V prvom rade chcem podotknúť, že tento text je „vytrhnutý z kontextu“. Presne tak, ako jeho hlavný hrdina – Mato – a jeho neslávne známa Witchgate.
Witchgate nie je aféra, je to iluzionistická realita. Je to myšlienkový chaos, zmes osobných urážok, pomsty a strateného súdneho rozumu. Hlavná postava? Mato. A jeho družina? Nepodstatné, hlavne aby sa mu klaňali ako mesiášovi – bez otázok, bez kritiky, len so zamilovaným pohľadom na ich modlu.
Politicko-kultúrny paradox
Mato nie je diktátor, lebo to nevie. Nie je ani demokrat, lebo to nechápe. Mato je žáner – kombinácia tragikomédie, fantasy, improvizácie a reality show. Jeho politická existencia je odrazom časti spoločnosti, ktorá reflektuje na nedostatok repríz Mr. Beana v telvízii. A potom tých veriacich...
Zrkadlový labirint
Zrkadlový labyrint, v ktorom sa Mato sám obdivuje. Každé zrkadlo odráža inú verziu jeho ega – raz spasiteľ, raz mučeník, inokedy odborník na všetko. Pravda sa v tom bludisku stráca, fakty sa ohýbajú a jeho činy sú sebaparódiou reagujúcou na okolitú realitu.
Vo svete Witchgate totiž nejde o pravdu, ide o vieru. Nie vieru v ideály, ale vieru v imidž. V záchrancu, ktorý kričí „poďme im to spočítať“, zatiaľ čo si sám nevie spočítať vlastné prešľapy. Zrkadlový labyrint má východ – ale Mato ho nehľadá. Prečo by aj mal, keď je v ňom hlavným hrdinom všetkých odrazov?
Witchgate nekončí. Witchgate mutuje. A každý, kto v ňom hľadá logiku, zmysel či dôstojnosť, musí najprv pochopiť, že tu neexistujú pravidlá. Iba Mato. A jeho zrkadlá.
Poznámka autora na záver:
Je smutné, že pravda víťazí, iba keď lož nebeží. A Mato to zvláda bezproblémov pod 10.
