Ako je známe Perikles túto reč predniesol na agore v dobe, keď sa malo rozhodnúť v Aténach o tom, či bude vojna, alebo nie. Lacedemončania, na základe požiadavky svojich spojencov (zvlášť Korinťanov) sa rozhodli to (už skôr spomenutý konflikt, ktorý som už opísal v článku- Príčiny vojny) riešiť najprv mierovou cestou a navrhovali všelijaké požiadavky voči Aténčanom k uspokojeniu situácie svojich spojencov. No Aténčania sa splneniu všetkých tých požiadaviek vyhýbali a tak dochádzalo k narastaniu napätia a k ochladzovaniu vzťahov. Už som skôr opísal, ako Aténčania získali svoje vedúce postavenie medzi Délskym ( neskôr Aténskym) spolkom a ako o neho Lacedemončania prišli. No zachovával sa určitý status quo a preto Lacedemončania, zo svojej podstaty čestní a úprimní, nechápali toto správanie Aténčanov a po reči Perikla, ktorú teraz opíšem, im nezostane nič iné len pokračovať v politike štátu tak, ako sa to robí neustále- vyhlásením vojny. Tukydides túto reč, napísanú vo svojej knihe, ktorá dostala názov - Dejiny peloponézskej vojny, pravdepodobne uvádza ako autentickú.
"Aténčania, jednostaj zastávam názor, že nesmieme ustúpiť Peloponézanom, hoci si uvedomujem, že ľudia sú čoraz väčšmi odhodlaní bojovať; sú teda pripravení na vojnu, no ich názory sa menia podľa toho, čo sa práve deje. Ale aj teraz vám musím dať tie isté, alebo aspoň podobné rady ako predtým a pokladám za správne že tí z vás, čo súhlasili so všeobecným rozhodnutím, ho príjmu aj vtedy, ak nás stihne neúspech a v prípade úspechu si nebudú prisvojovať zásluhy za správne rozhodnutie. Veď sa môže stať, že výsledky nejakej ľudskej činnosti budú rovnako nevypočítateľné ako ľudské úmysly. Práve preto, ak nám niečo nevyjde, zvykli sme si obviňovať osud. Lacedemončania sa totiž už v minulosti voči nám správali nepriateľsky a teraz je to obzvlášť zrejmé. Hoci zmluvne bolo stanovené, že jedna i druhá strana sa v každom spore podrobí rozhodnutiu súdu a že si každý nechá, čo je v jeho moci, oni nikdy žiadne rozhodnutie nežiadali, ani ho neprijali, keď sme ho navrhli my, ale svoje sťažnosti chcú radšej riešiť vojenskou silou, ako dohodou. A navyše už sem prišli s rozkazmi namiesto toho, aby predložili požiadavky."
Tu Perikles, ako skúsený demagóg, už zo začiatku navodzuje nepriateľskú atmosféru voči Lacedemončanom. Pritom sám dobre vie, že všetko nie je pravda a Lacedemončania nemali právo na také jednanie, aké voči ním aplikovala aténska obec na čele s Periklom.
"Veď nám rozkazujú, aby sme odtiahli od Poteidaie, aby sme Aigine dali samostatnosť a odvolali sa na uznesenie, ktoré sa týka Megary. A nakoniec tí, ktorí prišli v poslednom posolstve, nám celkom otvorene prikazujú, aby sme navyše dali všetkým Grékom nezávislosť. Nemyslíte si, že vojna vznikne pre maličkosti, ak nezrušíme svoje rozhodnutie týkajúce sa Megarčanov, to je predsa to hlavné, o čom hovoria; ak bude rozhodnutie zrušené, nebude vojna a nedovoľte, aby vo vašom svedomí vznikla nejaká výčitka, že ste sa rozhodli viesť vojnu pre bezvýznamnú vec. Tieto maličkosti sú skúškou vašej rozhodnosti. Ak vy ustúpite Lacedemončanom v tomto bode, budú sa dožadovať nových ústupkov a to väčších, predpokladajúc, že aj v tomto prípade ustúpite zo strachu. Ak však rozhodne odmietnete ich požiadavky, jasne im dáte najavo, že s vami musia počítať, ako so seberovnými."
Opäť prerušujem túto stať, z toho dôvodu, že s Tukydidom v tomto bode nesúhlasím. Počas celých dejín Lacedemončania jednali s Aténčanmi ako so seberovnými, no nie z dôvodu, že si to na tomto sneme vydobyl Perikles, ale preto, lebo Atény boli vtedy najväčšie mesto v Hellade, boli ekonomicky najsilnejšie a pomerne silné aj vojensky a po ďalšie, vyhrali nad Peržanmi, ako na mori, tak aj na súši. Požívali teda patričnú úctu. O tomto svedčí aj fakt, že im Lacedemončania ponechali voľnosť a prím vo vedení napríklad aj v Délskom spolku, ktorý potom Aténčania zneužili vo svoj prospech. Takže môj názor je ten, že Perikles len fabuloval a šikovne podnecoval nenávisť voči Lacedemonu a to tak, aby Aténčania nemysleli a nezamýšľali sa nad "nejakými" požiadavkami, ale upriamili svoju pozornosť k téme rovnosti.
