Spomínam si na chvíle, keď som vás spoznala, ľudkovia.... Bála som sa vám otvoriť svoje srdce a prijať vás... Bála som sa, že vás jedného dňa stratím... že vás stratím tak, ako svoju bývalú partiu po trinástich rokoch.
Ale vy ste mali niečo do seba. Vy ste sa nevzdávali a hľadali ku mne cestu. Boli ste vedľa mňa v ťažkých chvíľach, aj keď ste ma len ledva poznali. A to sa mi niektorí z vás stali skutočnou rodinou, niektorí len nevlastnými sestrami a bratmi.
Nikdy nezabudnem, ako si, Mari, prišla do školy a ja som sa na Teba pozrela, počula prvé Tvoje slovo a vedela, že nie si odtiaľto, že si zo zahraničia. Keď si mi povedala, že si zo Srbska, bola som nadšená. Tie južné krajiny zbožňujem. Bola si mi tu tak stratená a vždy si sa ma pýtala "vieš, čo hovorím?" "aj vy to tak hovoríte?" Ja tu už nestretnem nikoho takého, čo sa ma bude pýtať to isté. A pritom budem chápať, čo hovorí... Keď s Tebou prišiel Adam prvý krát do školy, keď Ťa odprevadil na Jesennú a povedal nám, nech dávame na Teba pozor, ešte som netušila, že vy dvaja sa stanete mojou rodinou. Mari, nikdy nezabudnem, ako som uvažovala nad tým, či náhodou nebudem potrebovať druhých krstných rodičov pri prestupe k evanjelikom, a keď som nemala iných ľudí, ktorých by som za nich pozvala okrem Teba a Adama a vy ste ma neodmietli... Nakoniec mi nebolo treba krstných rodičov, ale len konfirmačných svedkov. A tak ste sa mi stali rodinou. Naše rečové rozdiely sa pominuli a často sa stalo, že som použila váš výraz miesto nášho. Nikdy nezabudnem, ako som sa u vás rozplakala a vyšla na schody si sadnúť po tom, čo som nespravila skúšku a Ty si prišla za mnou, sadla si si ku mne a porozprávala sa so mnou. Nikdy nezabudnem, ako som mohla prísť za Adamom a vyžalovať sa mu o tom, že nepôjdem do druhého ročníka.
Ach, Lucka... Ty mnou tak často bitá... Ach, tie hodiny sebaobrany... Mali sme ich rady, čo? Ale keď som Ťa kopla do kolena a Ty si sa zatvárila, ako keby som ti zlomila nohu, zľakla som sa. :) Bude mi to chýbať... Teda nie to, že sme sa mohli biť, ale že sme mohli spolu skúšať rôzne ťahy voči nepriateľovi. Budú mi chýbať naše rozhovory o Bohu... Luci, od samotného začiatku, aj keď si ma nepoznala, si ma bola ochotná vypočuť. Ako prvá si poznala môj príbeh, ktorý som si prežila. Tebe som ako jedinej povedala, ako ťažko mi je vás prijať a že si to želám z celého srdca. Bolo to potom, čo sme odchádzali z omše. Z mojej poslednej omše. Náš posledný rozhovor sa niesol v znamení smútku. Bolo mi do plaču, ani nie tak z ťarchy môjho osudu, ale z toho, že musím opustiť vás, mojich skutočných priateľov, ktorí ste so mnou prežili aj moje narodeniny.
Moja krehká Miška... Máš veľmi dobré, ale krehké srdiečko. Vieš uvažovať dopredu a často si mi opakovala, že mám ísť za tým, čo naozaj chcem. Idem, ale ťažko mi bude bez vás. Vždy si ma upokojovala, že existuje predsa internet a mobili...A aj keby nie, tak listy, že? Ale vieš, že to bude iné, ak vás už vidieť nebudem? Bože, to bude strašne smutné. Ja si to neviem predstaviť... Si veľmi ľudská a aj Tvoj ocko je super... Som rada, že som si mohla aj s ním tak pokecať. Snáď si ešte dakedy sadneme všetci spolu na kávu.
Marek, tá Tvoja píšťaľka... Ty a ona... To je prvý obraz, na ktorý si spomínam... Keď si nám na nej zahral už v prvý deň... A potom, aj Ty si vedel vždy prísť a vypočuť ma...
Jani, nestihli sme ten náš druhý tanec radosti na stanici, snáď si ho zopakujeme po rokoch, keď sa opäť stretneme... Ak vôbec... Bude mi chýbať to, že už nebudem mať akú spolubývajúcu možnosť tak vytočiť, ako Teba tým svojím budíkom, alebo ďalšími maličkosťami, ktoré sa vyskytli...
Môj malý Kiko, chlapček, vďaka ktorému som sa naučila nielen, ako pristupovať k deťom, ale som zistila, čo v živote chcem naozaj....
Bože, to všetko mi bude tak veľmi chýbať... Kráčam tŕnistou cestou, bez vás.... Ale ľudia, je u Boh... A viem, že ma neopustí, nech by som stratila čokoľvek. Na vás nikdy nezabudnem. Zabudnutie by bolelo omnoho viac, ako toto... Navždy budem na vás spomínať a modliť sa za vás ako za tých, ktorých mám rada... Verím, že Boh vám bude pomáhať a stáť pri vás. Viesť vaše kroky... Ľudia, ľúbim vás. Škoda, že sa to takto skončilo :(
