Bola som na seba nasrdená - to kvôli neschopnosti mať akýkoľvek pocit. Interné mikro-zmätenie, ktoré tým bolo vo mne spustené, som často krát zvládala omnoho ťažšie, ako udalosť samotnú. Večierky a supermarkety ponúkali tak ako vždy aj teraz dočasné, alkoholové riešenie, ale keď sa to po štyroch, piatich skusoch ukázalo ako nedostatočné, už som sa k nemu ďalej neutiekala. Čím a kde bol Boh, keď už neboli ľudia?
Všetko mi prišlo absurdné aj bežné naraz. Dokonca som po čase nemávala ani stavy úzkosti. Každý psycho-analytik, za ktorým by som bola zašla, by sa pravdepodobne po mojej návšteve a vypočutí mojej skúsenosti musel nechať vyšetriť u jedného zo svojich kolegov. Vlastne som bola po takejto katastrofe šialene normálna. Jediný protest voči nepriaznivej situácii malo prestavovať moje konštatovanie: Som sama. Možno to mohol byť následok stále trvajúceho postkatastrofického šoku, ale trval by takto dlho? Tak či onak - bol by badateľný? Kým?
Od prapodivnej udalosti som prejazdila tisícky míľ. Mala som naporúdzi bezplatný, päť-hviezdičkový hotel myšlienok, kde všetky izby boli k dispozícii. Milióny časových molekúl voľne plávajúcich priestorom bez povinností mi ponúkli na tácni mňa samotnú. Komplexné trubice s prívodom vzťahov a stresu z úloh každodenného dňa boli neprirodzene vyrvané. Už som sa nemusela o nič a o nikoho starať. A o seba? Ani, ani to nie, nemusela, len ak by som chcela, a ja som napodiv jednostaj chcela, napriek faktu, že som si to nevedela vysvetliť. Pre-čo mi na sebe ešte stále záleží?
Mohla som spísať román, keby som si to zaumienila, lenže vedela som, že by to bol prepadák. Žila som dni bez prezencie prozaickosti, poetickosti a čitateľov. Myšlienky na samovraždu sa mi javili ako absurdne. Prečo, ak tu nie sú ostatní, by som tu nemohla byť ja?- pýtala som sa sama seba. Nebola v tom sebeckosť, len úprimnosť, a keďže som predtým bola ateistkou, Bohu som nemala tendenciu nič vyčítať, ani sa ho vo svojom zmätenom vnútri nič vypytovať. Bolo už možno niekdajších deväť hodín večer, vonku ešte dostatočne vidno a na dosah bolo ďalšie mesto, New Orleans. Juh tejto majestátnej krajiny, ku ktorej mal možno aj samotný vládca vesmíru (ak kdesi naozaj jestvoval) dvojznačný postoj, sálal do ovzdušia zablúdené tóny jazzu, bluesu, nevyužiteľnej slobody a novej nádeje na kontakt s niečím živým.
Na dôverne známy úvod sa naservírovalo predmestie, ktoré nebolo čo sa týka náročných okolností taktiež žiadnym začiatočníkom: dôkladne pochmúrne, ochudobnené minimálne o dve farby. Pripomínalo cementový prales halený zvukotesným plášťom naďalej nekompromisného ticha. Jediný externý zvuk produkoval pochrapkávajúci, tlmený šramot motoru môjho stroja, zaradený do tretej rýchlosti, na ktorom som trávila toľký čas. Inak nám sprievod robila len ničota! Obe,- Ja a Ničota sme sa rozhliadali okolo seba ako zakaždým, keď som vchádzala do nového priestoru, ktorý odrážal aspoň na pár vzrušujúcich minút profil tváre nádeje. Efemérne a medzičasom už aj rituálne zatajenie dychu a excitovanie pokožky vzadu na krku mi boli intímne známe. Občas som zvažovala či by ma skôr nezaskočilo ako potešilo, keby som v diaľke zazrela pohyby, už vôbec nespomínajúc ľudské stvorenie. Nastal temný vek. Okolnosti by mohli byť priaznivejšie keby som sa dostala do Európy alebo Japonska, ale tento presun bol prakticky nemožný. Hypotéza, zato však interesantná.
Dostala som sa takmer až do centra veľkomesta, keď zaznel ten výstrel. Výstrel! Čas mohol byť v tej chvíli pred bránami dvadsiatej druhej hodiny. Chopper bol štandardne rozbehnutý, keď narazil do kanistry s plynom. Toto stretnutie mašiny so surovinou spôsobilo menšiu explóziu a náznak zvrátenej romantiky. Po desivých mesiacoch všade sa rozpínajuceho ticha tu odrazu tresol po pouličnom stole mocnou rukou výbuch. Aké vzrušujúce! V čase výbuchu som na motocykle už nesedela. Výstrel ma ihneď zrazil k zemi. Z posledných síl som sa ležiac (guľka ma trafila do krku) ešte obzerala do strán, aby som zbadala odpoveď na hádanku, ktorá sa v New Orleans ponúkla. Z krku a hlavy mi kvapkala slabočervená tekutina. Po následujúcom okamihu, veľmi kratučkom, keď som už skoro vôbec nevidela iba tlmene počula, zarezonovali v mojom sluchu konečne (aké perverzné bolo toto konečne) hlasy, zrejme mužské a asi v dvoch farbách, vraviace niečo ako: „Bachir, aký to môže byť model, T1000 alebo ešte len 101tka?” „Toto je určite T1000cka, takzvaná slečna Alice. Pozri sa na ten aerodynamický tvar uší, dokonalé,”- poznamenal druhý vysielač hlasu a dodal: „Mali sme šťastie, že sme túto slečnu dostali práve my, bola posledná na celom kontinente, aspoň to už asi rok tvrdošijne tvrdí Bin. Skús sa pozrieť koľko drogy má v ampulkách v ľavom stehne a vyber z nej ramku, spravíme konečne ten satelit.” „Pre konštrukt sa stavíme neskôr?...”
Veľkomestská noc bola v polovici. Keby nevymizli komáre, celkom iste by oslavovali spln mesiaca satím kvapôčiek krvi žijúcich nočných chodcov a napoly otrávené steblá trávy v parkoch by aspoň na dvadsať minút zažili ťarchu tiel milencov, ktorí nemajú na nájom, alebo sú len nedočkaví z ošiaľu pred slasťou zo vzájomného milovania
