„ Začiatkom nasledujúceho roka, hneď na začiatku jari, vrátili sa aténski poslovia zo Sicílie spolu s egestskými poslami, ktorí so sebou priviezli 60 talentov striebra, ako mesačnú mzdu pre 60 trier. Potom Aténčania zvolali ľudové zhromaždenie a od poslov sa dozvedeli veľa lákavých, ale nepravdivých správ. A takisto sa im poslovia z Egesty povedali rozličné podrobnosti, aj o tom, že v ich svätyniach je veľa peňazí a že aj ich pokladnica je pripravená hneď uhradiť výpravu 60 lodí na Sicíliu. Takže ľudové zhromaždenie hneď zvolilo za stratégov s neobmedzenou právomocou Alkibiada, syna Kleinia; Nikia, syna Nikerata a Lamacha, syna Xenofana. Boli poslaní pomáhať Egesťanom vo vojne proti Selinuntu a ak to vojnové udalosti dovolia, tak majú usporiadať pomery na Sicílii tak, aby podľa ich mienky najlepšie zodpovedali záujmom Aténčanov. Po piatich dňoch bolo opäť zvolané ľudové zhromaždenie, ktoré malo opäť rozhodnúť o prípravách a k odplávaniu loďstva a o iných opatreniach podľa rozhodnutia stratégov. Nikias, ktorého zvolili za stratéga proti jeho vôli, bol presvedčený, že ľud z neznámej príčiny prijal nesprávne rozhodnutie a že pod malichernou zámienkou sa usiluje o čosi ťažké- získať a podmaniť si celú Sicíliu. Snažil sa prehovoriť ľud, aby sa toho úmyslu zriekol a preto vystúpil v zhromaždení."
Je obdivuhodné, aké schopnosti mal Nikias. Nebál sa ísť do hocijakých bojov . S jeho menom sa stretávame už od 5. roku vojny, vtedy sa Aténčania rozhodli pomôcť Leontinčanom proti Syrakúzanom po prvý krát. A mám dojem, že sa kvôli sláve nezapredal svojmu presvedčeniu. Bol stále za mierové riešenia, ale ak bol poverený vojenskou úlohou, bez hanby ju splnil ( napríklad v 9. roku vojny proti vzbúreným mestám Skione a Mende, či v 8. roku vojny proti Kytere, v 7. roku vojny ( po udalostiach pri Pyle) v ťažení proti Korintu a samozrejme aj v 6. roku vojny proti ostrovu Mélos. ) a takmer vždy úspešne. Teraz vystúpil v ľudovom zhromaždení, aby Aténčanov varoval pred výpravou na Sicíliu. V náväznosti na budúce udalosti (ktoré my poznáme) je to u neho obdivuhodná prezieravosť, spojená s vešteckým umením.
V ďalších častiach sa budem venovať rečiam Nikia a Alkibiada, pomerne čerstvého víťaza olympýjskych hier, ktorý to patrične dá najavo. No teraz je čas k tomu, aby som opísal, ako podľa Tukydida, vzrástla moc Atén po Grécko- Perzskej vojne. Viem, že to čo teraz opíšem patrí podľa konceptu takmer na začiatok, ale v rečiach predstaviteľov Atén, Sicílie a iných bude na túto udalosť veľa odvolávania a aj je táto časť dôležitá k tomu, aby sme pochopili snahy Aténčanov na anexiu Sicílie a tak som toto rozprávanie zadelil sem. Opíšem, prečo a za akých podmienok vznikol Délsky spolok a čo mal za úlohu.
