že žijem v 21 .storočí , v ktorom sa všetko , celé ponímanie vedy a techniky relativizuje? Mám štastie , že v 21. storočí sa sa prehodnocujú doterajšie ponímania dejín, že sa mení pohľad na fyziku, že ľudský mozog nie je len hmotou, ale čímsi omnoho väčším ? Mne sa zdá , že jediným oborom , ktorý v dnešnej dobe zázraky zavrhuje je liberálna teológia.
Všetci s tým zápasíme a tí ktorí s tým nezápasia, im asi zrejme nejde o historický fakt, že tu stojíme na rozhraní. Niektorí si to uvedomujú v tom že sa snažia urobiť ústupok v tom že poprú Ježišove zázraky, napríklad že chodil po vode , a sú ochotní pripustiť že týmto mytologickým jazykom nám chcel autor vyjadriť, že Ježíš má moc nad protibožským princípom, ktorý je biblickou rečou zobrazovaný ako more. Tak ako Duch Boží sa vznášal nad vodami, začal proces tvorenia a následne v Zjavení Jánovom bude" nové Nebo a nová Zem" a „mora" už nebude. Bude iba dobro a zlo nebude, tak aj Ježíš chodí po vode alebo utišuje búrku na mori. Proklamuje, že je ten ktorý má moc, má moc aj nad zlom v podobe vody. To niektorí sú schopní pripusiť ako mýtus. Zázrak sa tu snažia pojať mytologicky a aj ho tak interpretovať. Stále je v tom popieranie skutkovej podstaty zázraku , zázrak sa hmotne, fyzicky nestal. Ak by som povedal, že moderný pokrok, rozmach technológií , znamená to , že hmota ovládla ducha , tak potom zázrak môže znamenať to , že duch ovládol hmotu. Ak pripustíme , že zázrak je ovládnutie hmoty duchom , tak je ešte stále potrebné vykladať zázraky mytologicky ? Ak verí liberárny teológ v Boha , ktorému je všetko možné , dokonca aj ovládnuť hmotu svojím duchom , prečo popiera zázraky. Materializmus spútal Boha okovami vedy , tak ako diabol je spútaný v apokalypse. Nepomáha liberálna teológia nasadzovať tieto okovy ?
Uspokojíme sa s polovičnými otázkami a s polovičnými odpoveďami? Na jednej strane chceme niečo mytologicky vysvetľovať a na druhej strane sa tomu všemožne bránime. V teológii sa už dávnejšie prezentuje názor , že biblická výpoveď o stvorení sveta , je mytologickou výpoveďou. Tí ktorí sa doteraz pridŕžajú koncepcie stvorenia sveta podľa biblického opisu sú ponímaní ako fundamentalistická menšina. Chápeme , že Boh nemá od počiatku atribút stvoriteľa neba a zeme. Chápeme, že pod vplyvom zrovnávacej religionistiky má biblická výpoveď o stvorení babylónsko mytologický podtón. Teológia urobila ústupok modernej vede , čo sa týka pohľadu na stvorenie a evolúcie. Začali sme tento príbeh vysvetľovať mytologicky , a to spôsobom takým , že Boh nestvoril svet za šesť dní, a nemusel odpočívať. Veď išlo predsa , len o popis toho , že Boh má moc nad matériou a záverom pripúšťame že Boh môže konať aj evolučným spôsobom. Nevidím na tom nič zlé, lebo sám s tým súhlasím. Ale pýtam sa či , je možné mytologicky vysvetľovať stvorenie sveta a zároveň doslovne a fyzicky trvať na vzkriesení. Ako to , že jeden čin toho istého Boha sa vysvetľuje obrazne a druhý čin už nie. Aj teológia ktorá tvrdí , že tí čo už neveria v zázraky a vo vzkriesenie sú liberálny teológovia , tak aj samotná táto teológia je liberálnou , pretože poprela jeden z najväčších zázrakov a tým je stvorenie.
Ak sa pridŕžam výroku že mýtus je niečo čo sa nikdy nestalo ale deje sa to stále tak potom výpoveď o stvorení chce naznačiť, že aj keď sa ten príbeh nestal tak ako je opísaný ,tak faktom ostáva, že človek ako taký má sklon k páchaniu zla a nie vždy mu skutočne záleží na vytváraní morálnych hodnôt. Ak tento príbeh vysvetlím mytologicky , ako mám vnímať prvých ľudí, ktorí zhrešili a celá ta plejáda utrpenia v našom živote nás prenasleduje od ich prvého prehrešenia sa voči Bohu až do dnešných dní. Je správne chcieť od príbehu , ktorý sa nikdy fyzicky nestal , aby na ňom stavala kresťanská dogmatika? Poukazujem, len na skutočnosť, že nie sme dostatočne pravdiví ak sa aj do tohto problému nedávame celý.
Nie je demytologizácia, ako meč ktorý sa kladie na rameno pri pasovaní za rytiera, ale zároveň slúži aj na stínanie hláv pri poprave?
Kladiem si otázku ako je možné pokračovať v demytologizácii tých najzákladnejších kresťanských výpovedí, ale tak aby sa kresťanstvo nezredukovalo len na nejaký prostriedok vyjadrenia náboženského citu, nám vrodeného bez konkrétneho obsahu. Je dnešný človek ešte schopný, ešte aj po odmýtizovaní náboženského textu vyvinúť nejaký zmysel po pýtaní sa po sakrálnom? Nie je demytologizácia, len predsmrtným kŕčom, našou snahou len niečo zachrániť, a staviame sa do pozície záchrancov, aj keď o to de facto, už nikto nestojí?
Nezredukuje sa viera, len na akési tušenie transcedentna, ktoré tak vyhovuje tejto dobe , pretože tušenie je pohodlnejšie ako aktívna viera? Myslím, že človek je tvor vo svojej podstate pudový a živočíšny a má zmysel pre mýtus, pre to archaické a starobylé čo je v nás zakorenené čo sa nedá vykoreniť. Mýtus ostane v nás, aj keď sa všemožne snažíme mýtus vykázať na okraj našej pretechnizovanej spoločnosti. Tak ako všetci dobre vieme že patríme do prírody, bez prírody naša existencia je otázna, a napriek tomu výrub lesov veselo pokračuje. Výrub sa stal súčastou našej existencie, tak ako zbavovanie sa všetkého náboženského.
