Všimnite si, že vôbec sa v tejto knihe nespomína jedno mesto, ktoré už muselo byť pomerne veľké a pomerne silné - Rím. O niekoľko málo rokov Syrakúzy podľahnú Kartágu, ktoré Tukydides niekoľko krát spomína, ale Rím, ktorý už v tej dobe dosiahol pomerne veľký územný rozsah a politický význam tu nie je spomenutý ani slovíčkom. Pritom čulý obchodný ruch prebiehal aj medzi Aténami, Kartágom a verím tomu, že aj Rímom. Keby len obchodné styky, ale verím tomu, že aj iné. Napríklad vo vojenskej oblasti- boj vo falange bol vlastný Grékom a spartská falanga vzbudzovala vo vtedajšom svete hrôzu a túto prevzali takmer vo všetkých aspektoch aj Rimania. Jasne, viem, že priniesli mnoho zdokonalení a nových prvkov, ale základ bol od Grékov. Takisto triera, ktorú nazvali trirema, mali pravdepodobne od Aténčanov, alebo skôr Korinťanov. Verím tomu, že medzi gréckymi mestami a Rímom mohli prebiehať aj politické kontakty a legáti tam boli vysielaní k nadväzovaniu obojstranných kontaktov. Pravdepodobne Tukydides nemal za potreby toto mesto spomenúť, lebo mu nepripisoval žiaden význam.
"Syrakúzski vyslanci vyslaní do Korintu a Lacedemonu sa cestou usilovali presvedčiť italských Grékov o nebezpečenstve, ktoré im hrozí od Aténčanov. Keď poslovia prišli do Korintu, naliehavo prosili o pomoc, odvolávajúc sa na príbuzenstvo s nimi. Korinťania sa veľmi ochotne rozhodli poskytnúť všetky prostriedky na pomoc a poslali aj svojich legátov s nimi do Lacedemonu, aby tí rozhodnejšie zakročili proti Aténčanom a aby poslali posily na Sicíliu. V Lacedemone sa legáti stretli s Alkibiadom a s ostatnými vyhnancami, korí sa preplavili na nákladnej lodi z Túrii najprv do Kylleny v Elide a odtiaľ sa dostali do Lacedemonu, kde im sľúbili ochranu života; Alkibiades sa ich obával pre svoju účasť na mantinejských udalostiach."
Tu má Tukydides na mysli to, že priviedol do vzbury proti Peloponézskemu zväzu Mantinejčanov a potom primäl Argejčanov na výpravu proti Orchomenu a aj celkovo bránil spojenectvu Argejčanov s Lacedemončanmi, napríklad aj tým, že podviedol spartských legátov, ktorí mali vystúpiť v sneme Argejčanov, o ich plnej moci.. No mám dojem, že Tukydides mohol smelo aj doplniť udalosti na Mélu, kde pričinením Alkibiada boli vyvraždení všetci mélskí muži a ženy a deti.
"A tak sa stalo, že keď Alkibiades vystupoval na zhromaždeniach ľudu, radil to im isté, na čo sa ich usilovali prehovoriť poslovia z Korintu a Syrakúz. Totiž efori a iní úradníci v Lacedemone chceli vyslať do Syrakúz legátov, aby zabránili spojeneckej dohode s Aténčanmi, ale neboli ochotní poslať Syrakúzanom pomoc. Vtedy vystúpil Alkibiades a vyvolal u Lacedemončanov nepriateľstvo voči Aténčanom a začal ich nabádať k rozhodným činom takými slovami:
-"Najprv vám musím povedať o ohováraní mojej osoby, aby ste sa z nedôvery voči mne nestali zaujatí, keď budete počúvať moje dôvody týkajúce sa spoločného záujmu. Hoci sa moji predkovia pre akúsi urážku zriekli vašej proxenie, sám som sa usiloval ju opäť získať, preukazujúc vám dobrovoľne veľa služieb, najmä po vašom neúspechu pri Pyle."
