v najlepšom prišiel pán tajomník a vysvetlil zasadací poriadok, všetci dôležitý sa pripravili na svoje miesta. čoskoro zaznela hudba a hrala a hrala...
... a my sme vyšli z tmy ...
veľa mojich malých pomalých krokov a ich klony od prodekanov, dekanov a hostí vykrilo fanfáru číslo jeden. potom som sa vrátil po pána rektora, s ktorým sme vyplnili vizuálnu zložku druhého repeatu fanfáry.
rektor bol na svojom mieste, doznela fanfára, a nám sa do uší a do sŕdc nabitých hrdosťou vliala slovenská hymna. potom sa začal program, príhovory a ostatné slovné úkony, čím odbili najťažšie (doslovne, keďže žezlo je hustá zliatina) chvíle pre pedela.
a tak som tam sedel, držal, sedel, sa obzeral, sedel, a držal a viac menej sa nehýbal....
pohľadom som prevŕtaval každého, keďže som tam nebol za šaša, lež za dôležitú súčasť imatrikulačného konania. no úsmev na mojej tvári vyčarovali rôzne myšlienkové asociácie pri pohľade na individuá sediace či už po mojej pravici alebo ľavici.
no každopádne odzneli posledné slová a ja som sa chopil svojej pedelovskej povinnosti, za zvuku fanfár odviedol privedené honorability, spektability a môj pocit s dobre vykonanej "práce" sa dostavil.