Mýtus je prejavom duchovného života na rozhraní medzi životom animálnym a civilizovaným. Hovorí o stave mysli, nie o jej vláde. Obsah učenia tu nerozhoduje, je to nevyspytateľné tajomstvo duše. Správnosť či nesprávnosť obsahu,nie sú podstatné pre mýtus. Myseľ sa tu podrobuje mýtu , je to „mysterium tremendum". Netreba znesväcovať tajomstvo rozumom. Človek tu splýva s obsahom mýtu, mýtus hovorí z ľudí, je to hlas prírody. Mýtus je sociálny jav, je možné ho študovať a skúmať, nie je to však sociálny program. Kresťanstvo však z neho urobilo sociálny program a dalo mu jasné hranice a dalo mu nádych historičnosti. Tu sa už mýtus netvári ako mýtus ale snaží sa pôsobiť ako niečo čo je historickým faktom. Je to ešte stále mýtom? Možno to prirovnať k starej žene, ktorá sa hrbí a opiera sa o svoju palicu, ale tvár má ako tvár mladej ženy.
Šíri sa neviditeľnými cestami, a nevedno odkiaľ, alebo že by tým prameňom z ktorého pramenia jeho neprestajne tečúce rieky bolo ľudské podvedomie? Snažíme sa byť jeho pánom, ale úprimne dá sa rieka ovládať? Nebude si chcieť aj skrotená rieka, predsa len vždy zachovať svoju dravosť a smer? Neutrpíme len my v konečnom dôsledku to, ak sa snažíme skorigovať ten tok rieky?
Vystačíme si s rozumom aj napriek tomu, že len rozum nám dáva hmatateľné dôkazy, viditeľnú istotu? Poznáme len jedny dejiny a to dejiny ľudské a musíme si vystačiť s rozumom. Je to však dostačujúce? Čo sa stane s človekom bez mýtu? Vieme čo sa stane s človekom bez rozumu , hovoríme že sa zníži na úroveň zvieraťa. Ale nevieme čo sa stane s človekom bez mýtu!
Veď ten mýtus nás neustále napájal, a bol tu s nami od nepamäti tak ako voda z ktorej sme pili. Mýtus sa nešíril prostriedkami kultúrnymi ako iné doktríny , teda dokazovaním a konfrontáciou, nemá svojich obhajcov , nemá dejín aj toto je jedna z úvah čo vlastne mýtus je. Chce sa tu naznačiť, že je nadčasový, že nebol doposiaľ vyvrátený ani dokázaný. Ale je tu výnimka a to že kresťanstvo dalo mýtu historičnosť, a šírilo mýtus kultúrnymi prostriedkami, teda dokazovaním a konfrontáciou.
Ale kresťanstvo dalo mýtu dejiny, a tým že mu dalo dejiny, sa dostalo v dnešnom svete do úzkych. Už s tým nevystačíme. Tak to vyzerá keď mýtus naberie historické kontúry. Opäť sa vrátim k starej žene, ktorá sa opiera o palicu, má krásnu tvár , ale chodiť už nevládze. Romantika nebola možná bez osvietenstva a osvietenstvo stálo na renesancii , reč , veda , poézia , filozofia a aj teológia sú zjavy historické, nemohli vzniknúť sami od seba, vznikali za určitých kultúrnych podmienok. Mýtus nedoceňuje kultúru a nedoceňuje ani dejiny. Mýtus nestavia na kultúrnych podmienkach, nepozná určitú postupnosť, vždy koexistoval aj s romantizom aj s osvietenstvom a aj s renesanciou, poznali ho aj Lord Byron, Rousseau, Voltaire a aj Michelangelo , jedno má však to podstatné že vždy sám o sebe chcel mýtus ostať rovnakým nech sa vyskytoval v akejkoľvek dobe.
Myslím , že mytologické myslenie je človeku vrodené. Táto priemyselná spoločnosť, pod vplyvom vedeckých výdobytkov, nás núti racionálne zhodnocovať životné situácie. Stratili sme posvätný rozmer tohto sveta, naša existencia stratila tento posvätný rozmer, ktorý dával našemu bytiu zmysel. Ale aj napriek tomuto súboju, ktorý sa v nás odohráva a je podporovaný modernou spoločnosťou, stále niekde v hĺbke človeka prežívajú mytologické obrazy . Prejavuje sa to nielen v jeho chovaní, ale aj v jeho jazyku. Kým archaické spoločnosti verili že zlo je spojené s chaosom , s niečím neznámym, tak táto predstava stále ostala v človeku zakorenená a ešte aj dnes, či si to moderný človek uvedomuje , alebo nie. Tak keď moderný človek dnes povie , napríklad že „ ak padne Európska Únia nastane chaos" touto výpoveďou nevedomky aj moderný človek pripúšťa, že strach z neznáma a zlé veci , ktoré sa môžu stať, stotožňuje s chaosom tak ako to robili archaické spoločnosti.
