Zrána bola na steblách trávy rosa. Z ponurého veľkomestského okolia sálali vône, ktoré by svojou intenzitou slabšieho človeka mohli hádam aj uspať. Mraky nad mestom sa hnevali.
Práve v toto, kedysi málo bizarné ráno, som sa rozhodla, že nasadnem na motocykel a vydám sa hľadať kontakt na juh. Tu, v New Yorku, po tých stovkách pokusov už nemám koho nájsť,- vravievala som si nahlas. Takto: začala som sa zhovárať sama so sebou. Najmä preto, aby som prekazila aspoň na pár chvíľ plány pažravému tichu.
Bola som sama už nejakú dobu. Nevedela som presne koľko dní, týždňov či mesiacov má táto prezencia ne-bytia. Keď som vo svojom zmätenom pamäťovom centre robila približnú bilanciu, výsledok ku ktorému som sa dopracovala, bol zakaždým iný. Neidentifikovateľný narušiteľ zabehnutého civilizačného motora afektoval všetky ukazovatele času a ten akoby prestal trvať, alebo sa len zakrádal poza rohy vysokánskych budov a nenechal sa rozpoznať. Digitálne hodinky značky Casio som zahodila, lebo štyri donekonečna zívajúce nuly ma brutálne omrzeli.
Poctivo mi slúžil len môj chopper. Našťastie bolo na pumpách ešte dosť benzínu. Po ľuďoch však ani stopy; ani v obchodných centrách, ani v nemocniciach, ani v bordeloch, dokonca ani v márniciach nebolo tiel pozostalých. Ani nohy vo veľkomestách (aké pseudopoetické), a tých bolo neúrekom: Seattle, Denver, Chicago, Toronto, Philadelphia, Cleveland, Boston, zopár krát New York...
Zmena nastala náhle, v utorok, pred určitým časovým obdobím. Meno dňa, Utorok, bolo s istotou vyryté do mojej pamäte. Zmeny nastali po veľkom výbuchu, ktorý zakotvil tak neočakávane v zabehnutom pracovnom dni (bol to naozaj Utorok? Myslím, že áno...) a o ktorom nie som schopná nič bližšie povedať. Mám z polovice toho dňa rozsiahle výpadky pamäte. Ľudské bytosti boli kompletne vyčlenené z inventára planéty. Nenašiel sa nik, kto by spravil komentár, podal hlásenie, sťažnosť, na políciu sa nedalo dovolať. Dvanásť stotín sekundy pred zmenou tachometer bytia pohodlne vykazoval činnosť a ostražitá imaginárna ručička na ňom poskakovala tak ako to vedela len ona. Po okolí bolo plno rozfrčaných áut, preplnených kontajnerov a i pulz ulíc väčšieho rázu, akou bola napríklad 68 ulica v New Yorku, odkiaľ pochádzam, bol citeľný všetkými receptormi. Pach veľkomestských priestranstiev, bulvárov, námestí, parkov, taký ten sladkasto-korenistý pach s príchuťou ženského sprchového gélu a motorových emisií, či pach v hocktorom stánku opražených chilliburgerov a tacos, pach čo vdychovali státisíce ľudí len tak si preskakujúc z hodiny na hodinu a z roka na rok, okamžite stratil svoju opodstatnenosť. Akoby všetci do jedného, súčasne, naskočili na ten istý vlak idúci kamsi do neznáma.
Zmena sa mi zdala byť očividná, veď všade okolo mňa sa nachádzala už len bezbrehá hromada imobilného haraburdia a rôzne formy novovzniknutých sociologických oxymoronov, vrámci ktorých ako najlepší príklad slúži vyľudnený Mcdonald.
Bezprostredne po katastrofe som zároveň pociťovala, že známich nepostrádam, rovnako ako ani spoločnosť - organizmus, ktorého súčasťou som bola toľký čas, od narodenia, a o ktorý som tak prekvapujúco prišla. Teraz ako keby celá moja bytosť boli už len oči, ktoré sledujú okolitý, mŕtvy svet výlučne mechanicky.
