Kniha prírody má nespočítateľný počet strán, obrazových príloh a máp, ktoré neprelistujeme za celý svoj život. Ale môžeme sa o to aspoň pokúsiť. Súčasní turisti kráčajú neraz v stáročných stopách svojich predchodcov, avšak hľadajú a objavujú aj nové, svoje vlastné cestičky-chodníčky, aby sa pri putovaní mohli dotýkať krás prírody. Neopísateľné výhľady, nebotyčné končiare či hlboké doliny a ligotavé hladiny riek i vodných plôch. Kraj žilinský ponúka toho až neúrekom a na relatívne malom území. Zásluhou stoviek organizátorov turistických klubov a pochodov sa plameň horiaci v srdciach turistov darí udržiavať. A keď na cestách-necestách po oravských, kysuckých, liptovských, turčianskych a hornopovažských stráňach stretávam aj tých najmenších, tak nemám obavy o našich pokračovateľov, nasledovníkov.
Teší ma, že sa turistickému hnutiu v našom kraji darí už viac ako sto rokov. Tradície zaväzujú, preto si vážim všetkých, ktorí akýmkoľvek dielom prispeli k značeniu, budovaniu, udržiavaniu alebo propagovaniu trás. V turistike sme si rovní, či už ide o peších alebo cyklistov, aj keď máme rôzne značky, mnohé chodníky máme spoločné. A bez ohľaduplnosti, ktorá je turistom taká blízka, by sa nedalo spoločne existovať aj s faunou a flórou, ktorých jedinečnosť nám závidia domáci i zahraniční návštevníci. Aj tých je možné u nás stretnúť vo veľkom počte, čo dáva zmysel turistickému hnutiu i v tomto tisícročí.
Vykročme teda spoločne do ticha prírody častejšie a potešme sa tým, čo nám príroda ponúka a čo človek svojím neuváženým konaním neohrozil. Zatiaľ. Ale mám nádej, že kým sa obúvajú v našom kraji turistické topánky, o ochranu prírody i jej šetrné využívanie nemusíme mať obavy. Už len si nájsť čas na prejdenie všetkých trás. Pridáte sa?