Mýtus nie je homogénny, potrebuje priestor a pri každej definícii stráca farbu a chuť. Moderný človek, a aj moderná teológia sa stali obeťami vedeckého myslenia, neustáleho definovania a hľadania kauzality. Dejiny sú plné „izmov", ktoré sa neustále menia a vznikajú nové. Ich podstatou však je, že nie sú trvalé a len človek im dáva zmysel , neexistujú samy o sebe. Alebo ľudovo povedané, načo sú nám zemiaky ak ich nemá kto jesť. A myslím , že tam tkvie problém aj biblickej tradície , že mytologické posolstvo sa snažíme definovať a uchopiť. Ale pripúšťam , že definovanie a hľadanie kauzality je nevyhnutným procesom ktorý nie je možné zvrátiť, aj moderná teológia nemá inú možnosť ako sa uberať touto cestou. Ak by sa tak nestalo upadli by sme do stavu „ archaickej latentnosti „
Mýtus je vnímaný modernou spoločnosťou negatívne. Skôr sekulárnou spoločnosťou, lebo je otázne či sme moderný a v čom sme moderní. Uvedomujem si aj to, že aj v teológii je mýtus chápaný negatívne, a teológia sa cíti byť ohrozená ak sa kresťanské výpovede zredukujú na mytologickú výpoveď. Ide tu skutočne len o nejaké zredukovanie, alebo je to niečo čo je nevyhnutné pre zachovanie ako takého, náboženského vnímania reality? Má to ešte opodstatnenie, dá sa kresťanská výpoveď vnímať polovičato? Netreba k tomu celého človeka?
Demytologizovať má trochu strašidelný nádych, veď každý vskutku cítiaci a pravdu hľadajúci teológ podvedome cíti že pri demytologizácii by sme prišli o veľa, a nevedeli by sme čo s tým. Boli by sme ako deti, ktoré by boli zanechané bez dozoru rodičov. A nie len to, ale aj podvedome cítime, že je nie len ohrozená naša teologická základňa, ale aj celá naša kultúra ktorá vzišla z kresťanstva , celý sociálny systém , právo a morálne hodnoty.
Nenazývajú sa mnohý ateistami , len preto , lebo ich odpudzujú výroky o Bohu , ktorým nerozumejú ? Výroky , obrazy , symboly sú príliš imaginárne a metaforické , a moderný človek si ich nedokáže vysvetliť. Odmietajú tieto pojmy nie preto , že by cítili nenávisť k viere a náboženstvu , ale oni žiadajú pojem dokonalejší. Nestačí im pojem ten ktorý nachádzajú , ktorý je im podsúvaný. Tieto pojmy o Bohu ich nemôžu uspokojiť, a myslia si že iných niet. Celá filozofia je pre nich len spleťou umelo utkaných slov , ktoré nedávajú zmysel v životných situáciách ľudí.
Tí mnohý , ktorí sa tak nazývajú , žijú v materialistickej spoločnosti , ktorú my nazývame kultúrou. Táto kultúra dospela do stavu , kde jediným cieľom je priľnutie k svetu, k hmote. Lacné , úbohé a nechutné rozkoše dospeli k vrcholu. V tejto kultúre sa podporuje a živí každé zlo preto , aby vynieslo peniaze. Jej motívom , je udržiavať ľudí v neprirodzenom napätí a vytvárať čo najviac nových túžob a umelých vášni , ktoré sú dotované a kŕmené najrozličnejšími výrobkami , filmami, hudbou, jedlom atď. Ešte stále očakávame , že náboženstvo dokáže konkurovať tejto zmesi najnovších výdobytkov modernej spoločnosti? Moderný človek si nekladie metafyzické otázky po Bohu , ktorý je v nebesiach , keď má „hypermarket" hneď po ruke.
Uvedomujem si , a vytýkam si , že svet sa stal obrazom toho , ako sme naložili so svojimi dušami. Dovolili sme aby naše mysle boli znásilnené, aby boli ovládané , spadli sme do samotného pekla bezobrazotvornosti, prestali sme rozumieť Bohu, človeku a prírode. Každá duša jednotlivca , každý jeho ston , každá jeho ľahostajnosť a dychtivosť vytvorili tento obraz spoločnosti a náboženstva. Toto všetko sa nám teraz odohráva pred fyzicky aj morálne pred očami.
Demytologizácia je len nevyhnutnou reakciou na stav tejto spoločnosti , ktorá od doby osvietenstva napreduje svojím pekelným tempom až do dnešných dní. Všade nás obklopuje prázdnota a demytologizácia sa snaží túto prázdnotu preklenúť, dúfajúc že tam niekde v diaľave zaznie ozvena v podobe prijatia kresťanstva moderným človekom.
Tí ktorí hovoria , že demytologizácia neznamená elimináciu , ale interpretáciu , nemýlia sa ? Neznamená každá interpretácia vlastne elimináciu samotného obsahu , ktorý je interpretovaný ? Dá sa interpretovať bez eliminovania obsahu? Nechcem veriť v Krista a jeho zvesť , ktorú treba interpretovať. Obsah je odsúvaný do pozadia, ontologická podstata obsahu prestáva samostatne existovať na úkor interpretácie , ktorá vychádza z čisto subjektívneho pohľadu. Náboženská interpretácia je ako zrkadlo, ktoré keď sa rozbije na mnoho kúskov , tak v každom kúsku ktorý vezmem do ruky vidím svoju tvár. A ak by ten úlomok zrkadla vzal do ruka niekto iný , uvidím tam jeho tvár. Čia tvár je skutočná ?
