Cestou autobusom som si vypočul rozhovor: „Dobrý, pani Mihoková, ako sa máme?“ „Ale viete pani Petrušková, nič nové.“ „A vy ako?“ „Ale nič, no poznáte moju susedu, tú Novákovú, neverili by ste, čo za zberbu z jej detí vyrástlo.“ „Navláčili si bandu z celého sídliska a schádzajú sa pred naším blokom, nadávajú, kričia, no človek si nemôže ani pospať po celodennej práci.“ „Vážne, a kde to vlastne robíte, pani Mihoková?“ „Ale, upratujem na jednej priemyslovke.“ „Ozaj, deti Vám už doštudovali, pani Petrušková?“ „Kdeže, ešte mám jedného na základnej a dvaja sú na strednej, a Vaše deti?“ „No dcéra teraz doštudovala medicínu a robí si doktorát a syn študuje na prírodovedeckej fakulte.“ „Aj ja by som chcela dať deti na vysokú, veď teraz sa človek bez vysokej školy ani neuplatní.“ „Máte úplnú pravdu.“ „A neviete kde študujú synovia pani Novákovej?“ „No tí už dávno doštudovali nejaké učilištia, myslím že rodičia sú radi, že doštudovali aspoň čo to, teraz sú bez práce a tak sa po nociach vláčia s kadejakou zberbou.“ „No teda, ja som svoje deti stále viedla k svedomitosti, zodpovednosti a teraz vidím, že to stálo za to.“ „No nič, už vystupujem, tešilo ma pani Petrušková.“ „Dovidenia.“
Na prvý pohľad normálny rozhovor dvoch dospelých ľudí, ktorí sa dlhšie nevideli, o ktorom nemá zmysel ďalej diskutovať. Pozrime sa však bližšie na pani Novákovú a jej chlapcov. Bývajú na sídlisku a každému je určite známe, že väčšina populácie tam patrí mládeži. A práve táto mládež bude o pár rokov hýbať Slovenskom. Musíme si však položiť otázku, či je táto naša mládež pripravená na budúce poslanie. Odpoveď dostaneme napríklad aj pri večernej prechádzke po panelákovej džungli. Zovšadiaľ sa na nás valia holdy nadávok a pohľadov, ktoré by sme nepriali ani svojmu nepriateľovi. Môžeme si položiť otázku: „Čo vedie našu mládež k tomu, aby vyzerala pred svetom tak ako vyzerá?“ Možno sklamané priateľstvá, nepochopenie v rodine, nedosiahnutie svojich ideálov alebo túžba po niečom novom, vzrušujúcejšom? V konečnom dôsledku môžeme dôjsť k názoru, že všetko sa muselo niekde začať a ten začiatok podľa mňa nastal v rodine. Rodičia takýchto problémových detí si neuvedumujú, že zlyhali oni a nie ich dieťa a tak ich bijú, hádajú sa s nimi a následne vyhadzujú z domu... Problém je možno zakotvený v starých spôsoboch vychovávania detí, kedy deti poväčšine vychovával štát. Naši rodičia boli zvyknutí na starý dobrý socializmus, ktorý sa dokázal postarať o všetko, aj o deti. To sa však zmenilo, no rodičia stále nepochopili, že teraz sa musia chopiť výchovy oni sami. Pre nich je však teraz dôležitejšie zaobstaranie rodiny, peniaze a udržanie si práce, deti akosi ostávajú bokom. Majú mylnú predstavu o ich budúcnosti, myslia si, že keď deti dostatočne zásobia peniazmi, budú spokojní oni aj ich deti. Vyhovárajú sa na systém, ktorý je takto nastavený a deti tak dostávajú úplnú slobodu a riadia sa heslom - treba vyskúšať vetko čo je nové. Rodičia na nás nemajú čas, tak načo ich poslúchať, keď je im jedno čo sa s nami deje. Chceme slobodne rozhodovať o svojom osude, nepotrebujeme nikoho a nič, chceme si dokázať, že sa o seba vieme postarať sami. Nečudujme sa potom, čo to z našich detí vyrastá... Je ľahko sťažovať sa na disciplínu detí, keď nijakú nedostávajú, iba ak len „buď ticho, dones, vypadni...“ Preto si myslím, že zásadná zmena musí nastať v rodine a to už od malička. Pretože čím je človek starší, tým viac chce byť samostatný a nechce sa od nikoho nič učiť, veď každý z nás pozná známe „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, zezohneš ma mamo..." S výchovou treba začať už od malička a tým som nepovedal nič nové. Ja osobne som mal šťastie na dobrých rodičov a taktiež dúfam, že nikto z vás sa nikdy v budúcnosti nebude musieť zamýšľať nad týmto článkom...
