Perpetuum mobile slovenskej politiky, alebo ako beží stroj, ktorý už dávno nemá hnaciu silu
Predstavte si: v srdci Bratislavy, v honosnej budove parlamentu, stojí stroj. Tento stroj beží stále, deň aj noc, nezastaví sa ani na sekundu — a pritom už celé roky nevyrába nič. Žiadnu hodnotu, žiadne výsledky, žiadny pokrok. Jeho súčiastky nie sú z kovu alebo plastu, či dreva ale z ľudí: armáda tlačových tajomníkov, poradcov, poslancov a ministrov, ktorí pravidelne natáčajú kľuku, namažú reťaz a spustia fanfáry.
Raz za štyri roky prídu voliči, pozrú sa na škrípajúci mechanizmus a povedia si: „Hm, kebyže ten stroj zložíme inak, možno by šiel lepšie.“ A tak ho znova roztočia. Nikto sa už nepýta, čo vlastne ten stroj robí. Je tu, hučí, svieti, vydáva teplo – to hádam stačí. Veď perpetuum mobile sa nikdy nezastaví. A opäť sa spúšta stroj neefektívnej funkčnosti. Tvoria ho:
Komisia na odsúhlasenie odsúhlasovania
Tento podivný podvýbor stroja je srdcom jeho samoočakávacieho cyklu. Komisia zasadá, aby odsúhlasila, že bude odsúhlasovať, čo bude treba odsúhlasiť. Prečo to rovno neschváliť? Lebo to by bolo neefektívne! Efektívnosť by ohrozila stovky pracovných miest, ktoré sú viazané na procesy, podprocesy a pod podprocesy. Úradníci v tejto komisii majú špeciálne úlohy: ako elegantne povedať „možno“, keď myslíte „nikdy“; ako vypracovať zápisnicu, ktorá znie ako rozhodnutie, ale vlastne nič nerozhoduje; a ako si navzájom podávať ruky tak, aby to vyzeralo ako pokrok vpred.
Prevodovka zodpovednosti
Ak sa stroj náhodou zasekne — napríklad kvôli tomu, že niečo reálne treba vyriešiť — nastupuje prevodovka zodpovednosti. Tento súbor ozubených kolies a páčok je majstrovským dielom: každé otočenie prevodovky presúva vinu na iné oddelenie, iného ministra, inú stranu alebo ideálne na nejaký zákon z osemdesiatych rokov. Prevodovka zodpovednosti zabezpečuje, že sa nikdy nedá určiť, kto je za čo naozaj zodpovedný — a preto sa stroj nikdy nezastaví kvôli „poruche“.
Chladič verejnej nespokojnosti
Bez tohto chladiča by stroj dávno vybuchol. Verejná nespokojnosť je ako horúca para, ktorá sa hromadí, keď ľudia vidia, že sa nič nemení. Našťastie, chladič má špeciálny systém: zorganizuje protest, ktorý sa skončí bez výsledku, odvedie pozornosť na tému, ktorá s podstatou problému nesúvisí, alebo pošle ľudí na Facebook, kde sa môžu „vyventilovať“. Tento chladič udržiava tlak v stroji na prijateľnej úrovni, aby sa celý mechanizmus nezrútil.
Palivová nádrž ega politikov
Je fascinujúce sledovať, ako tento stroj funguje bez reálneho paliva — bez riešení, bez plánov, bez jasných cieľov. Čo ho teda poháňa? Palivová nádrž je plná čistého ega: túžby byť viditeľný, mať titul, mať stoličku, mať mediálny priestor. Tento pohon je mimoriadne efektívny — politik nepotrebuje dosiahnuť nič konkrétne, stačí, ak má pocit, že je dôležitý. A čím viac sa natankuje do tejto nádrže, tým hlasnejšie stroj hučí a tým divokejšie sa krútia jeho súčiastky.
Tlmiče reality
Nie je možné, aby perpetuum mobile bežalo donekonečna bez toho, aby doň raz za čas narazila realita: hospodárska kríza, prírodná katastrofa, demografický úpadok. Tlmiče reality sú preto nevyhnutné. Ich úlohou je premeniť tvrdý náraz faktov na mäkké politické frázy: „Musíme byť trpezliví“, „Hľadáme najlepšie riešenia“, „Nemôžme sa unáhliť“. Tlmiče zachytávajú otras, upravia ho do mediálnej podoby a pošlú späť do systému ako neškodný šum.
Výfuk sľubov
Výfuk sľubov je neoddeliteľnou súčasťou stroja. Na jednej strane sa napája na nádrž plnú predvolebných vyhlásení, na druhej strane nepretržite vypúšťa prázdne heslá do ovzdušia: „Bude lepšie!“, „Zvládneme to!“, „Sme s vami!“ Občas sa v potrubí nahromadí tlak — vtedy výfuk hlasno zapraská tlačovou konferenciou, kde minister ohlási reformu, ktorá sa nikdy nezrealizuje, alebo úsporu, ktorá sa medzičasom premení na výdavky. Výfuk sľubov sa nikdy neupchá: jeho kapacita je nekonečná, rovnako ako fantázia politických marketingových tímov.
Záverečná poznámka autora: Stroj, ktorý nás všetkých udržiava v pohybe
A tak tam stojí. Perpetuum mobile slovenskej politiky. Húči, prská, vibruje, vydáva zvuky, ktoré by inžinier označil za „jasné známky poruchy“ — no napriek tomu beží ďalej. Prečo? Pretože tento stroj potrebuje každý: politici, aby mohli jazdiť na jeho kolieskach; úradníci, aby mohli hýbať jeho páčkami; voliči, aby mali komu nadávať.
V skutočnosti nejde o perpetuum mobile poháňané energiou. Je to perpetuum mobile poháňané občianskou nádejou, že sa raz zázračne opraví.
A tak, keď opäť prídeme k urnám a natiahneme kľuku, nezabudnime: to nie je len stroj. To sme my všetci. Spolu krútime jeho kolieskami, spolu mažeme jeho reťaze a spolu sa tvárime, že táto šialená, škrípajúca konštrukcia vedie niekam inam než… dokola.
Slovakulus