Súhlasím s Bultmanom , že mýtus prepožičiava transcedentnú realitu svetskej objektivite. Súhlasím s Bultmannom aj s tým , že mytologické predstavy o nebi a pekle , nie sú pre moderného človeka prijateľné. Nesúhlasím však, že nejde o elimináciu a čisto len o interpretáciu textu. Keď zoberiem do úvahy jeho demytologický príklad Satana a zlých duchov, ktorí majú moc a ľudia sú im vydaní na pospas. Ak by som pripustil , že je to len mytologická predstava , že zlo nie je skutočné, že nemá samostatnú existenciu, že nemá schopnosť priamo komunikovať s človekom, tak potom s kým to vlastne Ježiš celý ten čas , v evanjeliách komunikoval ? Pri demytologizácii tohto temna a jeho prisluhovačov , sa interpretácia uberá smerom popretia skutočnej reálie zla. Zlo je len účinkom a následkom našich hriechov, a stáva sa mocou , ktorá nás ovláda. Je to len akási sila , ktorá zotročuje ľudstvo. Nič neosobné , je to len akési podvedomé splynutie jednotlivcov a ich morálneho zlyhávania , ktoré sa premieňa v neosobnú entitu. Pri definovaní neosobného pojmu zla sa zo mňa stáva psychológ , nie teológ. Bol Ježíš v prvom rade psychológom ? Keď vyháňal nečistých duchov , s kým to vlastne hovoril ? Komu potom prikazoval aby stíchli ? Komunikoval Ježiš s „kolektívnym nevedomím" ? Ježiš bol teológ , ktorý nepopieral osobné zlo. Keby som žil v tých mytologických časoch , mal by som prísť za Ježišom a napomenúť ho aby nekomunikoval s duchmi , lebo aj tak sú neosobní ? Že zbytočne im prikazuje , pretože ho nepočujú? Nedošli sme až tak ďaleko , že sme sa stali sami učiteľmi a tých , ktorí by mali učiť nás sme posadili do školských lavíc ? Teda aj samotný Ježiš keď hovoril o Satanovi , rozmýšľal a hovoril mytologicky ? Ak by som ho celého demytologizoval tak mi z neho ostanú len sandále , ktoré mal na nohách. Bultmann má pravdu , že takéto pojmy sú modernému človeku neprijateľné a má aj pravdu , že treba s tým niečo robiť. Postavil však , zlo do neosobnej roviny , aj zákony v spoločnosti sú neosobné , a preto ich každý porušuje a neberie na nich ohľad. Uvedomujem si , že svet je obrazom toho , ako sme každý jednotlivo naložili so svojimi dušami. Že toto zlo, nám číha na chrbát a máme ho pred očami, že to zlo sa sprítomnilo v našej kultúre a dejinách. Ale pri tejto úvahe si plne uvedomujem , že tu hovorím o akejsi spoločenskej nálade, o niečom čo vyviera z nášho vedomia. Zároveň však aj myslím , že Ježiš skutočne komunikoval s reálnym zlom. Keď sa snažíme interpretovať zlo nemytologicky , v domnení , že pre moderného človeka bude prijateľnejšia formulácia neosobného zla, tak sa mýlime , pretože žijeme v spoločnosti , kde ľudia už neberú ohľad ani na neosobné zlo. Zlo v tejto kultúre stratilo aj neosobné kontúry, zlo v bežných životoch prestalo existovať. Človek neverí v hriech , tak ako môže veriť v zlo? Ak neverí v hriech , nemôže veriť ani tomu , že to neosobné zlo z neho pramení , a že je jeho dôsledkom. Má potom takáto interpretácia význam ?
Pokiaľ odosobníme zlo a definujeme ho ako len duchovnú tradíciu , a povieme , že človek je záhadný vo svojom počínaní , a toto zlo vzniká ako následok nášho záhadného a vášňami podmieneného správania , tak sa snažíme nepriamo ospravedlniť zlé správanie moderného človeka. My ho ospravedlníme našou interpretáciou zla , dá sa povedať že mu uľahčíme jeho zvrátenosť. Moderný človek nie je zlý preto , lebo priamo komunikuje so zlom, tvárou v tvár a slobodne sa tak rozhodol, ale keďže žije v tejto spoločnosti , kde zlo je interpretované len ako duchovná tradícia , tak potom mu odoberáme bremeno osobnej zodpovednosti za konkrétne zlo. Nemôže predsa za to , že žije v takejto spoločnosti, vraveli by.
Zaujalo ma aj pojednanie o mytologickej predstave toho , že Boh prebýva v nebi. Bultmann právom poukazuje na to , že myseľ , ktorá nie je schopná vytvoriť abstraktnú ideu transcedencie , vyjadruje svoj zámer v kategórii priestoru. Mytologicky, prebýva v nebi. A to isté platí pri definovaní zla , ktoré prebýva „dole". Správne hovorí , že výrazy „ hore" a „dole" už stratili svoj význam , ale prečo pri predstave Boha odmietol iba kategóriu priestoru a pri Satanovi a zlých duchoch odmietol nie len kategóriu priestoru, už neprebývajú „ dole" , ale odmietol aj ich definíciu ako skutočných entít. Boh ostáva stále tradičným Bohom tak ako ho poznáme , a interpretácia neba, chce naznačiť transcendenciu Boha, ale zlo je odsunuté do kultúrnej tradície, bez osobných rysov. Bol si vedomý toho , že moderná spoločnosť o Bohu nepochybuje , len neráta s jeho osobným angažovaním sa v tomto svete , a naproti tomu predstava Satana je všetkým na smiech , na smiech sú aj zlí duchovia. Moderný človek nemôže veriť v zlého ducha. Preto je tu snaha neosobne interpretovať zlo? Prečo neinterpretovať samotného Boha a interpretovať zlo? Bolo by to príliš kacírske interpretovať Boha ako kultúrnu tradíciu , ako všeobecné dobro tak ako došlo pri interpretácii zla? A môžem v tom vidieť to , že aj takáto interpretácia nevedomky podľahla tej duchovnej kultúre , kde sa snažíme nevedomky ospravedlniť zlo v spoločnosti ? Sme predsa záhadní.
Kde hľadať počiatky demytologizácie ? Osobne vidím počiatok už v Starej Zmluve. Bultmann vidí počiatok v Novej Zmluve , ale to len preto , lebo sa snaží demytologizáciu presadiť z hľadiska eschatológie. Mytologickú výpoveď o eschatológii vyvrátili dejiny , tým že parúzia ešte nenastala. Samotný príbeh o stvorení človeka a sveta je demytologizačný, už nie hviezdna obloha je plná mýtických božstiev , ale je to jedine Boh , ktorý dal život oblohe, ani mesiac a ani slnko nehovoria vlastným jazykom , ale ich miesto je presne definované a vymedzené. Majú len poskytovať človeku osvetlenie , aby stvorený človek vedel rozdiel medzi nebom a medzi nocou. Príroda prestáva žiť samostatným životom , príroda nie je plná mýtických bytostí , ktoré šepocú neznámym hlasom , človek je ten , ktorý pomenováva zvieratá, ich mená nevznikli nevedno odkiaľ, mýtické časy sú preč. Boh nad všetkým vládne pevnou rukou, rozdeľuje a karhá, dáva život a zabíja, on rozhoduje o čase. Vidím , ako sa už tam, vytráca pravá mytológia, už tam chce byť mytológia interpretovaná. Aj keď je príbeh pre moderného človeka stále mytologickým. On v skutočnosti je stále mytologickým , no na svoju dobu je revolučným, je len interpretáciou mýtu.