" Preto sa rozhodnite hneď teraz, prv než utrpíte škodu, či sa odhodláte viesť vojnu (čo ja pokladám za najlepšie) a neustúpite za nijakých okolností a bez strachu budete brániť svoje. Veď akákoľvek požiadavka voči susedovi- malá či veľká- ktorá sa dostane na súd rovnocenných partnerov, znamená bez rozhodnutia súdu rovnaké otroctvo. Čo sa týka podmienok a prostriedkov na vojnu, ako ste počuli, na obidvoch stranách sú vyrovnané. Peloponézania, ako viete sú roľníci a nemajú ani ako jednotlivci, ani v štátnej pokladnici. Okrem toho nemajú skúsenosti s vedením dlhotrvajúcich vojen v zámorí, lebo ich chudoba ich núti viesť vojny, čo netrvajú dlho a aj to medzi sebou. Takíto ľudia nemôžu vystrojovať ani lode, ani vysielať častejšie pešie vojsko, lebo by museli byť ďaleko od domova a žiť na vlastné trovy. A navyše sú odrezaní od mora. Plná pokladnica skôr poskytne prostriedky na vojnu, ako vymáhané dane ( (?)- poznámka antiku). Poľnohospodári, čo sa živia prácou vlastných rúk, radšej riskujú vo vojne vlastný život ako majetky, lebo sú presvedčení, že z nebezpečenstva vyviaznu živí a zdraví, ale s peniazmi to nemajú isté, či sa im nevyčerpajú skôr, než sa skončí vojna- ak by sa totiž vojna nečakane pretiahla, čo sa takisto stáva. Takisto, v jednej vojne sa Peloponézania dokážu udržať proti všetkým Grékom, ale nie sú schopní viesť vojnu proti vojskám vyzbrojeným inak, ako je vyzbrojená ich armáda, lebo nemajú stály poradný zbor, nemôžu sa hneď rozhodnúť, ani nič vykonať, lebo každé spojenecké mesto sa stará iba o svoj prospech a keďže sú si pri hlasovaní rovní, hoci nepatria k tomu istému kmeňu, z tých príčin nenachádzajú spoločné rozhodnutia. Ak totiž jedni chcú niekoho potrestať čo najprísnejšie, iní zase chcú čo najmenej škodiť svojmu majetku. Pomaly sa schádzajú na svoje zhromaždenia, kde sa zriedkakedy prerokúvajú spoločné záujmy, ale častejšie osobné problémy jednotlivých miest. Každý si myslí, že svojou nedbanlivosťou nikomu neškodí a že sa niekto postará o spoločné blaho za neho. A najmä preto, že sa každý stará o svoj osobný prospech, neuvedomuje si, že trpia spoločné záujmy.
Ale najväčšou prekážkou pre nich bude stály nedostatok peňazí., ktoré tak pomaly a s ťažkosťami získavajú. Vojnové záležitosti však nemôžu čakať. A nemusíme sa báť, že budú zakladať pevnosti v Atike a ani ich loďstva. Čo sa týka budovania pevností, ani v mieri nie je ľahké tak opevniť mesto, aby sa vyrovnalo nášmu mestu. O čo horšie je, ak sa buduje na pôde nepriateľa, kde my takisto môžeme stavať pohraničné opevnenia proti ním. Ak však vybudujú akýkoľvek oporný bod, budú môcť robiť odtiaľ robiť výpady a pustošiť našu krajinu a podnecovať do vzbúr našich otrokov. Toto však nezabráni, aby sme sa do ich krajiny nemohli plaviť na lodiach. Ak si tam vybudujú opevnenia, budeme ich napádať na našich lodiach. Veď v námorníctve sme veľmi skúsení a aj v boji na súši sa vyznáme lepšie ako oni hoci viedli vojny len na pevnine. A čo sa týka ich skúsenosti v námorníctve, tak to tak ľahko nenadobudnú (Perikles, predpokladajme, že má na mysli pod pojmom Peloponézania hlavne Lacedemončanov a ich blízkych susedov, tu akosi opomenul spomenúť takých Korinťanov, ktorí prví postavili trieru, potom aj napríklad Syrakúzanov a iných ostrovanov, ktorí boli spojencami Lacedemonu- poznámka antiku). Veď ani vy, čo sa venujete námorníctvu od perzských vojen, neovládate boj na mori dokonale, ako je potom možné, aby roľníci, ktorým je more cudzie, dosiahli niečo pozoruhodné, ak im veľa našich lodí, s ktorými tam pri nich budeme kotviť, nedovolí cvičiť. Ak by sme mali málo lodí, tak by sa v početnej prevahe mohli pustiť do boja a podstúpiť nebezpečenstvo, hoci majú malú skúsenosť, ale ak ich oblieha veľké loďstvo, nebudú riskovať a nevyplávajú na more. Keďže nemajú dosť výcviku a sú menej skúsení, nebudú mať na to odvahu. Námorníctvo vyžaduje viac cvik a skúsenosti ako čokoľvek iné a nestačí sa mu venovať iba vo voľnej chvíli, ba nemožno sa okrem neho venovať dačomu inému.