„ Aténčania dosiahli takú veľkú moc takým spôsobom . Keď Peržania odtiahli ako porazení na mori, tak aj na pevnine z Európy a keď sa tí, čo sa chceli zachrániť útekom na Mykale, boli zničení, kráľ Leotichydes (spartský kráľ), ktorý bol veliteľom Grékov pri Mykale, sa vrátil do vlasti so svojimi spojencami z Peloponézu. Aténčania a ich spojenci, ktorí sa odtrhli od (perzského) kráľa v Iónii a pri Helesponte, pokračovali vo vojne a začali obliehať Sestos, kde sa ešte zdržiavali Peržania. Dobyli ho na konci zimy, keď ho opustili barbari a potom odplávali z Helespontu do vlasti. Obyvatelia Atén po odchode Peržanov z Atiky ihneď začali privážať do mesta ženy, deti a majetok, ktorý im zostal a začali stavať mesto a hradby. Z opevnení mesta zostali stáť len niektoré časti, väčšina domov bola zbúraná, domy boli zväčšia v troskách a stáli len tie v ktorých bývali perzskí hodnostári.
Vtedy sa Lacedemončania dozvedeli o ich úmysloch a tak poslali poslov do Atén, aby zabránili stavbe hradieb. Oni sami by si želali vidieť Atény a iné mestá neopevnené. Nabádali ich k tomu aj spojenci, ktorí mali strach zo vzrastajúcej moci aténskeho loďstva a ich odvahy v boji proti Peržanom. Lacedemončania ich preto žiadali, aby nestávali hradby a ponúkli im pomoc pri búraní hradieb iných miest na Peloponéze. Neprezrádzali svoje úmysly a nedávali najavo, že sú nepriateľmi Aténčanov, ako príčinu skôr uvádzali, že keby opäť prišli barbari, nenašli by pevnosti z ktorých by podnikali výpady, ako to teraz robia v Tébach. Peloponéz je vraj pre všetkých Grékov dostatočným útočiskom a oporným bodom pre všetky vojenské činnosti.
Aténčania na to odpovedali podľa Temistoklovej rady, že k ním sami pošlú poslov a lacedemonských vyslancov prepustili a poslali domov. Temistokles požiadal radu, aby jeho poslali do Lacedemonu a neposielali s ním iných poslov, ktorí by mali zostať v Aténach. Medzi tým všetci občania do jedného, muži, ženy, deti i starci musia stavať hradby, nešetriac pri tom jednotlivé súkromné a ani verejné budovy. Tie sa mali zbúrať, ak by sa postup opevňovania mohol takto urýchliť a materiál z týchto budov sa mal použiť na hradby. A že ak budú hradby dostatočne vysoké a vhodné na obranu, vtedy nech prídu poslovia za ním do Lacedemonu. Po týchto radách Temistokles doložil, že o ostatné sa postará on v Lacedemone a odišiel. Keď tam prišiel, nešiel hneď k úradníkom mesta, ale pod rozličnými zámienkami odkladal stretnutie s nimi. Vždy, keď sa ho úradníci spýtali, prečo nepríde, tak odpovedal, že čaká na poslov, ktorí by mali každú chvíľu prísť, lebo sa určite niekde len zdržali.