V dejinách Starej zmluvy Boh odmieta modloslužobníctvo , popiera samostatnú existenciu drevu a kameňu. Existuje iba Boh, všetko ostatné je stvorené a nemé. Aj oslici dáva prehovoriť iba keď on sám chce. Pahorky a hory nie sú gigantickí hrdinovia starých eposov , je tam Boh , ktorý na nich zostupuje aby deklaroval svoju moc. Hory boli pokorené. Rytina a obraz sú zakázané, veď umenie má blízko k mýtu. Človek sa nemá upínať na svet duchov. Jedine Boh pozná odpoveď , veštci starých mystérií upadajú do zabudnutia , alebo hynú pod mečom rukou Hebreja. Aj „šeol" je miestom , nedefinovaným , tajomnosť , posmrtnosť , mystérium a sním, aj mýtus, sú postupne transformované do dejinnosti. Naberajú hmotné kontúry , všetko musí mať, ako keby racionálny podklad a zmysel. Neuctievanie iných božstiev a duchov , neznamená popretie ich existencie , ale je to predzvesť nového poriadku. Poriadku kde Boh a jeho idea sa centralizuje , všetko staré , staré božstvá majú ustúpiť hebrejskej moderne. Staroveký svet sa musí demytologizovať , archaické kultúry sa majú na ústupe , všade kde vkročila noha hebreja , a v budúcnosti noha kresťana. Už tam je predzvesť nového poriadku , ktorý si vynútil demytologitáciu. Demytologizácia pokračovala v Novej zmluve Pavlom a Jánom tým , že eschatológiu interpretovali už v samotnom Kristovom príchode. Kristov príchod a odchod je eschatologickou udalosťou. Mytologické postavy budúcnosti sa prejavujú dejinne už teraz , ako falošní učitelia. Mytológia , ako hovorí Bultmann je prenesená do dejín. A tieto dejiny len pokračujú v demytologizácii dejín , ktoré demytologizovali dejiny predošlé. Chcem poukázať na nezvrátiteľný fakt demytologizácie , nemožno sa jej brániť, treba len spomaliť ten úkaz , ktorý bude znamenať prevrat doterajších hodnôt. Ak by cirkev neprenasledovala bádateľov a vedcov náš zánik by bol už dávno za nami. Spomaľovala len naše seba zničenie. Vytyčovaním medzí sa chránime pred sebou samými. Ak Bultmann hovorí o demytologizačnom procese, ako o oprávnenom procese , ktorý má počiatky už v Novej zmluve , vedome tým legitimujeme , že oni sa mýlili a preto museli demytologizovať eschatológiu. Pre mňa je teraz otázka , či chceme aj mi pokračovať vo vedomom demytologizovaní eschatológie. Keď je demytologizácia oprávnená , lebo tak robili aj Novozmluvní autori a my sme si toho vedomí , vedomí sme si aj ich omylu a nesprávneho názoru pre ktorý boli tak nútení urobiť. My musíme tak urobiť , tak ako to museli urobiť aj oni. Aj keď vieme že ich očakávania sa nenaplnili, a demytologizácia v ich prípade je transformácia nenaplnených túžob a sklamaní. Napriek tomu máme aj my demytologizovať ?
Nositeľom demytologizácie, je nie náhodou protestantizmus. Protestantizmus je to čo napomáha k sekularizácii kresťanskej teológie. Myslím ,že hlavným dôvodom je preberanie dedičstva Starej zmluvy. Je pravdou , že bez Starozmluvných dejín , by nebolo ani kresťanstvo , že neodmysliteľne patria spolu. Jeden bez druhého , by boli ako nefunkčné pľúca , neschopné dýchať. Druhou pravdou je , že aj iné kresťanské tradície prevzali Starozmluvné dedičstvo. Každé z nich sa odvoláva na toto dedičstvo a je mu nesmiernou inšpiráciou a duchovnou útechou. Mám však za to , že protestantizmus je však výnimočný v tomto smere. Keď sme prevzali toto dedičstvo , prevzali sme aj sním demytologizačný element. Odkedy sa zaoberám teológiou , snažím sa pochopiť hlavné rozdiely v rôznych kresťanských tradíciách. Nie preto aby som dokazoval , ktoré je pravdivé , ktoré má to oprávnenie prehovoriť ako prvé. Nie. Vždy som cítil , že každá z tých tradícií vypovedá o transcedentne vo svojich kultúrnych kategóriách. Že všetci poukazujú na to isté ale predsa bol tam rozdiel v tom ako chápu mýtus. Protestantizmus , nedokázal som sa zmieriť s jeho strohosťou a jednoduchosťou liturgických obradov, s jeho neschopnosťou začleniť do jedného celku aj teologickú rôznorodosť, ktorá sa prejavila v denominačnej rozdielnosti. Prílišné rozumovanie , hľadanie kauzality , dôkazov. Protestantizmus sa stal otrokom biblických písem. Čo nie je v písmach ako keby neexistovalo. Niet v ňom miesta na mystické prežívanie, kontempláciu. Človek, kresťan je cenným kresťanom ak žije aktívnym životom. Je ženatý, číta písma , má prácu , lebo aj Pavol sa živil prácou. Človek je neustále konfrontovaný s obrazom aký podáva Pavol v písmach. Tým , že protestantizmus , by som povedal, je až upätý na dejiny Starej zmluvy. Luter bol profesorom Starej zmluvy , na teologických fakultách sa študuje hebrejčina počas celého štúdia. Ja v tom nevidím nič zlého , snažím sa len poukázať na určitú súvislosť. Následne reformácia sa snažila kresťanstvo očisťovať od nebiblických nánosov, heslo „ Ad fontes" sa stalo naším novým krédom. Tak ako starozmluvný Boh zakazuje kontakt s posmrtným životom a s kultom iných božstiev , tak aj reformácia odmieta uctievanie svätých, podľa písem sme predsa všetci svätí. Je tu snaha začlenenia človeka do bežného aktívneho diania. Do určitej šablóny podľa písem a Pavla. Už aj tam vidím sekularizáciu mýtu a náboženského života. Kláštory v spoločnosti nie sú potrebné , nie sú aktívne a kontemplatívny človek úž ani v takomto náboženskom spoločenstve nemá miesto. Nezapadá do šablóny. Nemôžme sa predsa separovať, evanjelium je prístupné všetkým ľuďom. Pravda. Predsa však , došlo tu k sekularizácii zvesti , k uľahčeniu človeka v jeho duchovnej púti. Už nie je treba kňazov ako spovedníkov , človek sa tu sám stáva spovedníkom. Ponímanie sviatostí je odlišné , je zredukovaný ich počet. Manželstvo, pomazanie chorých už nie sú viac sviatosťami. Čo nie je písané neexistuje. Všetko sa profanizuje , demytologizuje , manželstvo nie je viac mystickým spojením muža , ženy a Krista. Vytráca sa symbolika z liturgie, obrazotvornosť. Nastupuje strohosť , jednotvárnosť a chlad. Toľko sme obetovali , dovolili sme rozumu aby držal opraty.
