Alebo aspoň len pohladí, či zašepká nežné slová lásky.. Lásky?! Však ja ako prvá som sa ohradila keď na nás niekto ukázal slovami hovoriacimi: Tu cítim lásku.. Nemohla som si aspoň vtedy to moje „KDE?!“ odpustiť? ..Možno by sa na mňa aspoň usmial..
Už som si myslela, že ma ide zakryť, lebo kúsok chrbta som mala odhalený. Cítila som pohyb jeho ruky a môj malý úsmev. Konečne! Po piatich rokoch našej etapy života som sa dočkala tohto zlomu....
Zakryl seba a ešte k tomu s iným paplónom. Medzitým sa mi ešte otočil chrbtom a spal ďalej.
Prečo ma to bolelo?! Snáď som si nemyslela že prídem po roku, nahodím očká, pousmievam sa, spravím pre neho čokoľvek a on ma aspoň zakryje?! Niesom náhodou naivná?!
Nemohla som ani spať, stále mi chýbal jeho dotyk alebo aspoň pohladenie. Ležal vedľa mňa a zároveň tak ďaleko, že tá diaľka bola neúnosná. Pozerala som sa von oknom a prosila Boha aby ho zmenil, aby bol iný, aby som ho smela milovať, aby sa ma dotkol,hoc len jemne a ja by som kľudne zaspala. Túžila som aby znova po roku, alebo možno i dvoch vyslovil :“Ľúbim ťa“, také to jeho, čo nič neznamená a zároveň všetko. A on nič.
Za oknom bol hluk. Alebo možno bol len v mojej hlave, kde sa mi miešali rôzne scenáre o možnostiach našej „lásky“ , kde mi moj rozum kričal:“ Vstaň, obleč sa, odíď a konečne zabudni!“. Bol to strašný hluk.
Neviem ako sa mi podarilo zaspať, no sníval sa mi on. Prebudila som sa, lebo v tom sne som ho stratila. Bol však tam na posteli, ležal na svojom mieste. Škrabkala som ho, musela som, túžila som sa ho dotýkať, nestratiť ho ako v tom sne. Ležal vedľa mňa a tak veľmi mi chýbal.. usmial sa, pobozkal ma a spal ďalej.
V tú noc som viac prebdela než prespala a keď prišlo ráno, zakryla som sa sama...
Plakala som, ale tak aby to on nevidel. Lebo aj ja sa hrám na tú, ktorá nepotrebuje lásku...