Efori mu uverili ako priateľovi, lebo si ho vážili, ale keď prišli iní očití svedkovia a oznamovali, že hradby sa celkom iste stavajú a že sú už vysoké, nemali príčinu im neveriť. Keď sa o tom dopočul Temistokles, vyzval eforov, aby neverili rečiam, ale aby poslali do Atén niekoľkých spoľahlivých ľudí, nech sa tí presvedčia o skutočnosti a získajú vierohodné správy. Lacedemončania tak aj urobili. Temistokles sa obával, že sa dozvedia pravdu a že mu prekazia plány a tak tajne vyslal posla do Atén so správou, aby ich tam čo najnenápadnejšie zadržali a nedovolili im odísť skôr, ako sa on nevráti z Lacedemonu. A tak na jeho radu Aténčania poslov zadržali. Po čase k Temistoklovi prišli vyslanci z Atén a oznámili mu, že hradby sú už dosť vysoké. Vtedy to Temistokles oznámil úradníkom Sparty, že hradby sú dosť vysoké na to, aby bránili obyvateľov mesta. Ak Lacedemončania a ich spojenci- doložil Temistokles- opäť vyšlú poslov do Atén v akejkoľvek záležitosti, nájdu tam ľudí, ktorých nebude treba poúčať o tom, čo je pre nich prospešné a čo je prospešné pre celé Grécko. Veď kedysi sa Aténčania bez cudzej pomoci , na vlastné nebezpečenstvo rozhodli, že bude rozumnejšie opustiť mesto a nasadnúť do lodí a na spoločných zhromaždeniach dali najavo, že nie sú hlúpejší ako iní. A teraz zastavajú názor, že je lepšie, ak je mesto opevnené hradbami a že je to prospešné pre nich a ich spojencov. Nie je možné príjmať spoločné rozhodnutia o spoločnej bezpečnosti pre obidve strany, ak nie je rovnováha síl. Z toho vyplýva, že buď všetci spojenci nebudú mať hradby, alebo sa dohodnú, že im budú na spoločnú ochranu.
Keď si Lacedemončania vypočuli tieto slová, nedali otvorene Aténčanom najavo svoje rozhorčenie, lebo konali všetko na základe rady Aténčanov a okrem toho sa k ním správali zvlášť priateľsky pre ich statočnosť, ktorú preukázali v čase vojen s Peržanmi, no predsa v kútiku srdca boli sklamaní z takého, podľa nich, nečestného konania. Vyslanci obidvoch strán sa vrátili domov bez ďalších podmienok.
Takto teda Aténčania v krátkom čase opevnili svoje mesto hradbami. No doteraz vidieť na aténskom opevnení stopy náhlivosti s akou sa stavalo. Veď základné vrstvy sú postavené z rozličných balvanov, často neopracovaných a dopravených tak, ako sa našli. Nájdu sa medzi nimi aj náhrobné stély a kamene predtým pripravené na iný účel. Keďže obvod hradieb bol na všetky strany rozšírený, vidieť, že v náhlivosti použili všetok materiál, ktorý im prišiel pod ruku. Temistokles presvedčil Aténčanov, aby dokončili, čo bolo treba ešte postaviť v Pireu (tam sa začalo stavať, keď bol ešte Temistokles archontom). Podľa jeho mienky najmä z tohto mesta s tromi prirodzenými prístavmi môžu mať Aténčania, keď sa stanú námornou veľmocou, výhody pre rast svojej moci. Temistokles vtedy po prvý raz vyslovil významnú myšlienku, že budúcnosť Atén bude závisieť od ich moci na mori a položil základ pre budovanie a opevnenie Pirea. Opevnenie postavili podľa jeho návrhu v takej hrúbke, že sa na ňom obišli 2 vozy naložené kameňom. Pri stavaní týchto hradieb sa nepoužívalo ani vápno, ani hlina a kvádre sa kládli na seba presne pritesané a spájali sa železnými a olovenými kramľami. Pravdaže, výška hradieb bola polovičná oproti návrhu Temistokla. Temistokles navrhoval postaviť také vysoké a hrubé hradby, aby nepriateľovi ani na um neprišlo na ne zaútočiť a pri ich obrane by mala stačiť hŕstka vojakov, či nakoniec aj invalidov a ostatní mali byť pridelení na lode. Skutočne, Temistokles sa najviac staral o loďstvo, lebo mal na mysli, že Peržania sa do Grécka dostanú skôr po mori, ako po pevnine. Aj Pireus mal podľa neho väčší význam, ako Atény a preto ustavične radil Aténčanom, aby v prípade potreby a neúspechu na pevnine zostúpili do Pirea a odtiaľ na lodiach bojovali proti akémukoľvek nepriateľovi. Takýmto spôsobom Aténčania hneď po odchode Peržanov opevnili svoje mesto a začali sa vážne venovať prípravám na vojnu.
