" Uprostred nasledujúceho leta sa Lacedemončania vybrali na výpravu s celým vojskom aj s heilótmi proti Argu, keďže ich spojenci, Epidaurčania, potrebovali pomoc a niektoré peloponézske mestá už od nich odstúpili a ani s ostatnými to nebolo dobré. Nazdávali sa, že ak patrične nezakročia, tento stav sa môže ešte zhoršiť. Veliteľom bol Agis, Archidamov syn, lacedemonský kráľ. Preto uprostred leta sami Lacedemončania podnikli výpravu proti Argu s celým svojím vojskom a heilótmi. Na výprave sa zúčastnili aj Tégejčania a ostatné spojenecké mestá Arkádie. Iní spojenci z Peloponézu a od Korintu sa zhromaždili vo Fliunte. Z Boiótie prišlo 5000 hoplitov a rovnaký počet ľahkej pechoty, potom 500 jazdcov a za každým jazdcom sedel jeden pešiak. Z Korintu prišlo 2000 hoplitov a z ostatných miest toľko, koľko mohli vystrojiť. Iba z Fliunta prišlo všetko vojsko, lebo sa zoraďovali na vlastnom území.
Argejčania sa dozvedeli o vojnových prípravách Lacedemončanov hneď od začiatku a keď Lacedemončania pochodovali k Fliuntu, aby sa pripojili k ostatným, aj Argejčania sa dali na pochod. K nim sa pridali Mantinejčania so svojimi spojencami a 3000 elejskými hoplitmi. Na pochode sa stretli s Lacedemončanmi pri Metydriu v Arkádii, kde obidvaja protivníci zaujali postavenie oproti sebe na pahorkoch. Argejčania sa pripravili do boja, lebo Lacedemončania boli sami, ale Agis v noci s vojskom nepozorovane odtiahol do Fliunta, aby sa tam spojil s ostatnými spojencami. Keď to Argejčania zistili, aj oni sa dali na svitaní na pochod, najprv do Argu a potom do Nemeie, kde podľa ich mienky, mohli zastihnúť Lacedemončanov s ich spojencami. Ale Agis, namiesto toho, aby s vojskom postupoval týmto smerom, išiel so svojimi Lacedemončanmi, Arkaďanmi a Epidaurčanmi ťažko schodnou cestou a zostúpil do roviny Argu. Súčasne Korinťania, Pellenčania a Fliunťania tiahli inou strmou cestou. Boióťania, Megarčania a Sikyončania na jeho rozkaz postupovali po ceste, kde zaujali postavenie Argejčania. Agis sa domnieval, že ak Argejčania začnú proti ním útočiť a budú brániť rovinu, Boióťania so svojou jazdou ich zaženú, obmedzia ich činnosť, alebo ich aspoň zastavia. Podľa tejto úvahy zoradil vojsko, vpadol na rovinu a vyplienil Samintos a iné mestá v okolí Argu.
Keď to Argejčania zistili, bolo už svetlo, odpútali sa od Boióťanov a ich spojencov a vyrazili na pomoc prepadnutým mestám z Nemeie. Narazili na tábor fliuntského a korintského vojska. Niekoľkých Fliunťanov a Korinťanov pobili, ale na oplátku tiež mali niekoľko mŕtvych. Medzi tým Boióťania, Megarčania a Sikyončania postupovali cestou do Nemeie, ale Argejčanov tam už nezastihli, lebo tí zbadali, že ich územie je vyplienené a tak sa spustili na rovinu a zoradili sa do boja. Lenže zrazu zistili, že oproti ním sú Lacedemončania a ostatní spojenci, ktorí ich obkľúčili. Zo strany od roviny im bránili prístupu do mesta Lacedemončania s Arkáďanmi a Tégejčanmi, zhora Korinťania a Fliunťania a od strany z Nemeie Boióťania, Sikyončania a Megarčania. Okrem toho nemali jazdu, lebo Aténčania, ako jediní zo spojencov ešte nepriši. Väčšina Argejčanov a ich spojencov nepokladali situáciu za takú kritickú, lebo majú predsa Lacedemončanov obkľúčených na svojom území, v blízkosti svojich miest. Ale dvaja Argejčania, Trasylos, ktorý bol jeden z piatich stratégov a Alkifron, lacedemonský proxenos, prišli k Agidovi v čase, keď sa vojska už mali každú chvíľu stretnúť v boji a povedali mu, aby sa nepúšťal do boja, lebo Argejčania sú ochotní prijať rozhodnutie rozhodcovského súdu, ak ich Lacedemončania z niečoho obvinia a ak s nimi uzavrú dohodu, vraj s nimi budú v budúcnosti nažívať v mieri.
Obaja Argejčania konali v tejto záležitosti z vlastnej vôle, bez príkazu argejského ľudu. Agis prijal ich návrhy, ani sa neporadil s viacerými ľuďmi, lebo sa zhováral iba s jedným veliteľom tejto výpravy a uzavrel prímerie na 4 mesiace, počas ktorých sa mali splniť sľuby tých dvoch; vzápätí odišiel vojskom, pričom nepovedal nič ani svojim spojencom.
