A veru prekvapilo....

...môj život sa na chvíľu ustálil. Napriek každodennému stereotypu som zažívala životnú inakosť.
No on presne vedel ako sa vnoriť do mojej mysle a nenechať ju len tak oddychovať. Snažil sa podpásovými údermi zostať naďalej súčasťou! Lenže čoho súčasťou?! Všetko predsa pochoval mávnutím ruky a nonšalantne prezentoval okoliu ako ľahko sa to dá. Veď predsa nič iné som si nezaslúžila.
Ťažko povedať, či provokačná vôňa, ktorá ostávala dlho po jej odchode ho natoľko opantala, či sloboda zavoňala, no stál si tvrdohlavo za svojím.
Tiež som nebola iná. V siahodlhých rozhovoroch s mnohými známymi som sa denne utvrdzovala ako som nad vecou, že čokoľvek príde ma neprekvapí. A veru prekvapilo...
Boli dni i noci, kedy som si vizualizáciou premietala ako by som chcela žiť. V mnohom som dosiahla uspokojenie, no v jednej veci nie. Bol nehybný, nemenný, s kamennou tvárou...ak aj cítil, tak v mojej prítomnosti to nedal znať. Po krátkom vytriezvení z rutiny zvanej zvítanie ľahúčko vlkĺzol do svojho raja a v tichosti chŕlil usmievavým dámam to, čím by som ho ja odmenila nie chvíľkovým pudovým vyjadrením, ale rastúcou túžbou. Poznal ma, za tie roky presne vedel aký živel vo mne bije, len nečakal, že škrtnutie zápalky rozhorí tak vysokú vatru.
S odvahou sme ponad ňu skákali a hoci nás pálila, uhasiť ju nechcel ani jeden. Prišiel deň, keď uhasla rozhodnutím inej sily. A možno to nebola sila, ale slzy prúdiace potajomky na znak toho kam sme sa vlastne dostali.
Po návrate na miesto činu som s trpkosťou v hlase, obrovským smútkom v duši pozerala, aká spúšť ostala navôkol. Ešte kúsok tlela a ja som v nej videla všetky sny, túžby i priania, zážitky, dni i noci, hádky, škriepky, mnoho cudzích ľudí. Ale hlavne nás dvoch, stojacich ďaleko od seba,dlane špinavé každý svojou vinou. Prišlo mi to ľúto....
Lenže život sa zastaviť nedá a ľútosť nevyrieši nič. Nahodila som masku vytriezvenia, akéhosi odpustenia a vykročila...