Na námietky Aténčanov na spartskom sneme v prípade Korinťanov a Poteidaičanov, v predvečer vojny, že oni svoju nadvládu majú zaslúženú, lebo Lacedemončania nechceli už pokračovať vo vojne a na iné, vystúpil spartský kráľ Archidamos, ktorý mal chýr múdreho a chladnokrvného človeka a povedal asi toto:-
"Ja sám, Lacedemončania, som zažil veľa vojen a mnohí z vás ste moji vrstovníci, preto si myslím, že nikto si neželá vojnu, ani z neskúsenosti, ako sa to zvyčajne mnohým ľuďom stáva, ani ju nebude pokladať za niečo dobré a bezpečné. Keď sa nad tým zamyslíte, zistíte, že vojna o ktorej uvažujete, bude veľká. Ak sa pokúsime vyvolať povstanie aténskych spojencov, budeme im musieť pomáhať loďstvom, lebo väčšina ich spojencov sú ostrovania. Čo sa týka vojenskej sily, s našimi susedmi Peloponézanmi sme približne rovnako silní a keď treba, kedykoľvek ich môžeme napadnúť na ktoromkoľvek mieste ich územia. Ale ak budeme mať do činenia s ľuďmi, čo bývajú vo vzdialenejšej krajine, ktorí sú navyše skúsení v námorníctve a majú všetko, čo si vyžaduje vojnový stav, ktorí majú bohatých jednotlivcov a štát, majú množstvo lodí, koní, zbraní a ľudí, viac ako ktokoľvek v Grécku, ktorí majú navyše veľa spojencov platiacich dane, ako by sme mohli proti takým, len tak začínať vojnu? Na čo sa môžeme spoliehať? Na loďstvo vôbec nie. Teraz aj v tomto zaostávame za Aténčanmi, no ak začneme stavať lode a vystrojovať ich posádky, prejde určitý čas Alebo sa máme spoliehať na peniaze? V tom ohľade za nimi zaostávame ešte väčšmi, lebo ich nemáme ani v štátnej pokladnici, ani ich nebude ľahké získať zo súkromných zdrojov, lebo nemáme takých bohatých občanov.
Predpokladajme, že máme prevahu v počte hoplitov, s ktorými môžeme ustavične napadať a pustošiť atické polia. Oni však majú vo svojej výbave inú zem a po mori si dovezú, čo potrebujú. Ak sa pokúsime od nich odlákať spojencov, nastane situácia, že im budeme musieť pomáhať loďstvom, lebo väčšina sú ostrovania. Nuž akáže to bude vojna? Kým ich neporazíme na mori a nezbavíme príjmov, z ktorých si vydržiavajú loďstvo, budeme skôr spôsobovať škody sebe. Ak vojna potrvá dlhšie, nebudeme môcť uzavrieť mier a navyše dáme najavo, že predovšetkým z našej strany sa začali s nimi nezhody. Nebudeme sa ani oduševňovať nádejou, že sa vojna rýchlo skončí, ak spustošíme ich polia. Skôr sa obávam, že tú vojnu prenecháme našim deťom, lebo je prirodzené, že pyšní Aténčania nie sú otrokmi svojej pôdy a nedajú sa zraziť na zem vojnou, akoby boli neskúsení.
Predsa však neodporúčam, aby sme sa ľahostajne prizerali, ako škodia našim spojencom a zatvárali oči pred nástrahami našich nepriateľov. Radím, aby sme unáhlene nepoužili zbrane, ale vyslali k nim vyslancov so sťažnosťami, aby sme sa však otvorene nevyhrážali vojnou, no sami nerobili ústupky pre nedostatočné prípravy na vojnu. Súčasne sa musíme na vojnu starostlivo pripravovať, získavať spojencov i medzi barbarmi, aby sme zohnali pomoc kdekoľvek a to či už získaním lodí, alebo peňazí. Veď ľuďom v takej situácii, keď ich ohrozujú Aténčania, nemožno vyčítať, že si hľadajú pomoc nielen medzi Grékmi, ale aj medzi barbarmi. A v tejto chvíli by sme mali robiť posledné prípravy na vojnu. Ak sa našim vyslancom podarí niečo dosiahnúť, tým lepšie, inak po dvoch- troch rokoch zaútočíme proti nm lepšie pripravení. Možnože ak uvidia naše prípravy, skôr ustúpia, kým sa ešte nedotkneme ich zeme a kým sa ich rozhodnutia budú týkať majetku, ktorý práve majú, ešte nezničeného vojnou. Nemyslite si, že ich zem je pre nás niečím iným ako zálohom. Musíme ju šetriť, kým sa dá, aby sme tým Peloponéz nepriviedli do hanby a väčších ťažkostí. Sťažností jednotlivých miest a súkromných osôb totiž možno odvrátiť, ale ak vzplanie všeobecný vojnový požiar, ktorý sa nedá predvídať, nebude ho ľahké odvrátiť čestným spôsobom.
