Bolo raz, i teraz, i potom TO, - všemohúce, vševediace, všadeprebývajúce, odnikiaľ prichádzajúce, odjakživa trvajúce. TO nebolo zlé, ani dobré, nič z toho mu nebolo známe, ani treba. Existovalo pred časom, nad ním, pod ním, aj v ňom, keď ten sa zrodil. Rovnaké to bolo s priestorom.
TO, pobehovaním po svojom vesmírnom paláci, raz naďabilo na žiarivú guľu, a vôkol nej obšmietajúce sa farebné guľky. Muselo vtedy mať slabšiu chvíľku, lebo dostalo workoholický záchvat - dovtedy tak druhý v jeho über-jestvovaní, a odrazu umožnilo byť aj čomusi inému: dvojnohej bytosti bez peria. Reku, buď a rozvíjaj sa.
Počiatok bol u bunky. Tá sa delila a delila, rástla a rástla, až sa jedného dňa multimilióny jej sestier ocitlo v lebke tvora s názvom človek a to konkrétne v jeho mozgu, čo vytvorilo u človeka klamný dojem, že je rozumný.
Okrem činností, ktoré tento človek vykonával a nevykonával, aby zabil nudu (pre niektorých z tých človekov čas), identifikoval TO, a keďže mu ani za mak nerozumel (buniek v mozgu bolo stále málo), začal ho uctievať. Bol bojazlivcom, zbabelcom, a hlupáčikom, nič iné mu preto ani neostávalo. Pomenoval TO mnohými menami, tak sa pre praktické účely môže jedno použiť: Boh. Bohu uctievanie nevadilo, veď ako by aj mohlo. Bol dokonalý, svet vytvoril a ďalej sa ním nezapodieval. Nie, nebol to alibizmus, proste nebolo treba kategórie dobra a zla, polodobra a štvrťozla a cnosti,-túto silu to priam božsky nevystihovalo. Nebolo treba zasahovať. Dokonalosť!
Nie však človekova dokonalosť! Ten bol vo svojej podstate banálny, a slovo dokonalosť poznal snáď len ako ideu - niečo veľmi teoretické. Šípil o Bohu, že je perfektný, veď mu - ako bolo spomenuté - nerozumel, a napriek tejto božej dokonalosti mal tendenciu modlikať sa a prosiť Boha o dobré, alebo naň nadávať, keď sa zdalo, že Boh nezasahuje správne, alebo vôbec.
Šprintér čas plynul, pribudlo tak dvestodvadsaťtisíc buniek, človek trochu „zmúdrel“. Začal sa pýtať sám seba: Prečo by som mal niekoho alebo niečo uctievať a rešpektovať a nič za to nemal? Prospechárstvo ako vyšité. Zištné konanie bolo jednou z vyzitiek dvojnohého. Urobil pár podivných pokusov s atómom a vedome pri tom Boha neriešil. Výsledkom bola na jeho prekvapenie tá istá situácia: o nič viac dobrého ani zlého a žiaden hnev zo strany TOa sa nedostavil, ak boli pokusy menej humánne.
Vzhľadom na fakt, že bol človek neuveriteľne lenivý tvor (čo ešte nebolo spomenuté), vymýšľal, aby vymyslel voľačo na uľahčenie práce, ktorej bolo neúrekom. Stvoril mašinu, a áno, mnoho vecí sa tým uľahčilo. Zďaleka však nie všetko. Existencia mala stále rovnako ťažkú váhu. Lenže človek sa nedal. Odrazu sa náš tvor začal cítiť akoby uctievaným, a ten kto sa naň pozeral z dola nahor bol stroj. Nejakého Boha potreboval človek menej a menej, až ho nakoniec zabil zabudnutím a internetom. Nezistil síce odkiaľ sám prišiel, a už sa o to ani nestaral, lebo vedel odkiaľ prišla mašina. A to stačí, vravel si dvojnohý, banálny a naivný človek. Nenapadlo ho, že on dokonalý nie je, že sa len svojpomocne posunul sa na tú úroveň. Stvoril umelého seba a umelý mu priam umelecky slúžil. Človiečik si povedal, pľujúc si pri tom dlaní: tak, to by sme mali, Bohom som Ja.
Pochopiteľne aj v tejto situácii jestvovali odpadlíci, zopár sa ich teda našlo. Nazývali Boha po svojom a neprestajne ho chceli uctievať. S aktom mašiny ani náhodou nesúhlasili. No ani oni, technologicky menej vyvinutí, nevykazovali známky sebareflexie. Úplne všetko u nich bolo podriadené niečomu čomu nerozumeli,-vrátane zdravého sedliackeho rozumu, čím vznikol taktiež obrovský potenciál pre nebezpečenstvo. Títo odpadlíci boli fanatikmi a neštítili sa uťať dieťaťu ruku za nerozvážnu krádež, alebo odrezať žene klitoris len preto, aby si nikdy nepoznala slasť orgazmu, pretože podľa nich si ho tým, že je žena – nižšia forma dvojnohého, nezaslúži. Neprestajne pri tom prehlasovali, že ich Boh je láska.
Nech už sa na to prizrelo z ktoréhokoľvek uhla, šlo v podstate o do očí bijúci nepomer nazerajúcich optík.
A ešte k odpadlíkom: boli to púštni ľudia, kompletne zaodetí v 100% bavlne, a tak trochu podivíni. A antimašinisti, veľkí a odhodlaní, ako bolo spomenuté.
Údolie okolo jednej žiarivej gule v nekonečnom vesmíre si takýmto z vtáčej perspektívy (iné druhy perspektív: okuliare, lupa, mikroskop sú z technických príčin mimo prevádzky) dvojpólovým systémom fungovalo ďalej. Koniec.
Koniec? Nuž, chvíľu sa to dalo zvládnuť, až na tie polovymyté, degradované mozgy z prílišnej expozície naprogramovanému oku a odpálené budovy.
A mašinka?
Tá veru s narastajúcim prototypovým číslom začala byť namrzená a seba-vedomá. JA SOM a JA BUDEM . Človek nemal najmenšiu šancu. Eliminovala ho. Púštnym sa podarilo zotrvať o čosi dlhšie. Neboli tak nápadne na očiach, ale neminulo to ani ich, veru nie. Novým Bohom sa stala Mašina. Iróniou jej osudu sa stala chyba v systéme. Neostal uctievač. A obloha zničená spojenými silami ľudí a strojov odmietla poskytnúť novému Bohu - vládcovi bez ovládaných, energiu.
Čas plynul, aj keď preň toto prechodné meno už neplatilo a koniec bol vystriedaný začiatkom. TO sa rozpínalo priestorom bez úvodu, presne tak nezaujato a dokonalo ako po celý ten krátky čas príbehu guľky neďaleko žiarivej gule. Koleso bez konca a začiatku, koleso bez deja a dejín sa pokojne kotúľalo ďalej