Aj sám Tukydides, cez prekladateľa, pochybuje o jeho argumentoch. Ak si dobre pamätáte jeho diania a činy, ktoré som tu opísal, tak práveže robil všetko preto, aby čo najviac uškodili Lacedemončanom a sám si tak u svojich získal úctu, ako ich nekompromisný nepriateľ (stačí si spomenúť na to, že primäl Aténčanov napísať na stélu, že Lacedemončania porušili dohodu, keď poslali na pomoc Epidauru 300 hoplitov). Potom jeho terajšie snaženie v Sparte vyznieva smiešne, lebo ak si pamätáte, tak spartskí legáti v Argu mali počúvnuť jeho radu (čo je nemysliteľné) na základe ktorej nebola spísaná dohoda medzi Argom a Spartou a tak je divné, že keď zmaril také dôležité jednanie, tak mal ešte tú odvahu niečo Lacedemončanom radiť. Alebo žeby pravda bola niekde inde? A aj jeho nasledujúce slová sú plné falše a podrazov (hlavne tam, kde za rozhodnutie o výprave a o svojom odvolaní obviní iných), ale rozumiem mu. Nebál sa rozhodovať o osudoch a životoch iných ľudí a byť až nemilosrdný, ale ak sa to rozhodovanie týkalo jeho, tak zapredal aj svoju česť a dokázal sa, v obave o svoj život, aj plaziť sa pred inými. Je možno škoda, že Sparťania neboli takí zákerní a krutí ako on a nepopravili ho. Ospravedlňujem sa vám za túto vsuvku a za takto prejavený názor. Nesluší sa, aby historik, za akého sa pokladám, prejavoval v takej miere negatívny postoj voči osobám, ktoré sa nemôžu brániť a ešte k tomu takto nepriamo ovplyvňoval svojich čitateľov, ale moje vnútorné presvedčenie mi káže poukazovať na také jednanie, ktoré sa prieči môjmu svedomiu. A takmer všetko konanie Alkibiada je mi proti srsti. Nenapísal som nič proti tomu, keď konal ako veliteľ, ale takéto zákerné a podlé konanie okomentujem takmer vždy. Tak ako zvýrazním myšlienky, ktoré sú mi sympatické. Apropo, zase musím poukázať na analógiu s dnešnou dobou, keď tiež existuje jeden štát, ktorý má tiež rovnakú tendenciu, ako vtedy Aténčania, len o niečo väčšom rozsahu.
"Nehľadiac na moju službu, ktorú som vám neustále preukazoval, vy ste pri rokovaniach o mieri s Aténčanmi pomohli k moci mojim nepriateľom, z čoho im vzišla česť, ale mňa to znevážilo. Preto som sa pridal k Mantinejčanom a Argejčanom, uškodil som však záujmom vašej politiky. Keďže vtedy vo vašom ťažkom položení moja činnosť vyvolala u iných znepokojenie, teraz, keď poznám skutočnú situáciu, mali by zmeniť svoje zmýšľanie. Ak si niekto vytváral zlý názor, že som sa väčšmi prikláňal k demokratickým vrstvám, nech si je istý, že nemá príčinu naďalej zastávať toto stanovisko. Už moji predkovia boli nepriateľmi tyranov, lebo všetci ľudia, čo sú proti mocnárom, sú stúpenci demokracie a od tých čias zostala moja rodina ochrankyňou ľudu. Okrem toho, ak je naše mesto spravované demokraticky, sme povinní všetkými prostriedkami chrániť politický systém. No v jestvujúcej neobmedzenej demokracii sme používali mierne politické prostriedky. Tí čo vyhnali a ešte ženú ľud do zlých rozhodnutí, sú iní a s to oni demagógovia, čo vyhnali aj mňa. Naša vlastná politika je zameraná na službu celému štátu a pokladáme za správne udržiavať zriadenie, ktoré sme prevzali po predkoch a ktoré dosiahlo obdivuhodný stupeň slobody a moci. Nakoniec, ako všetci zdravo rozmýšľajúci ľudia, sme pochopili, čo znamená demokracia a nemám ani najmenší dôvod si myslieť niečo iné a nazdávam sa, že ani nik iný, musím ju iba obhajovať. Napokon o tomto všeobecne uznávanom systéme nemožno nič nové povedať Tým menej bolo podľa nás nebezpečné meniť túto formu vlády, keď nepriatelia, ktorí sú podobní vám, stoja pred bránami mesta.