Pausanias, syn Kleombrotov z Lacedemonu, bol poslaný ako hlavný veliteľ Grékov s 20 loďami na pokračovanie výpravy voči Peržanom. Na jeho výprave sa zúčastnili aj Aténčania s 30 loďami a mnohí spojenci. Najskôr odplávali na Cyprus, podmanili si väčšiu časť ostrova a potom pokračovali k Byzantiu (ktoré mali v moci Peržania) a po jeho obliehaní ho dobyli.
Keďže sa Pausanias začal správať násilnícky, ostatní Gréci to znášali s nevôľou, najmä obyvatelia Iónie a tí, čo sa len nedávno oslobodili z moci perzského kráľa. Preto sa spojenci obrátili s prosbou na Aténčanov a žiadali ich, aby sa ujali vedenia a nedovolili viac Pausaniovi takto si počínať. Aténčania ich návrhy prijali a prejavili ochotu, že nebudú nevšímaví voči Pausaniovmu svojvoľnému konaniu a že všetky záležitosti usporiadajú, ako najlepšie budú vedieť."
O osudoch Temistokla a Pausania napíšem neskôr, lebo na ich príklade sa dá poučiť v tom, čo sa stane s ľuďmi, ktorí dostanú priveľkú moc, alebo zožnú slávu, ktorá hraničí s mocou.
„ Pausania odvolali do Sparty, aby ho súdili a namiesto neho poslali iných, no spojenci už ich nechceli za veliteľov. A preto sa lacedemonskí velitelia vrátili do Sparty. Potom už Lacedemončania neposielali nijakých veliteľov v obave, že vyslaní velitelia môžu byť v cudzine podplatení (ako sa to stalo u Pausania), ale ani sa už nechceli zúčastňovať na vojne proti Peržanom, predpokladajúc, že Aténčania sú schopní veliť spojencom.
Keď takto Aténčania prevzali hlavné velenie nad Grékmi so súhlasom spojencov, lebo Pausania všetci nenávideli, určili, ktoré mestá majú poskytnúť peniaze na vojnu proti barbarom a ktoré lode. Rozhodli sa totiž pomstiť sa Peržanom za spáchané krivdy tým, že im spustošia krajinu. Vtedy po prvý raz ustanovili úradníkov - hellenotamiov- ktorí vyberali peňažný príspevok- foros. Prvý uložený foros bol vo výške 460 talentov. Pokladnica bola na ostrove Délos a zhromaždenia delegátov spojencov sa konali v tamojšom chráme.
Aténčania boli na čele spolku spojencov, ktorí sa sprvu riadili svojimi zákonmi a uznášali sa na spoločných zhromaždeniach o politických záležitostiach v čase medzi perzskými vojnami a touto vojnou a bojovali tak proti barbarom i proti svojim bývalým spojencom., čo od nich odpadli a tým obyvateľom Peloponézu, ktorí sa pri každej príležitosti miešali do aténskych záležitostí.
Opísal som tieto udalosti preto, lebo nikto z mojich predchodcov sa týchto otázok nedotkol, keď opisoval udalosti pred perzskými vojnami, alebo samotné perzské vojny. Aj Hellanikos, ktorý pravdaže spomenul toto obdobie vo svojich Dejinách Atiky (ale celkom stručne), dopustil sa však chronologických nepresností. Zároveň som v tejto časti svojej práce podal stručný prehľad vzniku aténskej nadvlády."
Takže tí „demokratickí" Aténčania sa teraz chystajú prepadnúť a podmaniť si Syrakúzy a potom celú Sicíliu. Tukydides vo svojej knihe- Dejiny peloponézskej vojny, v preklade od P. Kuklicu, to ani veľmi nezakrýva (podmanenie si Sicílie). S množstvom rastie chuť. Uvidíme, ako dajú na reči Nikia a Alkibiada (a ich podobným).
