výstup na Mont Everest v botaskách...

Naša cesta je však dlhá a náročná. Tím tak rozličných ľudí je vždy veľmi ťažké spojiť, ešte ťažšie je získať podporu z vonku. Ale pohľad na vrch tohto pohoria je úžasný, ešte lepší bude pohľad z neho. Veď práve tam kdesi sa schováva pár divadelných dosiek v niekoľkých mestách a naša konečná podoba všetkých snáh, keď zaslúžené peniaze darujeme detskej onkológii v Košiciach. Sme príklad toho, že mladý sa nenachádzajú len v baroch a nehľadajú len svoje nekonečné lásky. Sme tí, ktorí majú svoje veľké lásky- Boha a deti. Nečakáme len na to, že nám niečo spadne do rúk, ale kráčame za tým, čo chceme a tvrdo pracujeme na našom projekte.
Máme svoje životy... Máme svoje bolesti, straty, aj pády, svoje vlastné povinnosti... Ale máme aj niečo viac- srdce.
Mala by som stáť na čele skupiny a ťahať to dlhé lano, pomocou ktorého sa dostaneme na Mont Everest. Je to naše jediné vybavenie. Túžba- to je veľmi silný motor všetkého v živote ľudí. Iba ak človek skutočne chce a túži po niečom, iba vtedy to môže získať. Nebyť jej, krachuje aj tento projekt.
Veď aj ja sama som neraz prišla domov po rozličných stretnutiach za projekt zlomená a znechutená, unavená. Chvíľami sme si všetci vraveli „vzdáme to“. Ale veľmi skoro sme od toho ustúpili. Vďaka niekoľkým ľuďom, čo nám neuveriteľne pomáhajú a stávajú sa pre zmenu našimi anjelmi. Veď aj anjeli občas potrebujú svojich strážnych anjelov.
Naša história sa začala písať pred mesiacom, keď sme sa všetci prvý krát stretli, rozprávali sa o projekte, rozdali scenáre, rozdelili úlohy. A od vtedy sa snažíme o výstup, chvíľami ľahký, chvíľami až príliš náročný. 
V prvom momente, keď za mnou prišla Monika s nápadom a návrhom uskutočniť tento projekt, prijala som ho s veľkým nadšením. S ním úlohy ako: napísať scenár, viesť skupinu, nácviky, hľadať sponzorov, vybavovať vystúpenia, hľadať členov. Zdalo sa to až príliš ľahké a jednoduché. Ale... ale nie je.
Scenár bol hotový po polroku, hercov sme získali behom mesiaca. To chodenie od jednej skupiny k druhej, od jednej cirkvi k druhej a večne hľadať niekoho do tímu nebolo až také náročné. Aj keď som si chvíľami pripadala ako jedna z Jehovových svedkov. Rozdiel bol v tom, že som všade predstavovala náš projekt a hľadala členov. Ale pred mesiacom sa ľady pohli a my sme mohli prejsť do druhej fázy- nácviky, vybavovať vystúpenia, hľadať našich anjelov strážnych- pomoc z vonka, sponzorov.
Aj napriek tomu, že občas pri pohľade na rozhádzané papiere k projektu ma pochytí zúfalstvo a skloním hlavu do dlaní, poplačem si nad tým, že to všade pred každým nejde tak ľahko a že okrem úspechov, musíme mať aj neúspechy, nevzdávam sa a lano ťahám ďalej. Prvé ťažké týždne sú za nami. 
Primátor mesta Rožňava, MUDr. Laciak nás prijal bez akýchkoľvek problémov. Môžeme si byť istý, že stojí za nami aj po skúsenosti, ktorá je za nami. Po skúsenosti z okresnej schôdze Matice Slovenskej, keď sa k nám postavili jednotlivý členovia podozrievavo, keď som mala pocit, že ma ledva pustia k slovu, nakoľko sme boli medzi nimi najmladší. Vtedy sa za nás prihovoril aj pán primátor. Onedlho sa pridali aj niektorí z nich. Z Matice Slovenskej s nami od samotného začiatku pracuje Ing. Zlatica Halková, pomáha nám dávať do kopy formálne záležitosti projektu. Neodmietla nás ani riaditeľka mestského divadla Actores, Mgr. Art. Tatiana Masníková, ktorá nám sprístupnila vystúpenie bez akýchkoľvek poplatkov. Myslím, že sa nebudem mýliť, ak poviem, že im patrí nielen moje „ďakujem“, ale aj jednotlivých členov tímu. Toto naše „Ďakujeme“ patrí aj jednotlivým predstaviteľom katolíckej, evanjelickej a apoštolskej cirkvi v Rožňave, ktorí nám pomáhajú pri nácvikoch, s miestnosťou na nácviky, a mnohými inými potrebnými vecami, ako aj ďalším, ktorí sa rozhodli stáť vedľa nás a pomôcť akoukoľvek činnosťou.
Naše osobné „ďakujem“ patrí aj našim rodinám a priateľom, ktorí sú našou oporou a ktorým môžeme rozprávať o našom projekte.
A ja osobne ďakujem aj svojim členom tímu za ich odvahu, chuť pracovať na tomto projekte, a ich trpezlivosť voči mojej tvrdosti. Niekoľkí nám už povedali, že to bez nich nezvládneme a žiadali od nás aj niečo navyše, hoci sme potrebovali ich pomoc nie kvôli nám, ale kvôli tým malým deťom (ako napr. riaditeľka CVČ), ale my pôjdeme ďalej a my sa nevzdáme. Verím, že spolu, ako jeden tím, to dokážeme a pozrieme sa aj dole z Mont Everestu, nielen smerom do hora. Decká, nič si z toho nerobte, že máme iba lano nazvané túžba robiť niečo pre iných, veď sa len pozrime okolo, kto sa už pridal, kto nám pomáha a to sme len na začiatku. Veď aj v botaskách sa dá vyjsť na ten najvyšší vrch.