Pri výrube chorých stromov sme vyrúbali celý les. V tradičnom protestantizme sa tradícia a úcta k sacramentu aj keď veľmi stroho ešte udržuje. Ale jeho deti , v podobe rôznych denominácií sa odvrátili od všetkého sakrálneho, od tradície , ktorá nás ochraňuje od spoločenských tlakov a jeho zla. Stiera sa rozdiel medzi sakrálnym a profánnym. Už nie je treba chrámov, bohoslužobných rúch, kadidiel. Všetko sa relativizuje, ostali im len písma bez duše. A aj keby chceli písma prehovoriť tak nik ich nepočúva , lebo ich prehlušili svojím krikom. Takýto človek nie je ticho, nepočúva, autorita nemá svoje miesto, tradícia je len prežitkom. Poďme a prenajmime si budovu niekde v meste, zaplaťme nájom a chváľme tam Pána. Čo ešte nespravíme všetko , aby sme sa dostali do povedomia modernému človeku , chodíme za ním , prosíme ho aby si nás všimol, uberáme zo starobylej tradície , hľadáme kompromisy. Honbou za moderným človekom sme si nevšimli , že postupne strácame šaty , všetkého sa zbavujeme aby sa nám ľahšie utekalo za moderným človekom. On si nás aj tak nevšíma. Naši otcovia nás obliekli, dali nám chrámy , slová , myšlienky, životné hodnoty, symboliku obradov, mystické obrazy a slová. Postupne ich strácame ako to oblečenie , prv sme stratili kabát, neskôr aj košeľu, nohavice a teraz aj topánky. Keď budeme nahý a predstúpime pred neho , pozrie sa na nás a naša nahota mu bude na smiech.
Teda demytologizácia prebieha od biblických čias a to aj s pričinením Starozmluvného náboženstva , ktoré sa odrazilo aj v novozmluvnej tradícii a jeho nositeľom sa stal protestantizmus , ktorý prevzal starozmluvné zmýšľanie. Prevzal starozmluvnú exegézu v kresťanskom obale. Aj pravoslávie alebo katolicizmus, ich teológia je spätá s touto tradíciou, ale dali viac priechodu helenizmu, jeho kultu, jeho romantickému dychu. Kde antickí hrdinovia prežívajú v kulte svätých. Kde sa treba ku Kristovi priblížiť , svojou rozvahou, snažením a múdrosťou. Odriekanie bolo jeho znakom. Bultmann pri pojednaní o eschatológii si tiež všimol , že tam kde bola tradičná eschatológia opustená , teda v kresťanskom gnosticizme , tam bol opustený aj Starý zákon. Východné kresťanstvo neprikladá štúdiu Starej zmluvy až taký dôraz ako v protestantizme. Pridŕža sa dokonca gréckeho textu Starej zmluvy. Upína sa viac na tradíciu , ktorá vznikala v Alexandrii. Filón Alexandrijský bol tiež žid , ale Alexandrijská duchovná klíma, v ktorej sa darilo gréckej filozofii, boli rozdielne než orthodoxný judaizmus v Palestíne. Darilo sa tam alegoriám, symbolom a metaforám. Pravoslávie a aj katolicizmus do určitej miery, sú dedičmi týchto kultúr. Uctievanie svätých, úcta k Márii, liturgické obrady, liturgické náčinia, kadidlá to všetko nie je biblické, ale mytologické. Sú to starobylé prvky z našej prehistórie. V Márii sa odzrkadľuje starobylá úcta k matke zemi a jej ženskému kultu. V uctievaní svätých sa objavujú obrazy kedysi dávno vystupujúcich hrdinov, ktorí vlastným úsilím a odriekaním vyhrali boj nad zlom a priniesli tak ľudstvu kúsok svetla z božskej sféry. Odmietame hrdinov, lebo sami sme sa stali dospelými a je v nás neuhasiteľná túžba vládnuť a spravovať svet. Mojou úlohou nebolo poukazovať a teologicky zdôvodňovať rôzne tradície a kulty, chcel som naznačiť , že demytologizácia dnes tak rozoberaná v teologických kruhoch sa tu odohráva v kresťanstve už omnoho skôr. Kráčame v šľapajach starozmluvného človeka , snažíme sa vidieť svet jeho očami.
