Ako malý chlapec som so staršími bratmi chodieval v noci chytaťžaby. A nielen my, ale celá dedina. Nebol ani jeden dom, kde by na hody(na sv. Juraja) nemali tanier žabacích stehienok. Táto tradícia pokračuje. Našehody sú tak známe, že do Trnového na hody chodili ľudia zo všetkých okolitýchdedín. Takáto rarita nie je široko-ďaleko. Skokan zelený a aj hnedý chutiavýborne. Robí sa z nich vynikajúca praženica alebo sa vyprážajú.Pripravujú sa na prírodno, na bylinkách, na cesnaku... Žabu máme ajv oficiálnom znaku trnovského futbalového klubu.
No v súčasnosti si ich už nemáme kde naloviť, a tak si ichkupujeme v nemenovanom obchodnom centre. A to je dôvod, prečo vlastnepíšem tento blog. Dnes je situácia iná, ako keď som bol malý. Dnes trebatieto živočíchy chrániť. Tiež treba priznať, že po začatí práškovania polísa vytratili. A tých pár žabiek, ktoré si žijú vo voľnej prírode, zasehynie pod kolesami áut, ktorých nebolo vtedy ako teraz. Volanie prírody jetotiž silnejšie, ako akékoľvek zákazy či príkazy. Skáču si jednoducho cez cesty,z lesov do močaristých poldrov. Žaby sú totiž zvyknuté tiahnuť vždy nazačiatku jari (ich čas sa už blíži). A tak som veľmi rád, že smemohli prispieť k ich ochrane na zvlášť exponovanom úseku na ceste zoSučian do Turčianskej Štiavničky.
Každoročne sa tam umiestňovali prenosné siete, žaby sa zhromažďovaliv zberných jamách a odtiaľ ich ochranári museli prenášať vo vedrách.Vďaka eurofondom sme sa rozhodli nielen zrekonštruovať túto cestu,ale popritom aj vybudovať polkilometrovýbiokoridor pre žaby.
Žaby teda treba nielen jesť, ale dnes už aj chrániť akýmkoľvekspôsobom. Napríklad aj za pomoci eurofondov, ale i s využitímskúseností ochranárov. Bez ich snáh a aktívneho prístupu by sa tonepodarilo.