Teda osočovania mojej osoby vychádzajú z takých skutočností. Teraz si vypočujete, na čo máte myslieť z hľadiska celku a vysvetlím vám to ja, ktorý o tom vie najviac. Podnikli sme výpravu na Sicíliu, aby sme si podrobili, ak sa to podarí, najprv Sicílčanov, potom italských Grékov a nakoniec sa pokúsime podmaniť si Kartágincov a ich ríšu. Keby sa nám tie plány podarili, chceli by sme zaútočiť na Peloponéz s použitím všetkých takto nazbieraných síl všetkých nám podriadených Grékov a mnohých žoldnierov z barbarských Iberov a iných tých najbojovnejších barbarov. Postavíme aj veľa plavidiel bojových plavidiel, okrem tých čo máme, lebo Italia je bohatá na drevo. S nimi by sme obsadili Peloponéz zo všetkých strán a súčasne by sme tiahli s pozbieraným vojskom z pevniny a dobyli by sme tie najsilnejšie na pevnine a iné by sme obsadili obliehaním. Dúfali sme, že ich ľahko ovládneme a tak sa staneme vládcami celého Grécka. Peniaze a zásoby potravín by sme dostali z podrobených národov a tak by sme netrovili nič z nášho mesta. Takéto boli naše plány a plány nášho vojska, ktoré odplávalo na Sicíliu prednedávnom a počuli ste ich od človeka, ktorý ich pozná lepšie, ako ktokoľvek iný. Dúfame, že tieto plány uskutočnia stratégovia, ktorí tam ostali, ak to bude v ich silách.
Teraz si vypočujte príčiny, prečo sa nezachránia tamojší obyvatelia, ak im nepomôžete. Sicílčania nemajú také bojové skúsenosti ako Aténčania, ale ak sa všetci spoja, ešte by sa mohli zachrániť. Sami Syrakúzania, keďže ich vojsko bolo v pozemnej bitke porazené a ich loďstvo je takmer obkľúčené aténskym, nemôžu klásť odpor. To znamená, že ak ich mesto bude dobyté, tak sa celá Sicília dostane do moci Aténčanov a hneď za tým bude nasledovať podrobenie Itálie. Preto nebezpečenstvo, na ktoré som upozorňoval, vám hrozí a čoskoro vás zasiahne. Nech si teda nik nemyslí, že rozhodujete len o Sicílii, veď rozhodujete o celom Peloponéze. Preto treba, aby ste ihneď urobili toto:- pošlite ta loďstvo s mužstvom, ktoré bude veslovať samo, kým sa tam dostane a ktoré sa dá okamžite použiť ako vojsko, no nazdávam sa, že by bolo ešte užitočnejšie poslať ako stratéga nejakého Sparťana, aby zorganizoval všetkých, ktorí sú tam a aby nasilu nechal odviesť tých, ktorí sa nechcú zúčastniť vo vojne. Len tak totiž priatelia, ktorých tam máte, budú ešte odvážnejší a tí, ktorí sú nerozhodnutí, pridajú sa na vašu stranu s menšími obavami. Zároveň treba, aby ste vojnu začali aj tu, v Grécku, aby Syrakúzania videli, že máte o nich záujem a začali sa odvážnejšie brániť a Aténčania budú mať starosti s tým, ako posielať ďalšie posily na Sicíliu. Takisto treba obsadiť Dekeleiu v Atike, z čoho majú Aténčania vždy najväčší strach a myslia si, že je to jediné zlo vojny, s ktorým nemajú skúsenosť. Viete, že nepriateľovi môžete uškodiť najväčšmi vtedy, keď prídete na to, čoho sa najviac bojí. Je totiž prirodzené, že každý sám najlepšie vie, čo je pre neho nebezpečné a z toho má strach. Z výhod, ktoré budete mať z tamojšej posádky a z ťažkostí, ktoré Aténčanom spôsobíte, nebudem spomínať všetky, poviem len tie najdôležitejšie. Aténčania budú okamžite pripravení o dôchodky, ktoré im plynú z laurijských baní na striebro, o výnosy pozemkov a o poplatky súdom. No predovšetkým stratia poplatky spojencov, ktorí ich neradi platia a uvidia, že vy vynakladáte všetky poplatky na vedenie vojny a nebudú sa báť Aténčanov.