Mysliac si , keď vo mne rástlo kresťanské nadšenie tým , že budem hájiť pravdu a potierať všetko nebiblické , že konám službu cti a pravde. Teraz keď chápem mýtus a jeho význam , už nezdieľam toto nadšenie. Je to ako s tým mečom, za kresťanské nadšenie mi položili meč na rameno a pasovali ma do stavu rytierskeho , teraz však mi ten istý meč zotne hlavu , pretože popretím mýtu som zabil človeka.
V tejto dobe môžeme zaujať len dva postoje a to buď poprieme pravdivosť kresťanstva , alebo poprieme modernú dobu ako takú. Nepriznanie legitimity modernej dobe by bolo popretím všetkých vedeckých poznatkov s jej technickými výdobytkami. Máme sa otočiť svetu chrbtom a vyhlásiť , že táto modernizácia a civilizačný jav sú len fikciou? Myslím , že poprieť modernú dobu by bolo nekresťanské , pretože by sme sa otočili chrbtom človeku ku ktorému sa Kristus tak prihováral , s modernou dobou by sme zavrhli a popreli celé tisícročia ľudského vývoja a celej kultúry. Popreli by sme samých seba , lebo my sme súčasť tejto doby , ako naši otcovia boli súčasťou doby minulej. Nie je možné používať v kostoloch elektrické osvetlenie a zároveň kázať ľuďom o nelegitimite modernej doby. Máme popierať v kostoloch heliocentricú sústavu , vyhlasovať že archeológia je len hrou detí v piesku , máme prestať užívať antibiotiká a vrátiť sa k používaniu bylinkových odvarov ? Museli by sme poprieť úplne všetko. Naproti tomu ak by sme popreli kresťanstvo bolo by to nekresťanské tiež, pretože Kristus nechcel od nás aby sme ho zapierali , ale práve naopak , aby sme jeho uprednostňovali pred akýmkoľvek spoločenským dianím a v akejkoľvek dobe. Popretím kresťanstva by celé dejiny boli len ľudským fanatizmom určitej skupiny ľudí hlásiacich sa k tomuto náboženstvu. Celý ten čas sme robili z človeka blázna , a keď sme vystavali európsku civilizáciu na utópii , ktoré sú jej základy , aká je potom celá stavba. Či už by sme konali tak či onak v obidvoch prípadoch je výsledok rovnaký a to , že by sme konali nekresťansky a po druhé , že by sme tým popreli dejiny a kultúru a nakoniec aj seba samých.
Demytologizácia je fenomén od nepamäti , s vývojom ľudstva je myseľ človeka viac a viac demytologizačná , aj keď si nie je toho vedomý. Prívlastok demytologizačný sme mu dali mi v našich odborných teologických kruhoch. Tento proces však žije nezávisle na odborných debatách a pomenovaniach. My ho nazývame problémom , ktorý treba riešiť , bežne sa však demytologizácia nazýva životom , pokrokom, ľudskou spoločnosťou , kultúrou. Nazvime to ako chceme , jeho prítomnosť nezmažeme ani z dejín a ani z budúcnosti. Keby som sa mal pozrieť do sklenenej gule , videl by som tam asi ako kresťanstvo čoraz viac stráca na význame pre moderného človeka, ale keďže mýtus je človeku vrodený , musí nutne existovať sakrálna potreba človeka , človek vždy bude potrebovať priestor kde nebude presne definovaný a priestor kde ani on nehľadá definície. Globalizácia a moderné technológie napomáhajú k vytváraniu nových religióznych duchovných zoskupení , ktoré budú stavať aj na tradičných kultoch. Proti tejto zmesi ľudskej fantázie , techniky , pohodlnosti a laxnosti, je najlepšou variantov „orthodoxia". Demytologizácia je však nevyhnutná ,bez nej by bol pád veľmi tvrdý a s ňou je pád o čosi mäkší , ešte pred dopadom sa tradícia rozpadne. Je vhodná metóda interpretácie ? Môžem interpretovať Kristovo zmŕtvych vstanie z hľadiska viery a popierať tak jeho dejinnosť? Moderný človek predsa neverí , stráca vieru , ako môžeme chcieť aby vzkriesenie bral z hľadiska viery , ktorú už dávno nemá ? Uberám modernému človeku uchopiť vzkriesenie v dejinnosti , keď práve táto kultúra a civilizácia je založená na presnom definovaní dejín a na historických faktoch . Nútime tak moderného človeka robiť niečo , totiž veriť.
