Človek dôležitý v dobe plytkej.

Človek dôležitý v dobe plytkej.
Písmo: A- | A+

Nikdy nič nestíha, stále mešká. Ak niekam príde, tvári sa strašne dôležito, ako keby na neho čakal celý vesmír. Často používa: „Sorry, mám toho veľa.„

Žijeme v dobe, v ktorej sa kladie priveľký dôraz na jednotlivca. Každý chce niečo znamenať, niečo vlastniť. Ukázať sa.

Dôležití ľudia navonok makajú tvrdo a veľa, aby mohli povedať: “Pozri sa, koľko som toho dokázal. Som lepší ako ostatní.“ Bohužiaľ títo ľudia nemajú kvôli napĺňaniu svojej dôležitosti čas na druhých. Sústredia sa výhradne na seba. Navyše v ostatných vzbudzujú výčitky, že nežijú svoj život kvalitne.

Makať pritom nie je zlé, nakoniec Milan Lasica vravieval: “Sny sa neplnia. Plní sa paprika.“ Niečo dosiahnuť vždy vyžadovalo snahu a obetu. Vtedy je dobré zamyslieť sa, čo je v našom živote dôležité. A k tomu je potrebné poznať svoje schopnosti, limity a priority a efektívne na to vynaložiť svoj čas a energiu.

Koľkokrát sa stáva, že úlohu, ktorá sa dá urobiť za hodinu, človek rieši celý deň. Môže za tým byť prílišná až chronická dôslednosť pri riešení úlohy, často aj nepodstatných vecí. Napríklad taký email. Namiesto toho, aby človek riešil obsah správy, rieši vizuálnu stránku, okraje, odseky, farby, podškrtnutia, podpisy.. Aby to dobre vyzeralo. Aby on dobre vyzeral.

Ďalší sa zas nedokáže sústrediť na jednu vec. Odbehuje od úlohy k úlohe. Od myšlienky k myšlienke. Cíti sa významne, ako veľmi je zamestnaný svojimi nápadmi. Považuje sa za vizionára. Je rád keď ho ľudia vidia. Pracuje a rozpráva dlho a veľa. Aby vyzeral dobre.

No človek môže zdanlivo jednoduchú úlohu riešiť neefektívne dlho aj preto, že na vyriešenie úlohy nemá predpoklady. Hodil si na plecia viac, ako dokáže uniesť. Chce preraziť v niečom, na čo nemá schopnosti. Chce tým ukázať, že zvládne akúkoľvek výzvu? Samozrejme, ak človek chce, vie sa kadečo naučiť a zvládnuť, no za akú cenu? A to len preto, aby vyzeral pred ostatnými dobre?

A nakoniec je tu človek poznajúci svoje limity, schopnosti. Môžu byť zdedené, získané z rodiny, z okolia, zo spoločnosti v ktorej človek vyrastal ale aj vybudované z vlastných návykov. Ak ich človek spozná, dokáže si stanoviť priority a to je základný krok k tomu, aby efektívne spravoval svoj čas a energiu.

Takýto človek si určuje, čo je pre neho podstatné. Odlišuje, čo zvládne sám a na čo potrebuje pomoc ostatných. Vie, že žiadať o pomoc nie je slabosťou, je to prejav zrelosti a sily. Nepotrebuje svetu dokazovať, že všetko zvládne sám. Človek pokorný. Toľko zatracovaný.

Človek bez hudobného sluchu predsa nemôže mať na prvom mieste v prioritách hru v kapele. Len preto, že by sa mu páčilo byť obdivovaný, že je to moderné. Môže sa roky trápiť s učením na gitaru, ale vždy tomu bude niečo chýbať. Človek, ktorý sa bojí výšok zrejme nebude vhodným kandidátom na pilota. Takisto osoba so slabou trpezlivosťou by nemala učiť v škole. Skôr či neskôr, akokoľvek chceli robiť niečo vysnívané, ich to prestane baviť a okrem seba znechutia aj svoje okolie. Ostávajú frustrovaní a často už neskúsia nič nové. Boja sa ďalšieho zlyhania. Stávajú sa z nich mrzuté osoby s názorom, že všetko a všetci sú zlí..

Nepoznať svoje limity znamená dobrovoľne sa vzdať šťastia a neefektívne naložiť so svojim časom. Človek nedostal najväčšie bohatstvo sveta - čas, aby ho zahodil.

Každý má jedinečné dary a schopnosti. Niektoré sú „in“, niektoré sa považujú za menej zaujímavé. Ale kto určuje, čo je chcené a čo nie? Spoločnosť? Kto je to spoločnosť? Kto ju definuje?

Spoločnosť je vraj odrazom doby. A tá naša sa stala obeťou plytkosti. Navyše diktuje. Nepozeraj sa doľava, ani doprava. Zameraj sa na seba a svoj prospech. Ľudom nedôveruj, chcú ťa len využiť. Problémy nerieš, kompromisy nie sú v móde. Zodpovednosť? To sa nenosí. Ak ťa ľudia omrzia, vymeň ich za zaujímavejších. Máš na to právo. Máš právo na všetko. Nezabudni! Si len ty.

Akokoľvek odbočujem, vždy sa dostávam k nemoci tejto doby - k sebectvu, bezohľadnosti a sebaláske. K nezdravému individualizmu. Ľudstvo už nie je spoločnosťou, stalo sa zoskupením „ja, ja, ja“ ľudí. Ale dokáže človek získať šťastie sám? Trvalé šťastie? Verí ešte vôbec táto „spoločnosť„ na lásku?

Prosím. Spoznajte, čo vás v živote teší, čo je pre vás dôležité. Uvedomte si, čo vás naopak obmedzuje a vyvádza z rovnováhy. Robte veci, ktoré milujete, v ktorých ste dobrí, ktoré svet potrebuje.

Prosím. Vypnime všetky GPS trackery a prestaňme sa za všetkým ponáhľať. Začneme stíhať. Dokážeme sa zastaviť a nadýchnuť. Objavovať svet a ľudí. Začneme sa medzi sebou znova baviť. Vidieť potreby druhých. Zo slovných spojení „nemám čas„ a „ja chcem„ sa stanú archaizmy. Budeme žiť s otvorenými očami a nakoniec dosiahneme, po čom všetci túžime.

Vezmime tejto skupine „ja, ja, ja“ ľudí opraty a prinavráťme spoločnosti lásku.

Prosím, nebuďme ľahostajní.

Skryť Zatvoriť reklamu