"Nasledujúci deň sa Aténčania so spojencami pripravovali na boj. Ich vojská boli rozdelení takto:- Argejčania a Mantinejčania tvorili pravé krídlo, Aténčania stred a ostatní ľavé krídlo. Jedna polovica vojska bola zoradená vpredu v hĺbke 8 radoch a druhá bola pri stanoch v tvare štvorca v hĺbke 8 mužov a tvorili zálohu, ktorá mala byť nasadená tam, kde by bolo najpotrebnejšie. Do stredu zálohy umiestnili sluhov vojakov a zásobovačov. Syrakúzania chceli svojich hoplitov zoradiť do hĺbky po šestnásť mužov. V ich vojsku boli všetci syrakúzski vojaci a všetci ich spojenci. Zálohy nemali. Veľká posila hoplitov im prišla od Selinunťanov, z Gely 200 jazdcov, z Kamariny 20 jazdcov a 50 lukostrelcov. Svoju jazdu- nie menej ako 1200 jazdcov- umiestnili Syrakúzania na pravé krídlo a vedľa nej (medzi jazdu a hoplitov) kopijníkov. No všetci boli unavení po dlhom a rýchlom pochode, ktorý previedli, aby zachránili svoje mesto pred Aténčanmi. Aténčania sa rozhodli, že začnú vojnu ako prví a tak Nikias pri prehliadke oddielov obracal sa ku každému národu zvlášť a potom aj ku všetkým spoločne s takouto výzvou:- " Vojaci, načo by som vás dlho povzbudzoval? Vari tu nie ste pre jednu a tú istú vec? Myslím si, že už samy prípravy môžu dodať väčšiu odvahu než tie najkrajšie slová adresované slabému vojsku. Zhromaždili sme sa tu Argejčania, Aténčania, Mantinejčania a najstatočnejší ostrovania. Vari je možné nerobiť si medzi takými statočnými spojencami nádej na víťazstvo? Najmä keď budeme bojovať proti ľuďom, ktorí sa bránia všetci do jedného a nie iba vyberaní vojaci, ako my. A navyše sú to Sicílčania, ktorí nás neuznávajú, ale nemôžu nám klásť odpor, lebo ich vojenské skúsenosti sú menšie, ako ich odvaha. Pamätajte však všetci na to, že sme ďaleko od svojej vlasti a že nás príjme iba tá krajina, ktorú si vydobyjeme. Nepriateľskí velitelia, ako sa presviedčam, povzbudzujú svojich vojakov, práve opačnými slovami, ako my vás. Oni vojakom vravia:- "Bojujte za svoju vlasť!" a ja vám pripomínam, že nie ste v rodnej krajine, ale v ďalekej cudzine, odkiaľ, ak nezvíťazíte, bude ťažké utekať. Veď ich početná jazda vám bude ustavične v pätách. Preto nezabúdajte na svoju slávu, smelo útočte na nepriateľa, lebo musíte byť presvedčení, že niet iného východiska z položenia, ktoré, ak nezvíťazíte, bude pre vás strašnejšie, ako pre nepriateľa."
Po týchto slovách Nikias ihneď prikázal, aby sa vojsko zoradilo a vydal sa s ním proti nepriateľovi. Syrakúzania nečakali, že bitka začne tak rýchlo, niektorí vojaci boli v meste, no všetci hneď bežali späť, ako len vládali, aby pomáhali, ale aj tak každý zaujal svoje miesto v hlavnej skupine neskoro. Avšak horlivosťou a odvahou nezaostávali ani v tejto bitke, tak ako aj v ostatných. Prejavovali rovnakú statočnosť a ak niekedy prichádzali do ťažkostí, nestrácali chuť do boja. Syrakúzania preto prinútení k rýchlemu protiútoku sa predsa v pravý čas chopili zbraní. Bitku začali na obidvoch stranách prakovníci a lukostrelci a ako bojovní ľahkoodenci raz na jednej, raz na druhej strane zaháňali protivníka na útek tak, ako sa to zvyčajne robí. Obe strany vykonali tradičné obete a trubači dali signál na útok hoplitov. Vtedy obidve vojská vyrazili vpred. Všetci Syrakúzania spolu bojovali za svoju vlasť a každý jednotlivo za svoju záchranu a okrem toho aj za zachovanie slobody teraz aj v budúcnosti. Naproti tomu Aténčania išli do boja, aby získali cudzie územie a nespôsobili škody svojej vlasti, ani v prípade porážky. Argejčania a tí zo spojencov, čo boli nezávislí, aby pomáhali Aténčanom a aby sa vrátili do vlasti s korisťou a aj ako víťazí a tí spojenci, ktorí boli poddaní, bojovali horlivo, aby sa zachránili v tejto chvíli, v čo nemohli dúfať, ak by prehrali a potom, aby ich podriadenosť bola miernejšia, ak by pomáhali Aténčanom ovládať inú krajinu.
Keď začal boj hoplitov, protivníci na oboch stranách pevne držali svoje postavenie. No nastala búrka, ktorá nahnala ešte viac strachu neskúseným vojakom, ktorí sa ocitli vo vojne prvý raz, zatiaľ čo skúsení vojaci vedeli že je to ročným obdobím..."
Tu to preruším, lebo je potrebné asi niečo vysvetliť. Tukydides vo svojom diele píše o veštbách a obetovaniu a dáva tomu patričnú vážnosť, lenže to je všetko. Zásahy bohov neuznáva ani v náhodných situáciách a nie ešte v normálnych prírodných javoch. Herodotos by asi napísal, že ten nečas bol dielom bohov, ale Tukydides sa tomu vyhýba.
"... a oveľa väčšmi ich ( Aténčanov) prekvapilo, že nepriatelia kladú silný odpor. Nakoniec Argejčania odrazili ľavé krídlo Syrakúzanov a potom Aténčania stred. Bojová línia syrakúzskeho vojska bola prelomená a Syrakúzania sa dali na útek. Aténčania ich nemohli ďaleko prenasledovať, lebo im v tom bránila syrakúzska jazda, ktorá bola početná a nepremožiteľná. Vrhala sa na aténskych hoplitov, kdekoľvek zbadali, že sa pri prenasledovaní dostali priďaleko a zaháňali ich späť. Preto Aténčania prenasledovali nepriateľa v zomknutom tvare iba potiaľ, kým sa cítili v bezpečí. Potom ustúpili a postavili tropaion. Syrakúzania sa zhromaždili pri Helorínskej ceste, opäť sa zoradili do bojového útvaru, nakoľko im to dovoľovala terajšia situácia a stav po porážke. Potom poslali k Olympeiu oddiel, ako posádku, aby Aténčania neodniesli peniaze a dary z tamojšej svätyne a ostatní sa vrátili do mesta."
Takže prvá zrážka medzi súpermi nedopadla pre Syrakúzanov veľmi dobre. No, ale vďaka jazde, ani nie veľmi zle. K tomu, aby začali vyhrávať, budú musieť prijať opatrenia strategického charakteru. Aké? To vám aj s ďalšími udalosťami opíšem v nasledujúcej časti tohto roku vojny tak, ako to opísal Tukydides vo svojej knihe Historiai a ktorú prekladateľ nazval- Dejiny peloponézskej vojny.
