Človek si svoj život žije, užíva si ho dlhé roky, naučí samilovať a pomáhať, stane sa milovaným a niekedy aj o svoju láskupríde. Práve smrťou. Tá jeho jediná pravá láska navždy zmizne, zavalí juchladný kameň a on ostane sám.. má svoju rodinu, svoje deti, vnúčatá,priateľov, ale nemá tú svoju polovičku s ktorou mal byť doživotne do smrtišťastný.... tak len žije ďalej, žije svoj život a čaká kedy si ho užkonečne jeho láska privolá tam k nej, nie pod chladný kameň, ale do miestaduší, kde budú znova spolu.
Keď sa ten čas blíži, niekto Vás zachráni a vytiahnez tej cesty do ktorej zapadáte, kde už možno aj chcete ostať.. kde užchcete ostať..
„Keď nabudúce prídeš, už to nebude také ako voľakedy, viešbabka už nebude s tebou diskutovať a pýtať sa ako sa máte tamu vás“.. babka už nevie kde je tamu vás a kto si ty.. babka už nevie ani kto som ja a kto jejdeti, jej rodina.
Je to zvláštne že nebudem mať kam zájsť a porozprávať ako bolo tama tam a čo som robila. Ako to ide v škole a že skúšky sú naprdel, a že zase idem do Nitry, ale onedlho znovu prídem. A keďprídem tak ju pôjdem pozdraviť a ona sa usmeje, niečo mi povie, budesedieť na posteli a držať si ruky a bude vedieť s kým rozpráva, kto som ja, že ja somDominika, ktorá nie vždy je poslušnáa predsa ma má rada..
Keď som bola za ňou pozrieť v nemocnici, pripadala miako uzatvorená vo svojom vnútri. Reč mala porušenú, no mozog predsa išiel.Rozprávala že chce ísť domov, a všetkých nás má rada a chce ísť dovečnosti. Pýtala sa ma či už idem do školy, počítala s malou vnučkoua chcela ísť domov..
Mamina mi volala, že už nikoho nepozná, len sa pozerá, ale o nikom nevie ani kto je kto.Nepozná vlastné deti..
Čo ak jej duša už naozaj odišla domov, do večnosti, zasvojím manželom – jej láskou a len to telo ostalo..to telo ktoré nás už nepozná.
Stále je to moja babka a ja budem stále za ňou chodiťa potom si ako vždy poviem že asi už nepôjdem. Ale nemôžeme ju tam predsanechať samú.. čo ak sa stratila?..