Lacedemončania a ich spojenci sa podriadili rozkazu v zmysle vojenskej disciplíny, ale medzi sebou obviňovali kráľa. Skutočne, podľa ich mienky, tu premárnili príležitosť zaútočiť na nepriateľa, ktorý bo zo všetkých strán obkľúčený pechotou a jazdou, no predsa museli odísť, neuskutočniac nič, čo mohlo vykonať také veľké vojsko. A naozaj, ešte nikdy sa v Grécku nezhromaždilo také obrovské vojsko. A k tomu sami vyberaní vojaci, schopní sa stretnúť v boji nielen s Argom a celým jeho spojenectvom, ale aj s ktoroukoľvek inou mocou, ktorá by sa k Argu pridala. Takto obviňovali vojaci Agida, keď ustupovali a vracali sa do svojich miest.
Ale aj Argejčania obviňovali tých, ktorí uzavreli prímerie bez rozkazu ľudu, lebo aj oni boli presvedčení, že im Lacedemončania utiekli vo chvíli, ktorá sa im už málokedy naskytne. Boli by totiž bojovali blízko svojho mesta s pomocou mnohých statočných spojencov. Po návrate sa zastavili v Charadre, kde po vojenskej výprave zasadal vojenský súd a dokonca začali kameňovať Trasyla. On sa však zachránil útekom k oltáru, no jeho majetok bol skonfiškovaný."
Niekedy sebavedomie niektorých ľudí je priveľké a až tak, že si neuvedomujú určitú skutočnosť. Môj názor je tiež taký, že Argos mohol utrpieť takú porážku z ktorej by sa spamätať už vôbec nemusel, lebo ako spomenul Tukydides, stálo proti nemu veľké vojsko, jeho vojaci boli obkľúčení a k tomu im chýbala jazda. Hoci by boli bojovali pri svojom meste, ale nie je záruka, že by väčšina ich vojska bola vyviazla z obkľúčenia bez väčších strát a že by im obránci mesta mohli poskytnúť lepšiu ochranu. Prečo Agid ustúpil, to sa asi nedozvieme (je možné, že bol podplatený), ale následky boli neblahé. Alkibiades sa zase ukáže, ako dokonalý politik, ktorý pre svoju a slávu a svoj prospech dokáže urobiť čokoľvek a ani sa neštíti presvedčiť iných k porušeniu. O Alkibiadovi a jeho krokoch v politike budem písať v nasledujúcich článkoch o tejto vojne a bude toho popísané dosť.
"Onedlho prišlo na pomoc Argu 1000 aténskych hoplitov a 300 jazdcov pod vedením Lacheta a Nikostrata, no Argejčania sa i napriek tomu neodvážili porušiť prímerie. Prosili Aténčanov, aby opustili Argos a spočiatku im ani nedovolili zúčastniť sa na ľudovom zhromaždení s ktorým sa Aténčania chceli dohodnúť, kým ich k tomu naliehavými prosbami neprinútili Mantinejčania a Elejčania. Aténski vyslanci, medzi ktorými bol aj Alkibiades, oznámili v ľudovom zhromaždení Argejčanov a ich spojencov, že Argejčania nemali právo uzavrieť mier bez súhlasu ostatných spojencov a teraz (keď sa dostavili Aténčania na miesto) treba opäť začať bojovať.
Takto prehovorili spojencov a hneď sa vydali na pochod proti arkádskemu Orchomenu všetci okrem Argejčanov, ktorí síce súhlasili, no spočiatku nešli do vojny, ale nakoniec sa predsa pridali. Všetci sa utáborili pred Orchomenom, začali ho obliehať a podnikať proti nemu výpady nielen preto, lebo ho chceli dobyť, ale aj preto, lebo tam boli zhromaždení zajatci, ktorých tam zhromaždili Lacedemončania.
Vtedy obyvatelia Orchomenu začali mať obavy- ich opevnenie nebolo silné a nepriateľského vojska bolo veľa a navyše nik im neprichádzal na pomoc- že zahynú skôr, ako im prídu na pomoc a tak uzavreli s Mantinejčanmi dohodu o spojenectve a sľúbili, že vydajú rukojemníkov a tých, ktorých tam zanechali Lacedemončania.
Keď sa spojenci zmocnili Orchomenu, začali sa radiť proti ktorému mestu majú podniknúť najprv výpravu. Elejčania chceli tiahnuť proti Lepreiu, Mantinejčania proti Tegei. Argejčania a Aténčania sa pridali na stranu Mantinejčanov, ale tým urazili Elejčanov, ktorí sa urazili a vrátili sa domov. Ostatní sa pripravovali na ťaženie proti Tegei, o to väčšmi že medzi Tegejčanmi sa našli občania, čo chceli vydať mesto zradou."
Z taktického hľadiska sa Argejčania a Aténčania nerozhodli zlé, lebo Tégea poskytovala Lacedemončanom, ako ich najspoľahlivejší spojenec, najviac vojakov, ktorí navyše boli veľmi spoľahliví. Spoľahlivejší, ako lacedemonskí hopliti, peltasti a ľahkoodenci z radov heilótov. Ako sa vyvŕbi to ťaženie opíšem v nasledujúcej časti, v ktorej sa jedno mesto zbaví obvinenia zo zbabelosti.