Nech to nikto nepokladá za zbabelosť, ak sa toľké mestá hneď nehodlajú napadnúť jedno jediné mesto. Veď aj Aténčania majú spojencov a nie menej ako my, ktorí im dokonca platia dane. Výsledok vojny nie je natoľko závislý od zbraní, ako od peňazí, kvôli ktorým sa zbrane stávajú užitočnými, najmä ak ide o vojnu, ktorú vedú obyvatelia pevniny proti námornej pevnosti. Najprv teda získajme peniaze a nedajme sa vyprovokovať rečami spojencov. Mu totiž budeme zodpovední za výsledok a preto musíme všetko pokojne zvážiť...."
Potom Archidamos vravel o vlastnostiach obyvateľov svojho mesta a ich politiky, ktoré opíšem pri príhodnej príležitosti, lebo k ním by sa hodili aj slová efora Stenelaidasa, ktorý bol jedným z tých čo nabádali do vojny. Takže toto bol pohľad na Atény zo strany Archidama, ktorý Aténčanov poznal skôr z predchádzajúcich bojov a vojen. Vedel, že aj keď Aténčania napríklad dobyli a naspäť stratili celý Egypt, alebo boli porazení pri Tanagre, či Koroneie, nezlomilo ich to. Poznal dobre ich silu a odhodlanie( to čo povedal o nich samých Perikles). Sám Perikles mnohokrát úspešne viedol aténske oddiely a loďstvo do boja v ktorých mnohokrát zvíťazili. Toto všetko vedel aj Hermokrates, ktorý sa snažil svojich Syrakúzanov povzbudiť k odporu a dodať im odvahy.
Aténčania sa rozhodli teda podmaniť si Sicíliu. Už predtým ( r. 461 p.n.l) sa im podarilo dobyť takmer celý Egypt, ale tam narazili na Peržanov (ktorým vtedy vládol Artaxerxes), pod vedením Megabyza, ktorí ich z Egypta vyhnali do Líbye. Postup loďstva a iné kroky vám opíšem neskôr, v ďalšej časti, teraz sa zameriam na Hermokratovu reč, kedy správy o výprave boli protirečivé. Hermokrates poradil Syrakúzanom toto:-
"Zaiste sa vám bude zdať, že ja, takisto ako ostatní, nehovorím pravdu, ak poviem, že nepriateľské loďstvo skutočne postupuje proti nám. Viem, že ľudia, ktorí šíria nedôveryhodné správy, nielenže nikoho nepresvedčia, ale ich aj budú pokladať za šialencov. Keď však mestu hrozí nebezpečenstvo, hoci by som mal byť nazvaný hlupákom, nebudem mlčať, lebo som presvedčený, že moje správy sú spoľahlivejšie. Aténčania naozaj idú proti nám s množstvom lodí a presilou vojska a to vás, ako vidím, prekvapuje. Tvária sa, že idú pomôcť Egesťanom, aby zahnali Leontinčanov od ich mesta, no v skutočnosti, chcú dobyť celú Sicíliu a osobitne naše mesto, lebo si myslia, že keď ho dobyjú, tak ľahko sa im podarí získať ostatné. Verte, že tu onedlho budú a rozmýšľajte, ako by ste ich najlepšie odrazili prostriedkami, ktoré máte. Nepodceňujte nebezpečenstvo, aby ste sa neukázali ako nepripravení. Nezanedbajte verejný záujem. No tí, čo tomu veria, nech sa netrasú pred ich odvahou a silou. Veď ani nám by neuškodili viacej, ako by utrpeli škody sami, ani pre nás nebude neužitočné, že idú proti nám s takou presilou. Naopak, bude to pre nás užitočné vzhľadom k na ostatných, zatiaľ nerozhodnutých Sicílčanov, lebo v strachu pred nimi budú ochotnejšie rozmýšľať o spojenectve s nami. A to nám poskytne príležitosť na to, aby sme mohli preukázať statočnosť, ak nad nimi zvíťazíme, alebo ich donútime ustúpiť, pričom nič nedosiahnu. Ja totiž veľmi pochybujem, že by dosiahli to, čo majú v úmysle. Veď istotne viete, že málo výprav Grékov, alebo barbarov, ktoré podnikli ďaleko od vlasti, bolo úspešných, pretože tí, čo sa vydajú na výpravu, počtom neprevyšujú obyvateľov napadnutej krajiny a ich susedov, ktorí sa spoločne bránia pred nepriateľom. A ak útočníka postihne neúspech, lebo nemajú dostatok potravín v cudzej krajine, vtedy - keďže si nešťastie zapríčinili sami - prepúšťajú slávu tým, ktorých si chceli podrobiť. Takisto zväčšili svoju moc aj títo Aténčania, keď Peržania, ktorí proti ním útočili, utrpeli napriek všetkému očakávaniu takú strašnú porážku. Treba dúfať že taký výsledok bude aj ich výpravy.