Kresťan by mal v prvom rade žiť kresťansky. Popretím sveta, a popretím viery by konal nekresťansky. Moderný svet treba konfrontovať a hájiť právo na existenciu všetkému ušľachtilému a dobrému. Možno aj demytologizáciu, by sme mali uchopiť z pozície konfrontácie , nie z pozície čistej interpretácie. Interpretácia sama o sebe by zredukovala Krista na sociálneho pracovníka , na učiteľa etiky a dobrých mravov. Prečo nám ide tak o tú inertpretáciu , prečo chceme za každú cenu interpretovať ? Prečo neustále hľadáme kompromisy a vhodné riešenia ? Konfrontujme, ale nie z apologetického hľadiska. Aj samotná demytologizačná interpretácia mi pripadá ako obhajoba , že kresťanstvo má predsa pravdu, že biblickí ľudia to len tak hlúpo vykresľovali, a my ten ich nezmyselný jazyk teraz tlmočíme modernému človeku , ktorý je na vyššej úrovni. Konfrontujme z hľadiska tajomstva , z hľadiska pokoja a pravekej múdrosti. Konfrontujme človeka s jeho uponáhľanou dobou , ukážme mu odpočinok od byrokracie a šikanovania štátom a inštitúciami. Konfrontujme , ukážme mu kontemplatívnosť v tomto šialenstve. Moderný človek nevidí nič len zhon , zhon profánneho človeka za peniazmi , komfortom , kariérou a pohodlím. A na druhej strane je tu zhon kresťanstva za vydobytím si lepšej pozície v spoločnosti , zhon za moderným človekom. Kresťanstvu nemá ísť o masy za každú cenu. Človek nenachádza útočisko pred sekularizovanou spoločnosťou s jej zvrhlou byrokraciou a európskym absolutizmom. Človek vidí sekularizovanú cirkev s jej duchovnými vodcami, ktorí mnohokrát žijú nad priemer obyčajného človeka. Človek vidí ako duchovní predstavitelia obedujú s politikmi , ktorí nemajú v úcte pracujúceho človeka. Ten istý človek vidí ako kňazi prisluhujú sviatosti politikom , podnikateľom , ktorí vykorisťujú pracujúcich , neplatia odvody a nútia robiť ľudí za minimálne mzdy. Obyčajnému človeku nejde o učenie cirkvi , nejde mu o dogmatické spory , nejde mu o to či je sviatostí sedem alebo len dve. Moderný človek vidí ako cirkev zlyháva morálne , napomáha tejto spoločnosti k potláčaniu ľudskosti. Prečo nevylúčiť z liturgického života cirkvi takýchto ľudí , ktorí zotročujú iných ? Kresťanstvo sa musí vrátiť k „ christianae mysterium" , zavrieť dvere pred nehodným eucharistickým hodom. Cirkev musí začať si vážiť samú seba , byť si vedomá svojho duchovného bohatstva a nevyzliekať sa pred verejnosťou až do úplnej nahoty. Cirkev si musí zachovať sviatosti, liturgiu a svoj kult v podobe „ christianae mysterium". Cirkev si musí odpočinúť a prestať rátať masy. Urobme to ako Ježiš , ktorí mnohokrát odchádzal na púšť aby sa vyhol masám a bol chvíľu sám. Byť chvíľu sám neznamená odvrátiť sa od človeka , tak ako Kristus odchádza pred masamy do púšte , tak by mal aj moderný človek čerpať duchovnú silu v „ christiane mysterium" . Dovoľme človeku aby si odpočinul od nenávisti a zla v sekularizovanej spoločnosti v cirkvi, ktorá je schopná sa tomu zlu postaviť tým , že zavrie dvere pred zlom. Zlo má hmotnú podobu v moderných otrokároch , v politikoch , v masmédiách a na úradoch. Vylúčme toto zlo z „ christianae mysterium". Ukážme svetu že stojíme za človekom, ktorý má mozole na rukách a je ochotný obnoviť svoje spojenie s Kristom v novom a lepšom svete , ktorým by mala byť cirkev. Nie je to odlúčenie od sveta, nie je to ignorácia moderného sveta , nie je to návrat o niekoľko storočí dozadu, je to spoločenstvo , ktoré konfrontuje moderný svet s alternatívou , ktorú ponúka cirkev a to je odpočinutie, spravodlivosť, mystické spojenie s Kristom, mýtické prežívanie sviatostí, slovo , ktoré nie len hovorí o Bohu ale pripomína aj autonómiu človeka. Cirkev , ktorá učí človeka aby mal seba samého v úcte , učí ho ako žiť ekologicky v súlade s prírodou, učí ho mať v úcte život a poukázať ako moderná spoločnosť dehonestuje všetko na čo sa ľudské oko pozrie. V „ christianae mysterium" môže nájsť takúto úctu k sebe samému, nebude sa viac cítiť ako otrok alebo číslom na papieri. V tomto bode demytologizácia už neznamená len interpretáciu mýtu, znamená to niečo viac. Znamená to konfrontáciu s moderným svetom, a znamená to tiež aj iné pojatie Kristocentrizmu. Kristus vždy musí byť ústrednou postavou cirkvi , ale ide tu o poukázanie na jeho hlbokú spriaznenosť s človekom , s celou prírodou a jej živými bytosťami. Nie je tu len Kristus na kríži s jeho spásonosným dielom , ktoré vykonal pre človeka. Nie je tu len Kristus , ktorý vstal z mŕtvych. Je to aj Kristus ktorý chodil medzi ľudí a nepolemizoval dogmaticky kto je a čo je jeho úlohou. Kristus žil , bránil chudobných , káral korupciu , kritizoval tých ktorí utlačujú. Chcel od človeka aby mal v úcte život a hlavne seba samého. Je tu jeho spriaznenosť, jednoduchosť a prostota. V jeho zmysle pre spravodlivosť je to najväčšie tajomstvo. Pre ľudí to bolo tajomné veď kto je ten , ktorý si dovolí napomínať bohatých a nečistých duchov. Nehovoril som že to zlo v tejto spoločnosti sú tí duchovia ktorých káral Ježiš ? To je to najväčšie mystérium , postaviť sa zlu , poukazovať na chudobu a hájiť spravodlivosť. Demytologizácia tu už neznamená znehybniť mýtus , paralizovať ho a nedať mu priestor vystúpiť na povrch. Demytologizácia by mala byť práve tá , ktorá dá mýtu prehovoriť jeho vlastným jazykom , je to poukázanie na mnoho súvislostí a ciest , je to oživenie duchovného spojenia moderného človeka s prírodou , zvieratami a s druhým človekom. Dať mýtu priestor aby vystúpil na povrch , aby sa stal oázou sveta kde nieto zhonu za peniazmi , mocou a slávou. Treba dať demytologizácii iný smer , iného ducha , ktorý zachová liturgiu cirkvi s jej sviatosťami a modlitbou. Ak toto všetko cirkev stratí už nebude rozdielu medzi svetom a medzi nami. Nenáboženské kresťanstvo neexistuje, tak ako neexistuje ani nenáboženské náboženstvo.
Meditatio in solitudine.
Je ticho, jediné čo v tom tichu znie , je mlčanlivá meditácia. Bez kníh, poučení, konfrontácií a téz. Len v kúte izby, vidieť slabý odlesk sviečky na ikone Krista. Pravú ruku má mierne zodvihnutú pred sebou, s pokrčenými prstami, a v ľavej ruke drží otvorenú knihu evanjelia. Ako keby chcel ukázať, že tá kniha je zatiaľ otvorená, ale možno ju aj zavrieť...........
