návrat

Pozerám sa von oknom autobusu, ktorý ma vezie... Kam? Domov? Neviem... Rozsiahle polia... Vysoké kopce... Husté lesy... Tabuľka s názvom okresu, ktorý mi je veľmi známy. 
Na chvíľu mám pocit, že sa vraciam k svojim. Kamaráti, kamarátky, všetko, čo som tu kedysi mala.... Ale ten sa každým metrom vytráca. Vyprcháva zo mňa a stávam sa prázdnou.
Vidím malého bratrančeka, s ktorým som strávila veľmi dlhý čas, ako ku mne beží s otvorenou náručou. Vidím autobusovú stanicu, ako na nej vystupujem a čaká ma toľko priateľov. Jedna veľká partia. A celkom zreteľne sa predo mnou rozprestiera moje sídlisko, kam o chvíľu príde aj môj priateľ.
Koľko krát za deň zapadá slnko? Mám dojem, že zakaždým, keď si pomyslíme na svoju bezradnosť, na tie chvíle, o ktorých vieme, že sú naozaj skutočnosťou, nielen ako naše predstavy, ktoré sa rozpŕchnu a v nás zanechajú pocit prázdna.
„Veľmi dobre si premysli, čo máš skôr, než to jedného dňa stratíš,“ znie mi v hlave rada, ktorú som dávala z vlastných skúseností ďaleko od svojho domova. Tam, kde som bola sama ako prst. Onedlho na to prichádza pomaly a potichu spomienka na správu, ktorú som dostala od svojej niekdajšej kamarátky „ Nikdy sa už nesnaž nájsť k nám cestu späť. Zbohom.“ Hazardovala som so všetkým, čo som mala. Bola som nenapraviteľný hazardný hráč. Chcela som všetko a stratila som omnoho viac. 
„Každý vzťah je o pochopení a prijatí toho druhého,“ pomyslela som si na druhú radu. Dávala som do poriadku vzťah, ktorý už dávno stratil svoj dych a svoju budúcnosť. A doma som mala rozbitý porcelán. Vzťah, ktorý bol vzácny, ale príliš krehký. V tej osobe, ktorú som mala pred sebou som dokázala nájsť aj seba samu. Ani ja som nikdy nečakala na vysvetlenie, nikdy som si nenechala vziať svoj obraz. Myslela som si, že ma už dávno neľúbi pre chyby, ktoré robil, ale to bol omyl. Trpký a chladný. Ona si to o svojom priateľovi myslela tiež. Nechápala však, že jeho pocity zabíja sama svojim presvedčením o tom, aký je chybný a ona dokonalá. Na všetky problémy sú dvaja- na ich vznik i riešenie. A táto pravda sa nám občas stráca z obzoru. 
„Váž si, čo máš dnes, nie to, čo chceš a možno raz budeš mať.“ Mala som doma rodinu. Doma ich bolo viac, ale skôr, než som doriešila svoje problémy, rozhádali sa aj oni a tak už som nevidela žiadneho malého bratrančeka. Navzájom sme sa všetci sebe odcudzili.
Cestovala som tam, kde som to najviac poznala, po prebdenej noci počas ktorej som nedávala len rady, ale nútila rozmýšľať aj samú seba. 
Kedysi som stavala dom z karát. A s každým, koho som mala rada a kto ma mal naozaj rád tiež som nepochopiteľne hrala nezmyselnú hru. Domček sa zrútil. Len vo zvyšnej hline som objavovala zaujímavé slová... výrazy.... Bola to skúsenosť. Aj keď trpká. A ja som zrazu na tvári cítila chlad a horúce kvapky- slzy. „Domov,“ zašepkala som „Vraciam sa domov.“ A prvý krát som chápala, čo som všetko spravila a že to chcem napraviť. Život je príliš krátky na to, aby sme mrhali tým, čo máme. Len jedinú vec som sa nestihla naučiť- dva krát merať a raz strihať. Ale raz ma to život naučí. Ešte má čas. Viem to.