Predpokladajme, že Peloponézania siahnu na poklady Olympie a Delf a vyšším žoldom sa budú usilovať získať si na svoju stranu cudzincov, ktorí slúžia v našom vojsku a v loďstve. To by bolo nebezpečné, ak by sme nevedeli doplniť naše posádky lodí z občanov a metoikov. Túto možnosť my máme a čo je najdôležitejšie, kormidelníci sú všade naši občania a máme aj viac a aj najskúsenejších námorníkov v celom Grécku. Ak by nastala vojna, vtedy by si ani jeden z našich žoldnierov nevybral osud byť vyhnancom svojej vlasti a pre vysoký žold by niekoľko dní bojoval s neveľkou nádejou na víťazstvo za Peloponézanov.
Podľa mňa je taká, alebo aspoň približne taká situácia u Peloponézanov a také sú ich možností. My nielenže nemáme podobné ťažkostí, ale sme vo všetkom v neporovnateľne lepšej situácii. Ak oni zaútočia na našu krajinu na pevnine, my ich napadneme z mora a tak spustošenie čo i len časti Peloponézu bude pre nich vážnejšie, než spustošenie celej Atiky. Im totiž nezostane už nijaká zem, ktorej by sa mohli zmocniť bez boja, kým my máme dostatok zeme na ostrovoch a pevnine. Takú prednosť poskytuje vláda na mori. Ak by sme boli ostrovania, ktoré mesto by proti nám obstálo? Teraz sa však musíme zamýšľať viac, ako tí ostrovania a opustiť obydlia a polia, aby sme sa venovali stráženiu mesta a mora. Nesmieme sa dať strhnúť k útoku a bojovať o ne s Peloponézanmi, lebo ak by sme pri prvom útoku zvíťazili, potom by sme sa museli stretnúť s veľkým počtom nepriateľov. Ak nebudeme úspešní, stratíme aj spojencov, základ našej moci, lebo oni nezostanú pokojní a povstanú, len čo sa ukáže, že nie sme schopní zadržať ich silou zbraní. Preto nám nesmie byť ľúto obydlí a polí, ale musíme myslieť na seba. Veci sú predsa pre ľudí a nie ľudia pre ne. Ak by som mal nádej vás presvedčiť o tom, navrhol by som vám, aby ste dobrovoľne opustili našu krajinu, alebo, aby ste si ju sami spustošili, aby ste Peloponézanom dokázali, že kvôli záchrane zeme sa im nepoddáte.
Mohol by som vám uviesť ešte veľa iných dôvodov, aby som vám dal nádej na víťazstvo, ak sa novými výbojmi nebudeme usilovať o väčšiu moc a vrhať sa dobrovoľne do nových nebezpečenstiev. Väčšmi sa obávam našich vlastných omylov, ako zámerov nepriateľa. "
Všimli ste si? Sám Perikles pochybuje o spojencoch a ich vernosti. Takže to neboli takí spojenci, akých mali napríklad Lacedemončania, či Korinťania. Od jeho smrti už ubehlo 15 rokov a takmer všetci zabudli na jeho prorocké slová a aj na jeho poslednú reč, tesne pred smrťou, kde ho obviňovali z nekalej činnosti voči mestu. A hlavne na túto jeho poslednú otázku- "ak by sme boli ostrovania, ktoré mesto by proti nám obstálo?" Pevne verím, že túto reč mal Perikles prichystanú a aj niekde zapísanú a preto mohla byť autentická a k dispozícii aj neskorším vodcom. Preto sa hlavne divím Alkibiadovi, ako jeho príbuznému, že sa nedržal jeho línie a robil všetko pre to, aby položil Atény na kolená. Čo sa mu aj nakoniec podarilo. Takže teraz sú Aténčania na Sicílii a snažia sa ju ovládnuť dobytím Syrakúz. Mesto ešte väčšie, alebo rovnaké, ako Atény. Mesto, ktoré má rovnaké zriadenie ako Atény, ale aj mesto, ktoré postavili Dóri a tí majú spojencov hlavne na Peloponéze. Mesto nezaťažené terajšou vojnou a s podobným dôchodkovým systémov, ako majú Atény. Mesto na ostrove so silným loďstvom a ešte silnejšími spojencami, ako na Peloponéze, v Itálii, ale aj na severe Afriky. Priveľké sústo si zobrali, ale veria si. Hoci mali Aténčania poradný zbor veliteľov a všetko vyhodnocovali, toto si nedomysleli, ale dokonca ani ( v dôsledku prímeria s Lacedemončanmi a predchádzajúcimi výhrami v bojoch) nezmenili svoju rétoriku.
V ďalšej časti vám opíšem reč Aténčana Eufemena, ktorý reagoval na reč Hermokrata tak, ako reagoval. Poprekrúcaním faktov, naduto, pyšne a arogantne.
