Kto si?
Pýtam sa sama seba rovnako, ako sa pýtajú mňa ľudia na Teba... Naozaj Kto si? človek... chalan... To vidí každý. Si človek, čo zjavil sa náhle, keď potrebovala som vo svojom živote niečo úplne iné, než "opäť sa zaľúbiť" A prečo? Prečo som to opäť tak pokašľala? Prečo som sa opäť potkla na tých istých chybách ako kedysi...? Vrátila som sa stovky rokov späť vo svojom živote. Do pekla!
Všetko....Všetko sa vracia. Všetky údery, s ktorými som kedysi bojovala. Aj dnes bojujem. Úspešnejšie, než predtým, ale stále veľmi ťažko. A to všetko sa skĺbilo do jedného jediného úderu. Je to trošku silnejšie, než ja sama. A najhoršie asi je, že nechcem o ničom hovoriť. Riešim to sama a... Kriticky kriminálne... Och, bože!
Mala som pocit, že len pätnástky môžu byť v citoch neuvedomelé. Že len ony majú v tom taký veľký zmätok. Ale asi nie... Inak by veľké slečny nesedeli za počítačom, nepočúvali Lenku Filipovú a ak aj áno, určite by neplakali. Ale ja nemôžem za to, že život je silnejší ako ja. Snažím sa nájsť niečo, čo mi tu pomôže. Potrebujem objatie... Alebo samotu... Úplnú...
Kto si? S kým si to píšem a s kým sa rozprávam? Kto je ten, pre ktorého si vždy vymyslím nejaký dôvod len aby som ho apoň na chvíľu videla? Kto je ten, pri ktorom mi vôbec nevadí, že sa tá chvíľa vždy predĺži? Kto je ten, pre ktorého v sebe zrádzam všetko? Kto si? A prečo si čoraz viac uvedomujem, že sa v tom všetkom vo mne rodia /ne/známe pocity?
Ja... Ja neviem, ani kto si, ale moje vlastné pocity sú pre mňa prekliatím. Sú ako strašná nočná mora uprostred noci. Je to ako keď by si aj chcel kričať, ale radšej mlčíš. Aj ja mlčím... Tak ma to učil život. Mlčím, aj keď možno nie úplne... A stojím na jednom mieste... A vieš, čo? Bojím sa. Viac, než kedykoľvek predtým.
