"Nasledujúce leto sa od Aténčanov odtrhli obyvatelia mesta Dion na myse Atos a pridali sa k obyvateľom Chalkidy. Lacedemončania uskutočnili v Achaji zmeny v politickom usporiadaní, ktoré sa im predtým nepáčilo. Medzitým ľudová strana v Argu postupne zjednotila svoje sily a nadobudla odvahu zaútočiť proti oligarchii, využijúc čas, keď Lacedemončania slávili gymnopaidia a počas bojov získala prevahu v meste, pobili niekoľkých oligarchov a iných vyhnali. Lacedemončania dlho neprichádzali, hoci ich ich priatelia pozývali, ale keď odložili gymnopaidia, pobrali sa na pomoc. Došli do Tegei a tam sa dozvedeli, že oligarchovia boli porazení a tak nechceli ísť ďalej. Vrátili sa domov, hoci ich priatelia z Argu prosili, aby pokračovali v pochode na Argos a ďalej slávili gymnopaidia. Krátko na to prišli do Sparty poslovia od Argejčanov, od tých v meste a od vyhnancov a po dlhom obojstrannom rokovaní v prítomnosti ostatných spojencov prišli k záveru, že tí čo vládnu v Argu, vládnu protiprávne, preto sa rozhodli, že ta vyšlú vojsko, no výpravu proti Argu ustavične odkladali. Medzitým demokrati v Argu, zo strachu pred odvetou a Lacedemončanmi, sa opäť začali prikláňať k spojenectvu s Aténčanmi, lebo dúfali, že im z toho vyplynú isté výhody. Začali stavať Dlhé hradby až po more, ak by boli obkľúčení z pevniny, aby mohli dostavať potraviny a inú pomoc dostavať z Atén po mori. O stavbe múru sa dozvedeli aj ostatné mestá na Peloponéze a začali o tom uvažovať, čo znepokojilo Lacedemončanov. Argejčania pracovali na múre všetci do jedného, muži, ženy, deti, i otroci a z Atén im poslali kamenárov a murárov, aby práca bola lepšia a rýchlejšia.
Len čo sa Lacedemončania dozvedeli, že Argejčania budujú múr, vytiahli proti Argu so spojencami, okrem Korinťanov. Veliteľom bol kráľ Agis. Zároveň nadviazali tajné dohody s niektorými obyvateľmi Argu. Ale tajné spojenie asi nebolo až tak tajné, lebo zlyhalo a ďalej nepokračovalo, preto sa Lacedemončania zmocnili opevnenia a do základov zbúrali novopostavené múry, obsadili mesto neďaleko Argu a pobili všetkých slobodných občanov, ktorých zajali. Potom Lacedemončania odtiahli a rozišli sa do svojich miest. Po ich odchode sa vydali na vojnovú výpravu Argejčania do fliuntského kraja, v ktorom sa usadili ich vyhnanci, aby sa Fliunťanom pomstili za ich prijatie a odplatili sa za prepad a zbúranie Dlhých hradieb. Keď vojsko Argu spustošilo fliunťanské územie, vrátilo sa domov.
Tej zimy obsadili Aténčania od mora Macedóniu. Obviňovali Perdikka zo spojenectva s Argejčanmi a s Lacedemončanmi a za to, že ich kráľ nechal napospas osudu, keď sa pripravovali vyslať vojsko s Nikiom proti tráckym Chalkiďanom a Amfipolide. Výprava sa nepodarila pre Perdikkovu zradu a preto sa Perdikkas stál nepriateľom Aténčanov. Takto sa skončila zima a 15. rok vojny. "
Ďalší článok bude o to zaujímavejší, že opíše fiktívny dialóg. Dialóg medzi zástupcami Mélu a Aténčanmi sa líši sofistickým charakterom od ostatných Tukydidových rečí. V mene Aténčanov vystupuje akiste Alkibiades, ktorý vysvetľuje vtedy populárne názory sofistov, napríklad Kalliklove. Tukydides v sa nej usiluje vyzdvihnúť morálnu prevahu Aténčanov pri toľkých útrapách vojny a moru, ako kontrast s Periklovou rečou nad padlými v prvom roku peloponézskej vojny. Alkibiades vyjadruje pýchu Aténčanov nad sebavedomím malého ostrova, ktoré sa spolieha na labilnú podporu Lacedemonu. Tukydides vo svojej knihe je presvedčený, že Aténčania sa kruto správali voči podrobeným národom, ale odvoláva sa na prirodzenú moc a panstvo Atén.
