Čo sa to s nami ľuďmi porobilo?

Písmo: A- | A+

Začnem úryvkom z Malého Princa: Dospelí majú záľubu v číslach. Keď im rozprávate o nejakom novom priateľovi, nikdy sa vás nespýtajú na podstatné veci. Nikdy vám nepovedie: „Aký má hlas?“ „Ako sa najradšej zabáva?“ „Zbiera motýle?“

Spýtajú sa vás: „Koľko má rokov?“ „Koľko má bratov?“ „Koľko váži?“ „Koľko zarobí jeho otec?“. Až potom si myslia, že vedia, aký je. Ak dospelým poviete: „Videl som pekný dom z červených tehál, s muškátmi v oblokoch a s holubmi na streche...“ nevedia si ten dom predstaviť. Treba im povedať: „Videl som dom za stotisíc frankov.“ Vtedy vykríknu: „To je krásne!“.

Zabudli sme, aké to je tešiť z maličkostí. Zabudli sme zdraviť ľudí, zabudli sme mať radi niekoho iného ako seba. Rýchlo sme „dospeli“. Čím to je, že sa ľudia pozatvárajú v bytoch, domoch a s nikým nič nechcú mať? Čím to je, že sa ľudia tvária, že sa nevidia, aj keď sú 2 metre od seba?

Staraj sa o seba a nehas, čo ťa nepáli. Tieto heslá nám vtĺkala doba do hlavy, keď sme boli deťmi v 90tych rokoch. Teraz po 30tich rokoch smutne vidieť, akým smerom ľudia dozreli. Nevedia sa s Vami potešiť z Vašich úspechov, z Vašich radostí, otravuje ich to. Otravuje ich, keď sa Vám darí, keď sa máte dobre. Chcú dobre len pre seba. Ostatní sú dobrí len na to, aby im mohli závidieť.

Závidia sa veci, domy, autá a najnovšie aj deti. Choré. Všetko sa porovnáva. Porovnávame a závidíme, aj keď vždy bude niekto lepší ako my. Vždy. Človek rýchlo vyhorí, ak túži po tom, aby bol najlepší, aby ho každý obdivoval, je to neudržateľné. 

Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Toto blahoslavenstvo nám chce povedať jedno - ľudia neberte si na seba viac ako dokážete zvládnuť. Dávajte si také ciele, aby ste žili bez starostí. Ľudia, buďte šťastní..

Čo zo života, keď pre to, aby som bol “šťastný“ som obetoval najlepšie roky života, zdravie, rodinu? Ľudia náš zdanlivý úspech vidia hodinu, deň, dva a potom čo? Dám si ďalší ešte ťažší cieľ, aby som svojich 5 minút slávy zažil znova? Toto nás má tešiť? Dokedy?

Pomôžem si textom z piesne Štvaná zver od Pištu Vandala:

Chvíľu som myslel, že budem ako vy...
Pokorne tichý, vďačný za okovy.
Nikdy sa s tým nezmierim!
Nikdy! Radšej budem zlým!
Za čo vymeníš svoj život?
A Koľko stojí sloboda?
 

Tkvie celý problém vo výchove? Ako k nám bolo pristupované, koľko bolo dovolené, koľko hodín s nami strávené? Čo je cieľom výchovy?

Uvediem krátky príbeh z reálneho života:

Staršia pani, babka odprevádza do škôlky svojho vnúčika, prezlieka ho. Vojde ďalší rodič, pozdraví raz, možno pani nepočula, tak skúsi ešte raz ale bez odozvy. Tak teda nerieši začne prezliekať svoje dieťa. Nakoniec keď pani posiela vnúčika do triedy tak mu prízvukuje – A nezabudni sa pekne pani učiteľke pozdraviť..

Vyberáme si, komu zdravíme, koho máme radi, koho oslovíme.. Na základe čoho? Toho, čo nám prinesie prospech, pred kým sa ukážeme, akí sme super, akí sme vychovaní? Choré.

Cieľom výchovy detí nie je nič iné, ako ich naučiť spolu žiť. Nič viac, nič menej. Ak sa ľudia naučia spolu žiť, je to vybavené.

Deti zahlcujeme milión krúžkami, aktivitami a robíme im šialené harmonogramy, ale pre koho vlastne? Dnešné deti sú nevšedne vzdelané, všestranné - vedia maľovať, spievať, tancovať hiphop aj folklór, hrať na klavír, gitaru, husle, plávať, behať, boxovať.. A pritom im uniká to podstatné, čas strávený s mamou, otcom, súrodencami. Deti ani nestihnú byť deťmi a už z nich robíme „zodpovedných dospelých“.

S deťmi stačí len byť a správne žiť, nič viac netreba. Stačí ich zobrať do prírody, naučiť ich rozložiť oheň a správneho ho uhasiť, naučiť ich postaviť stan a nebáť sa v tme. Pochváliť ich, povedať im, akí sú krásni, ale v správnu chvíľu ich aj pokarhať a určiť hranice. Ukázať im všetku tú krásu a lásku. Lásku k mame, otcovi, súrodencom, ľuďom. Všetko podstatné sa naučia. Ostatné je podružné.

Všetci sme zodpovední za svet a za deti, ktoré tomuto svetu zanecháme. Domy, autá, to všetko stratí hodnotu a pominie sa. Ale svet a odovzdaná láska a výchova ostanú. Dávajme si na to pozor. Máme len 1 šancu, tak to nepokazme. Naučme deti spolu žiť. V láske.

A nakoniec ešte jedna od Pištu, ako osobná spoveď:

Na odvrátenej strane hory
Mám svoju jaskyňu
A v nej ma bolí všetko čo som stratil
A nočné mory oheň horí oheň planie
Plný strachu čakám na svitanie
Uprostred noci zástup démonov
Desia ma vchádzajú do snov
A popol padá padá padá
Z každej strany
A ja padám na dno roztrhaný
A nemám človeka čo by sa ma zastal
Keď ma trhajú na kusy
Nemám človeka čo by sa zastal
Temno hlbín som zakúsil
Moje túžby sú moje putá
Ozrutná sila čo ma púta
K tomuto svetu
A čo k životu čo k smrti ma ťahá
No umrieť sa zdráham
Ale žiť je tak ťažko
Tak Strašne ťažko
Často myslím na smrť
Lebo viem že ona myslí na mňa
A ja to cítim a tak sa pýtam
Vydržím do svitania?

Skryť Zatvoriť reklamu