Slovensko, rovnako ako celá Európska únia, ktorej je súčasťou, sa vyrovnáva s výzvami dnešnej doby. V tomto článku sa na problematiku pozriem skôr z ekonomickej perspektívy a menej z kultúrno-hodnotového hľadiska.
Sme pod tlakom geopolitiky
Všade čítam, ako kroky a politika administratívy Donalda Trumpa narúšajú a zasahujú do EÚ. Na druhej strane sa obávame vplyvu Ruska a východných mocností. Dokonca samotné Rusko priznáva, že stráca vplyv v bývalých štátoch ZSSR. A potom je tu prejav viceprezidenta USA J. D. Vancea.
Všetky tieto reakcie nie je potrebné podrobne študovať. To, čo je podľa mňa absolútne podstatné, je fakt, že asi nikdy v histórii EÚ nebola spoločenská objednávka na jednotu väčšia. Keďže som na úvod spomenul, že sa budem venovať skôr ekonomike, znamená to najmä jednotu v podobe spoločného trhu a obnovy našej konkurencieschopnosti.
Kde je európsky líder?
Máme tu správu Maria Draghiho, mali sme summit premiérov, kde sa o konkurencieschopnosti a postavení EÚ vo svete vážne diskutovalo, prijímame mnoho rezolúcií. No a toto je presne tá EÚ, ktorú všetci tak trochu „trpíme“.
V prvom rade, každý tím potrebuje lídra – silného lídra, ktorého hlas je dôveryhodný a vážený. V tomto prípade si pomôžem Donaldom Trumpom. Jeho hlas sa od nástupu do funkcie stal jedným z najvplyvnejších na svete. Nechajme teraz bokom obsah jeho vyjadrení – realita je taká, že čokoľvek povie, okamžite vyvolá reakciu a získa pozornosť.
A práve toto v Európe chýba – jeden silný hlas. Keď sledujem reakcie EÚ, napríklad na posledný prejav J. D. Vancea v Mníchove, vyjadrila sa už asi desiatka európskych politikov. Nezachytil som však žiadnu reakciu od niektorého z hlavných predstaviteľov orgánov EÚ ako jednotného a pevného hlasu Únie.
Európa v ekonomickom zápase
To isté platí aj v ekonomike. Nevieme zostaviť silnú lobistickú delegáciu EÚ s pevným a jasným lídrom, ktorý by sadol do lietadla a išiel vyjednávať s Donaldom Trumpom o budúcich clách. Nie sme toho schopní, pretože takého jednotného lídra nemáme.
Prosím, nechápme to ako volanie po autoritárstve. Hovorím o rešpektovanom lídrovi. Najlepší lídri si rešpekt budujú prirodzene, tak ako Donald Trump, aj keď si o jeho politike nemusíme myslieť nič dobré. Netvrdil by som však preto, že v USA snáď zlyhala demokracia, alebo že tam nastupuje diktatúra. Práve naopak – dlhodobá absencia silného líderstva vygenerovala Donalda Trumpa ako odpoveď na spoločenskú objednávku. A spoločenská objednávka je predsa základom demokracie.
Čo Európa má a čo jej chýba
Späť však k EÚ a spoločnému postupu. Ekonomické prostredie Únie tvorí 450 miliónov obyvateľov, výborný inovačný a ľudský kapitál. Áno, nemáme prírodné zdroje, ale vieme ich dovážať a máme jednu z najvyspelejších infraštruktúr na svete, ktorá umožňuje efektívny pohyb tovaru, služieb a ľudí po kontinente. Toto sú základy, na ktorých by sme mali stavať.
V poslednej dobe sa však viac zaujímame o to, čo o nás hovoria naši západní či východní susedia, čo o nás hovorí ďaleká Ázia a ako nás môže využiť prostredníctvom migrácie Afrika.
Európa stráca dôveru v samú seba
Opäť sa teda vrátim k prejavu J. D. Vancea, o ktorom tak horlivo diskutujeme. Prečo vlastne? Prečo americký viceprezident dokáže vyvolať v Európe vášnivejšiu diskusiu než ktorýkoľvek európsky predstaviteľ?
Dôvodom je podľa mňa vnútorné uvedomenie si, že J. D. Vance má v podstate v niečom pravdu. No stále sa natíska otázka – prečo nevypočujeme vlastný hlas zvnútra EÚ?
Únia sa nachádza v období Keď jej prestávajú dôverovať vlastní obyvatelia, a dôvodom sú podľa mňa jej najvyšší predstavitelia – či už EÚ ako celku, alebo jednotlivých členských štátov. Sú to ľudia, ktorí sú v prvom rade politici. Ak sa pozrieme na ich životopisy, zistíme, že ich posledná reálna firemná, podnikateľská či korporátna skúsenosť – ak vôbec nejakú mali – siaha desaťročia dozadu.
Od politikov k lídrom
To, čo robí Trumpa a najmä Elona Muska silnými, je práve fakt, že pochádzajú z reálneho prostredia tvrdého obchodu, kde sa súperí a kde sa bojuje o každú piaď svojho impéria.
U nás sú však predstavitelia z úplne iného prostredia. Ako príklad si vezmime život a kariéru Ursuly von der Leyen, ktorá je od roku 2005, teda už takmer 20 rokov, vo vrcholovej politike, a jej kontakt s realitou je minimálny. Podobne je na tom aj Viktor Orbán, ktorý sa stal premiérom už v roku 1998 a odvtedy je vo vysokej politike – to znamená, že viac ako 30 rokov nemal "normálnu" prácu. A takto by sme mohli pokračovať, bohužiaľ, až k nám domov.
Takže buď si v EÚ nájdeme čas na sebareflexiu a začneme sa zamýšľať nad tým, koho chceme vidieť riadiť naše štáty a európske inštitúcie, alebo budeme iba komentovať, čo sa deje okolo nás, zatiaľ čo nás samotných „rozožerú" zaživa.
