" Lacedemončanom nedovolili Elejčania vstúpiť do posvätného obvodu, preto nemohli ani obetovať, ani súťažiť, lebo nezaplatili pokutu, ktorú im Elejčania uložili podľa olympijského zákona za to, že začali voči ním výpravu, napadli pevnosť Fyrkos a poslali v čase olympijského prímeria do Leprea svojich hoplitov. Boli odsúdení na pokutu dvetisíc min, dve miny za každého hoplita, ako stanovil zákon. Lacedemončania vyslali posolstvo, aby prednieslo námietky, že boli odsúdení nespravodlivo, lebo vraj v čase, keď vysielali vojsko, v Lacedemone nebolo ešte nebolo vyhlásené prímerie. Elejčania povedali, že v tom čase prímerie už platilo (oni ho najskôr uzavreli sami doma) a v čase, keď ho chceli uzavrieť nerátali s vpádom; Lacedemončania sa teda prehrešili. Lacedemončania im potom vysvetľovali, že keby Elejčania už vtedy boli presvedčení o ich previnení, nemali sa v Lacedemone ani ukázať a nie to ešte rokovať o prímerí. Po uzavretí prímeria oni (Lacedemončania) už proti ním nikdy neútočili. Elejčania opakovali stále to isté, že sa nedajú presvedčiť, že neutrpeli krivdu, ale ak im vrátia Lepron, nielenže ustúpia od peňažnej pokuty, ale sú ochotní zaplatiť za nich aj to, čo prináleží božstvu.
Keď Lacedemončania odmietli tento návrh, Elejčania prišli s novou požiadavkou, nech sa teda Lacedemončania nevracajú, ak nechcú, ale ak si predsa len želajú, aby mali prístup do chrámu boha Dia Olympského, nech pri oltári prisahajú, že pokutu zaplatia neskôr. Lacedemončania nesúhlasili ani s týmto návrhom a tak im nebol dovolený prístup do svätyne a prinášali preto obety doma. Ostatní Gréci sa na slávnostiach zúčastňovali, iba Lepreončania nie. Elejčania sa obávali, že sa obetovania môžu domáhať násilím, preto postavili okolo chrámu stráž z mladíkov. Na pomoc im prišlo ešte 1000 Argejčanov a taký istý počet Mantinejčanov a niekoľko jazdcov z Atén, ktorí čakali na slávnosť v Harpine. Všetkých účastníkov slávností sa zmocnili obrovský strach, že Lacedemončania na nich zaútočia, keď ich občana, Licha, syna Arkesilaovho, na závodisku napadli a zbili udržovatelia poriadku pri hrách. Jeho dvojzáprah totiž zvíťazil ale za víťaza bol vyhlásený Boióťan, lebo Lichas, ako Lacedemončan, nemal právo ( na základe predchádzajúceho verdiktu) pretekať. Vtedy Lichas, aby dokázal, že kone patria jemu vošiel na dostihovú dráhu a ovenčil kočiša. Preto ho usporiadatelia bitkou vyhnali z dráhy. Potom sa všetci začali obávať, čo sa bude diať. Lacedmončania sa však chovali pokojne a tak slávnosť pokračovala. Po olympijských hrách Argejčania a ich spojenci prišli do Korint, kde požiadali Korinťanov, aby sa pridali k ich spojenectvu. Boli tam aj poslovia Lacedemončanov. Hoci rokovania trvali dlho, účastníci sa na ničom nedohodli a keď nastalo zemetrasenie, rozišli sa do svojich domovov. Tak sa skončilo leto.
V nasledujúcu zimu sa Heraklejčania stretli v boji s niekoľkými tesálskymi kmeňmi. Tieto kmene žili v susedstve Herakleie a boli s ňou v nepriateľstve, lebo založenie a opevnenie toho mesta ohrozovalo ich záujmy. Hneď po založení tohto mesta robili všetko, čo bolo v ich silách, aby ho zničili. V tej vojne porazili Heraklejčanov a zabili lacedemonského vojvodcu Xenara a mnohých Heraklejčanov. "
Ako si môžete spomenúť, Herakleiu založili pri Termopylách v 6. roku vojny na žiadosť obyvateľov mesta Dóris, k odvráteniu útokov Oitaiov, ale aj z iných dôvodov, traja Lacedemončania Leon, Alkidas a Damagon spolu s ostatnými kolonistami, ktorí mali záujem o nové bývanie. Takže už od začiatku mali problémov dosť, lebo aj Aténčanov sa založenie tohto mesta nepáčilo a podnikali všetko možné, aby mesto zničili. Priamo ho nenapadli, lebo bolo dobre umiestnené a malo za obrancov Lacedemončanov, ale nepoznali skutočnosť, že sami obyvatelia neboli jednotní, lebo vodcovia si robili, čo chceli a vládli tyranským spôsobom. Preto pomerne často obyvatelia mesta posielali do Lacedemonu žiadosti, aby im dávali rozumných vládcov. Ale opak bol pravdou. Lacedemončania posielali za správcov Herakleie tých ľudí, ktorých sa chceli zbaviť a tak tu zahynul Xenares, jeden zo spartských eforov, ktorý bol za pokračovanie vojny s Aténčanmi.
Takto sa skončila zima a aj dvanásty rok vojny. Hoci by sme tie udalosti, ktoré tu opíšem, mohli smelo zaradiť do 13. roku, ale pravdepodobne z dôvodu nadviazania na udalosti v Herakleie a aj preto, že tie udalosti, ktoré sa tu udiali, boli hneď na začiatku leta, tak pokračuje Tukydides v ďalšom opise pre 12. rok vojny po tej časti, kde zahynul Xenares. Ani smrť bývalého efora nepoučila Lacedemončanov v tom, že do správy kolónii by mali posielať schopných ľudí a tak ďalšie záležitosti za nich vyriešili Boióťania.
" Hneď na začiatku leta obsadili Boióťania Herakleiu, lebo bola po vojne oslabená a poslali preč Agesippida, Lacedemončana, ako zlého úradníka. Zmocnili sa mesta, lebo sa báli, že ho ovládnu Aténčania, keď Lacedemončania boli zamestnaní spormi na Peloponéze. Lacedemončanov toto počínanie Boióťanov veľmi nahnevalo.
V to isté leto aténsky stratég Alkibiades, syn Klionov, sa dal do spolku s Argejčanmi a ich spojencami a prešiel s neveľkým oddielom aténskych hoplitov a lukostrelcov na Peloponéz. Dostal pomoc aj od niektorých peloponézskych spojencov; Alkibiades robil všetko, aby upevnil vytvorené spojenectvo. Okrem iných nahovoril obyvateľov mesta Patrai, aby predĺžili mestské hradby až k moru a rozmýšľal, že sám postaví podobnú pevnosť pri Riu v Achái. Korinťania a Sikyončania boli proti, ak by im opevnenie mali spôsobovať škody."
V trinástom roku vojny bude výprava Lacedemončanov proti Leuktrám a Argu proti Epidauru. Ani jeden a ani druhý nedosiahol svoj cieľ. Došlo k určitým nezhodám medzi Aténčanmi a Lacedemončanmi, kde Lacedemončania tajne presunuli 300 vojakov do Epidauru, ako obrannú posádku a Argejčania to vyčítali Aténčanom, že dovolili prejsť ich nepriateľovi popri Aténach po mori.
