50:50, alebo takmer opakujúca sa časť z histórie môjho života

Píše sa trinásty apríl 2007. Oslavuje sa v plnom prúde na chate vôkol ktorej je nádherná príroda. A práve tu sa nachádzajú dvaja ľudia, ktorí majú k sebe neuveriteľne blízko. Táto blízkosť sa pre každého stáva tak silnou, že ju potrebujú zapisovať, aj keď ju jeden pred druhým zo všetkých síl taja. O dve dni sa chata končí. Ťažko sa lúčia. Nevedia, či sa stretnú aj skôr, než v dohodnutý dátum, na ďalších oslavách. Ale tá blízkosť chýba. A je potrebné napísať príhovor. Možno, ak sa spoja dve hlavy tých, čo majú radi literatúru vznikne niečo perfektné. Ale myšlienky sú roztrúsené. Nedá sa s nimi písať a nechtiac vzniká najtrápnejší príhovor, aký kedy stvorili. Je čas ísť. A ja musím odísť. Od celej partie a myslela som, že aj od Teba. Ale moji kamaráti vždy veľa nahovorili. A niekedy je to aj dobré. Nerozlúčili sme sa navždy. Aj keď sme nevedeli, čo nás čaká. Aké skúšky. A dovolili sme v sebe rásť pocitom, ktoré tu vznikali od začiatku. Nie, neodradilo ma tých pár faciek, ktoré som dostala pre zákaz stretávať sa s Tebou. Ani to ponižovanie. Ale celá situácia bola čoraz viac ťažšia na to, aby ju človek niesol na svojich pleciach. Trpel si rovnako, ako ja. Chcela som nájsť únik a ty si to vedel. Akúkoľvek únikovú cestu z nášho utrpenia s vetou na perách „Vždy ťa budem ľúbiť.“ A prišiel deň, keď som ti vravela, že idem za iným. Z trucu. Vôbec nespĺňal podmienky mojej rodiny. A ty si nepovedal ani slovo. Nechal si ma ísť. Chcel si ma vidieť šťastnú.
Písal sa šiesty október 2007. Išlo o rozlúčkovú party. Bola sobota. A veľa podobných čŕt s dvadsiatym aprílom. Stál si vedľa mňa. Potrebovala som to. Odchádzala moja najlepšia kamarátka a nebolo jasné, či s ňou budem ešte niekedy v kontakte. Vedela, že moje city sa nezmenili. Dala mi darček na rozlúčku. Začali Ťa spovedať a následne aj mňa. O pár minút si už šťastne hlásil do telefónu mojim ďalším kamarátkam, že sme opäť spolu. Ani si nevedel, že mi radili, aby som sa k Tebe vrátila, lebo s Tebou som bola naozaj šťastná. Všetky sa objímali. Čakali na tú chvíľu. Na chvíľu, keď dostanem rozum. Blahoželali nám z každej strany a získal si si aj moju rodinu, ktorá bola zo začiatku tak veľmi proti Tebe. Bolo to, ako keby sme sa vzali. A ja som Ti sľúbila, že Ťa už nikdy neopustím. Ale opäť som stratila rozum. Chcel si mi dobre, ale nevnímala som to tak a ubližovala Ti čoraz viac. Všetky nervy raz povolia a povolili aj tie Tvoje. Hádali sme sa čoraz viac. Nakoniec sa rozišli. A vtedy som ti povedala vetu o 50:50, že všetko je na Bohu. V momente, keď som sa dostala na vysokú školu mala som sa k Tebe vrátiť a ak by sa to nepodarilo, tak na seba zabudneme. Ale bolo tu niečo, čo mi zamrzlo na perách. Ten bozk, na ktorý som chcela, aby sme zabudli. A potom prišli hrozné slová po tom, čo mi zavolala kamarátka, či môže ísť s Tebou na jej venček. Cítila som to ako podraz a nedokázala sa s tým zmieriť. Začala som útočiť. Nachádzala som všetky možné dôvody, aby som mohla udierať do Tvojich slabín a Ty si začal udierať tiež. Ale mne to život x- násobne vrátil.
Prichádza trinásty september. Bude sobota. Pred nedávnom sa ma tu opýtali veľmi dôležitú otázku, o ktorej som Ti nechcela povedať. „Miluješ ho ešte?“ a ja som nevedela, čo povedať. A síce neviem, čo cítiš, keď som už počula toľko názorov, odpovedala som „Cítim to isté, čo on.“ Len jeden kamarát vie, že sa to zas celé vrátilo. Blíži sa deň, práve tá sobota trinásteho, keď budeme všetci spolu stanovať. Aj Ty. Aj ten kamarát. A ak si to do vtedy neprečítaš, tak Ti to prezradí on. Možno sa história opakuje, ale teraz bola omnoho horšia, než prvý krát a o návrate by bolo ešte ťažšie hovoriť.