Či sa toto uskutoční ochotne a bez straty času, je vo vašej moci Lacedemončania; som totiž pevne presvedčený, že sú to veci uskutočniteľné a ukáže sa, že môj predpoklad je správny. Dúfam, že tu nikto nezačne pochybovať o tom, že ma v mojom rodnom meste pokladajú za čestného vlastenca a nebude si myslieť, že teraz spolu s vašimi nepriateľmi útočím proti nemu, ani si nebude vysvetľovať moje slová, ako slová nahnevaného vyhnanca. Je pravda, že som vyhnanec, ale utekal som pred zlom tých, čo ma vyhnali, nie pred možnosťou byť vám užitočný, ak ma počúvnete. Veď väčšími nepriateľmi mojej vlasti nie ste vy, ktorí ste v bojoch spôsobili škody svojmu nepriateľovi, ale tí, ktorí prinútili jej priateľov, aby sa stali jej nepriateľmi. Ja mám rád svoju vlasť nielen vtedy, keď som v nešťastí, ale keď v nej žijem v bezpečí a teraz som presvedčený, že nebojujem proti nej, hoci ju nemám, no opätovne si ju chcem získať. Podľa mojej mienky vlastenec nie je ten, kto keď stratí vlasť neprávom, neútočí proti nej, ale ten, čo celým svojim úsilím bojuje o to, aby si ju opäť získal. Preto vás Lacedemončania, žiadam, aby ste bez obáv využili moje služby v každom nebezpečenstve a v každej situácii. Majte na pamäti všeobecne platnú zásadu, že o čo väčšmi som vám škodil ako nepriateľ, o to väčšmi vám budem prospešnejší ako priateľ, lebo poznám pomery Aténčanov a o vašich sa iba dohadujem. Uverili ste, že teraz rozhodujete o svojich najvyšších záujmoch a preto neváhajte poslať vojsko na Sicíliu, alebo do Atiky. Takto zachránite aj Sicíliu, ktorá je veľká a aj moc Aténčanov a to súčasnú, ako aj budúcu a budete môcť bezpečne vládnuť v celom Grécku bez odporu, nie násilne , lebo sa budete môcť opierať o priazeň všetkých, aj Aténčanov."
Toto povedal Alkibiades. Lacedemončania, ktorí sami už chceli viesť vojnu proti Aténčanom, ale vyčkávali na vhodnú príležitosť, teraz keď počuli jeho vysvetlenie, boli ešte viac odhodlaní, lebo im objasnil podrobnosti, ktoré musel poznať a utvrdili sa vo svojom presvedčení. Preto sa rozhodli opevniť Dekeleiu a súčasne poslať pomoc Syrakúzanom. Za veliteľa určili Gyllipa, syna Kleandridovho, s rozkazom, aby sa spojil s Korinťanmi, aby podľa možností čo najskôr poslali pomoc a aby sa spojil so Syrakúzanmi a urobili potrebné opatrenia. Sám dal príkaz Korinťanom, aby mu urýchlene poslali dve lode do Asiny a iné, ktoré mali v úmysle vystrojiť, aby boli pripravené na odplávanie, len čo príde čas. Po tej dohode poslovia odišli z Lacedemonu. Medzi tým priplávala do Atén triera, ktorú poslali zvyšní stratégovia po peniaze a po jazdu. Aténčania vyhoveli žiadosti stratégov a poslali peniaze na udržiavanie vojska a jazdcov. Týmito udalosťami sa skončila vojna a sedemnásty rok vojny, ktorú opísal Tukydides."
Aj keď je mi konanie Alkibiada neprijateľné, ale aj tak musím uznať, že jeho zhodnotenie situácie (aj keď možno nadhodnotené a zveličené) a jeho plán na jej riešenie bol dobrý a vidno tu, že mal určité skúsenosti a vedomosti vo vedení strategickej vojny. Túto stať (hlavne posledný odsek Alkibiadovej reči) asi Tukydides musel písať so zmiešanými pocitmi, lebo sám bol v pozícii vyhnanca, ale neškodil tak Aténčanom, ako Alkibiades. Názorne nám ukázal jednanie niektorých populistov, ktorí z urazenej ješitnosti sú ochotní a schopní k tomu, aby sa mohli vrátiť na svoje pozície, dopustiť sa aj vlastizrady a zničenia svojho mesta. Nezáleží teraz na tom, že tvrdí niečo iné, lebo koná opak toho. Ak by bol vlastenec, tak by sa postavil pred súd a snažil by sa obhajovať, lebo bol výborný rečník, mal výbornú reputáciu, ako stratég, mal slávne a solídne rodinné zázemie a mal aj veľa priateľov, takže súd nemusel byť likvidačný. No on zbabelo utiekol a ešte dokonca začal proti svojim brojiť. Taký Tukydides (autor tejto knihy, ktorú nazvali Historiai a P. Kuklica ju nazval - Dejiny peloponézskej vojny) sa pred súd postavil a prijal ortieľ za svoje zlyhanie a pritom nemal také zázemie ako Alkibiades. V ďalšej časti si rozoberieme akcie na bojové Peloponéze, ako aj činnosť Aténčanov na Sicílii. V závere bude situácia, kvôli ktorej Lacedemončania podľa práva zhodnotia, že Aténčania porušili dohodu o mieri na 50 rokov a zrušia túto zmluvu. Teraz bude každý na strane Lacedemonu, lebo Aténčania vedome podporia svojich spojencov proti Lacedemončanom, čo nemali podľa zmluvy urobiť, keďže im tiež mali byť spojencami. Takže tento mier, dohodnutý na 50 rokov bol pomerne krátky.
