"Aténsky ľud mal tieto skutočnosti na pamäti, preto prísne podozrieval každého, kto bol predpokladaným vinníkom pri zneuctení hermoviek a bol presvedčený, že všetky tieto činy boli prejavom sprisahania stúpencov tyranídy a oligarchie. Aténčania podráždení týmto podozrievaním, uvrhli do väzenia už mnohých vážených občanov a nebolo vidieť uspokojenie, ba naopak, zo dňa na deň rástla nenávisť a teda aj počet uväznených. Zrazu jeden z uväznených, ktorý bol najviac podozrivý zo všetkých sa dohodol s jedným spoluväzňom, že sa priznajú (či je to pravda, alebo nie, nemožno s istotou povedať, lebo o tom existujú rozličné dohady a nikto sa nikdy bezpečne nedozvedel a nevie sa ani dnes, kto bol vlastne vinný). Prehovoril ho dôkazmi, že aj keby bol vinný, zachová si beztrestnosť a zachráni sa a aj obec zbaví podozrievania, ktoré v nej vládne. Ak sa prizná, dosiahne amnestiu a bude mať väčšiu istotu, že sa zachráni, ako keby popieral svoju vinu a nakoniec bol obžalovaný pred súdom. A tak udal seba aj iných, že spáchali tú nehanebnosť na hermovkách. Aténčania to prijali s radosťou a nahovorili si, že je to pravda, lebo trápili, že sa nedarí odhaliť tých, čo stroja úklady proti demokracii. Ihneď prepustili na slobodu udavača a všetkých uväznených, ktorých pokladali za nevinných a tých ktorých obžalovali postavili pred súd. Iných, ktorým sa podarilo utiecť, odsúdili na smrť a sľúbili odmenu tomu, kto ich zabije. Na celej veci je nejasné, či popravení boli zabití právom, alebo nie; obec totiž zjavne mala v tej chvíli úžitok."
Takýchto chvíľ tu bude ešte niekoľko. Napríklad, keď sa ujme moci rada 400, alebo na konci tejto vojny, rada 3000 ( alias rada tridsiatich), takže nie je to posledný prípad zneužitia sily pod rúškom vykonávania veľkých vecí a obrany demokracie. Ináč nedávno som čítal o pojme "demokracia"- podľa M. Drasticha ( z knihy- (slov)WANI , Z tieňa? str. 14) vraj to je úplne niečo iné, čo sa nám snaží niekto iný nahovoriť. V ďalšej časti vám opíšem, ako sa dá vystupňovať napätie a čo dokáže spôsobiť.
"Čo sa týka Alkibiada, jeho nepriatelia, ktorí boli proti nemu a útočili na neho ešte pred jeho odplávaním na Sicíliu, začali ho opäť obviňovať. Keďže Aténčania verili ich obvineniam, hnevali sa naňho. Mysleli si, že sa dozvedeli pravdu, čo sa týka hermoviek a boli presvedčení, že tento priestupok i zneuctenie mystérií bolo skutočne jeho dielom a prejavom sprisahania voči demokracii. Práve v tomto období, keď vzniklo to pobúrenie, náhodou sa dostal neveľký oddiel Lacedemončanov až na Istmos, lebo chceli niečo prerokovať s Boióťanmi. Aténčania boli presvedčení, že Lacedemončania ta prišli na tajné rokovanie s Alkibiadom a nie kvôli Boióťanom a nazdávali sa, že keby nepochytali na základe udaní podozrivých ľudí a neuvrhli ich do väzenia, mesto by bolo zradené. Raz aj kvôli tomu Aténčania prebdeli noc v Teseovom chráme, ktorý je v meste. Súčasne Alkibiadovi priatelia v Argu boli v podozrení, že pripravujú prevrat proti demokracii a vtedy Aténčania vydali Argejčanom rukojemníkov, ktorí boli držaní na ostrovoch, aby ich za to pobili. Zo všetkých strán silnelo podozrenie proti Alkibiadovi, takže sa Aténčania rozhodli poslať na Sicíliu poňho a po ostatných podozrivých loď Salamíniu, aby ich odsúdili na smrť. Námorníci mali povedať, že musí ísť s nimi, lebo sa musí zodpovedať pred údom, ale nemali ho však zatýkať, aby nespôsobili rozruch medzi vojakmi na Sicílii a neupútali pozornosť nepriateľa. Obávali sa toho, že prídu o spojenectvo s Mantinejčami a Argejčanmi, za ktoré môžu ďakovať predovšetkým Alkibiadovi, lebo on ich prehovoril na výpravu. A tak Alkibiades na svojej lodi, spolu s ostatnými podozrivými, odplával zo Sicílie a plavil sa za Salamíniou do Atén. Keď sa dostali do Turií, Alkibiades a jeho spoločníci neplávali ďalej, ale vystúpili z lode a ukryli sa, lebo báli, že po návrate do Atén budú postavení pred súd pre lživé obvinenia a odsúdení na smrť. Námorníci zo Salamínie sa vybrali za nimi, ale keď ich nenašli, tak sa vrátili do Atén. Alkibiades, teraz už zbeh, sa po nejakom čase dostal s loďou z Turii na Peloponéz. Aténčania ho aj so spoločníkmi v neprítomnosti odsúdili na smrť.
Po tejto udalosti si Nikias a Lamachos rozdelili vojsko na dve časti o ktoré žrebovali a so všetkými loďami plávali k Selinuntu a k Egeste. Chceli sa presvedčiť, či im Egesťania dajú sľúbené peniaze a dozvedieť sa o situácii v Selinunte a jeho sporoch s Egestou. Plavili sa pozdĺž pobrežia Sicílie, majúc ho po ľavej ruke, smerom k Tyrhenskému moru a dostali sa k Himere, ktorá je jediným gréckym mestom v tejto oblasti. No obyvatelia mesta ich neprijali, preto sa plavili ďalej. Počas tejto plavby sa zmocnili sikanského mesta Hykkara, znepriateleného s Egestou a jeho obyvateľov zajali ako otrokov. Mesto vydali Egesťanom. Potom sa vojsko pod vedením Lamacha pustilo pešo územím Sikelov a došlo do Katany, kým lode pod vedením Nikia sa s otrokmi plavili ďalej okolo Sicíie. Nikias doplával do Egesty, tam prerokoval svoje záležitosti, dostal od Egesťanov 30 talentov a vrátil sa do Katany. Tam predali otrokov a dostali za ne 120 talentov. Potom požiadali sikelské mestá o posily. S polovicou vojska neskôr zaútočili na Hyble v geleatskom kraji, ale s im ho nepodarilo dobyť a tak sa skončilo leto tohto roku vojny."
Alkibiades, ak mal čisté svedomie, tak nemusel dezertovať, lebo svojou výrečnosťou sa mohol oslobodiť spod obžaloby. Predsa bol veľmi vážená osoba, pred dvomi rokmi vyhral olympijské hry, mal slávnych predkov a pochádzal z veľmi bohatej rodiny. Takisto mal aj úspechy na bojovom poli a ako stratég sa osvedčil. No ak by mal čisté svedomie... V ďalšej časti vám opíšem, počínanie si Aténčanov pri Syrakúzach a ich vojnovú lesť k tomu, aby si mohli pri meste vybudovať tábor. Či sa im to podarí, alebo nie budete si mať možnosť prečítať v nasledujúcej časti tohto konfliktu, ktorý sa nazýva- peloponézska vojna.
