Vzťah nie je o vzdialenosti, o veku, o znameniach ... je o človeku.
Vzťah je o cite, zodpovednosti, spoločnom šťastí, vzájomnej podpore a je vedomím rozhodnutím dvoch dospelých svojprávnych ľudí (teda ak elegantne preskočím obdobie urputnej prvotnej zamilovanosti, kedy naše konanie a cítenie nie je úplne v našej moci J). A vedomé rozhodnutie je vyústením niečoho, čo má minulosť, prítomnosť a keď sa trošičku posnažíme, tak aj budúcnosť. Pretože všetko, čo fungovať má, si chtiac-nechtiac vyžaduje snahu a tvrdú prácu.
Rozhodnutie, že budeme žiť „na diaľku“, bolo v našom prípade jednoznačné. Keďže účty sa samé nezaplatia a potrebovali sme sa postaviť na nohy, tak nebolo o čom. Nehovoriac, že uživiť takmer dospelé deti nie je sranda. A to sme ešte netušili o tom, že k nám do rodiny pribudne najmladší člen J.
Že toto rozhodnutie bolo o peniazoch? Určite áno. Pretože keby sme mali možnosť teraz hneď byť spolu každý deň 24 hodín 7 dní v týždni a nemuseli sa trápiť „malichernosťami“ ako uhradiť pravidelné mesačné platby, tak neváhame ani minútu. Pretože chvíle, keď sme všetci spolu, sú tie najkrajšie.
Každý, kto takýto vzťah prežil alebo prežíva, vie, že nie je ľahké lúčiť sa. Že nie je jednoduché zas a znova sa vzďaľovať od rodiny a ľudí, ktorí sú stredom toho nášho vesmíru. Ale keď svoje spoločné rozhodnutie považujeme za správne a sme si vedomí toho, že toto je cesta, ktorá nám pomôže dosiahnuť cieľ, tak nám láska a vzájomná podpora dáva silu a energiu všetko to zvládnuť. Nezamýšľame sa nad tým, či to takto má zmysel, pretože vieme, že všetko, čo pre náš spoločný vzťah robíme, ho má.
V dnešnej dobe, keď sú také možnosti ako mobil, či skype, tak to odlúčenie nie je až také definitívne. Spolu s manželom sme si našli „systém komunikácie“ a keďže to funguje, sme obaja spokojní. Vieme, že je všetko v poriadku a tešíme sa z chvíľ, keď môžeme byť spolu. Keďže manžel pracuje 11 hodín denne a aj cez soboty, nemali by sme to veľmi jednoduchšie ani v prípade, že by sme boli pri ňom. Keď je v práci, naplno sa venuje práci a keď je s nami doma, počas dovolenky, tak sa stopercentne venuje zasa nám.
Dôležitým momentom pri takomto rozhodnutí je aj dohodnúť sa na tom, ako dlho bude manžel či partner vzdialený od rodiny. V našom prípade toto rozhodnutie bolo výsledkom kompromisu a malo svoj vývoj. Boli sme od seba najdlhšie 3 mesiace a to je už veľa. Ale vedeli sme, že aj tento čas si potom vynahradíme a keďže sme vedeli, prečo sme sa takto rozhodli, tak sme to zvládli.
Momentálne sme nabehli na 6-týždňový pracovný cyklus a to je z nášho pohľadu optimálne dlhý čas. Takéto odlúčenie sa dá zvládnuť, manžel má dostatočný priestor venovať sa práci a relatívne pekne zarobiť, náklady na cestovné sú primerané a aj my doma to bez ocina takú dobu dobre zvládame, hoci sú dni, kedy si chýbame viac. Odpočítavame dni, kým budeme opäť spolu a tešíme sa na seba.
A čo na to náš vzťah? Tá vzdialenosť nás naučila, že to, čo máme, nie je samozrejmosť, ale je pre nás vzácne a dôležité. Že sme šťastní, že máme jeden druhého. Že si môžeme byť navzájom oporou, aj keď nie sme na dosah. Že je dôležité užiť si vzájomnú blízkosť naplno a neplytvať. Že prebudiť sa a zaspávať blízko milovanej osoby je pre nás to najdôležitejšie a nikdy sa toho nenasýtime. A naučila nás aj to, že milujeme spoločné každodenné starosti a radosti a prežívame ich intenzívnejšie.
Aj v našom veku sme objavili čaro nečakaného vyznania cez sms či e-mail J. Ruku na srdce, kedy ste naposledy napísali alebo dostali takú milú správičku od svojho zákonitého?
Takže ... čo mi z tohto celého vzišlo? ... vzťahy sú o ľuďoch a o ich SPOLOČNÝCH rozhodnutiach. Je úplne nepodstatné, koľko stoviek kilometrov nás v tejto chvíli delí. Dôležité je len to, čo cítime, keď si na svoju lásku spomenieme a keď sme blízko. Čo je pre nás to najdôležitejšie a bez čoho by sme sa nevedeli tešiť zo života.
A ešte jedna vec je v tomto celom dôležitá. Vedieť, kedy opäť budeme spolu a kedy si všetok ten čas, keď sme sa nemohli len tak, bez dôvodu, objať, pohladiť, usmiať, nabažiť sa vzájomnej vône a pocitu spolupatričnosti, vynahradíme a opäť spoločne užijeme.