Nuž budeme sa odvážne pripravovať na vojnu a pripravíme na ňu aj Sicílčanov, aby sme ešte väčšmi upevnili naše spojenectvo s našimi podriadenými, iných, aby sme priviedli do spojenectva a k priateľstvu a získali doteraz nezávislých. Pošlime poslov do iných gréckych miest na Sicílii, aby sme im oznámili, že ide o spoločné nebezpečenstvo a takisto do Itálie, aby sme ich prehovorili, nech s nami uzavrú spojeneckú dohodu, alebo nech neprijímajú návrhy Aténčanov. Nazdávam sa, že by sme urobili dobre, ak by sme vyslali poslov aj do Kartága, aby sa mali na pozore a očakávali, že Aténčania zaútočia aj proti ich mestu, takže sa pravdepodobne ocitnú v nebezpečenstve, ak budú ľahostajní k nášmu osudu, ak nám nepomôžu tajne, alebo otvorene, akýmkoľvek spôsobom. Ak budú súhlasiť, majú teraz väčšiu príležitosť ako ktokoľvek iný, lebo majú množstvo zlata a striebra, čo je vo vojne rovnako dôležité ako čokoľvek iné. Pošlime poslov aj do Lacedemonu a do Korintu, aby obnovili vojnu v Grécku. V terajšej situácii mám ešte jeden návrh. Keby sme sa chceli spojiť my všetci Sicílčania, alebo väčšina z nás a spustili by sme na more svoje loďstvo, keby sme ho dokázali vydržiavať potravinami aspoň 2 mesiace a vyplávali proti Aténčanom do Tarentského zálivu a k Iapyžskému mysu, ukázali by sme im, že skôr ako budú bojovať o Sicíliu, musia sa preplaviť cez Iónske more. My budeme plávať zo spriatelenej krajiny (veď Tarent nás príjme)a oni po dlhej plavbe budú unavení a rozptýlení, takže pre nás nebude ťažké na nich útočiť. A ak by na nás podnikli protiútok najrýchlejšími loďami, tak by sme sa stiahli do Tarentu a oni by museli byť s celým loďstvom na voľnom mori vydaní napospas nám, či moru. Podľa mňa, by im tento návrh spôsobil toľko starostí, že by sa ani neodvážili odplávať od Kerkyry, alebo by trávili čas rozmýšľaním a zbieraním informácii o tom, koľko nás je a kde sme, kým by ich nezaskočila zima, alebo by aspoň boli takí prekvapení z nečakanej situácie, že by sa vzdali plavby, najmä, ak jeden z najskúsenejších stratégov, čo im velí, prijal velenie nedobrovoľne a pod nátlakom a privítal by hocakú protiakciu z našej strany, len aby mal zámienku na ústup. Som presvedčený, že správy o našich silách budú prehnané. Ľudia zvyčajne menia názory podľa toho, čo sa im povie a o to väčší strach majú pred tým, kto útočí ako prvý a boja sa aj toho, kto v prípade napadnutia je schopný útok odraziť, lebo ho pokladajú za seberovného. O to sa teraz pokúšajú Aténčania. Postupujú proti nám v presvedčení, že sa im nepostavme na odpor, oprávnene nami opovrhujú, lebo sme sa nespojili s Lacedemončanmi, aby sme ich rozprášili. Ak teraz Aténčania zistia, že sme napriek očakávaniam pripravení na smelé činy, náš neočakávaný protiútok ich prekvapí viac, ako naša skutočná sila. Preto prijmite môj názor a odhodlajte sa na tento rozhodný krok, alebo sa aspoň podľa možností pripravujte na vojnu. Každý si musí pamätať, že opovrhovanie nepriateľom sa má prejaviť statočnými činmi a musí byť presvedčený, že prípravy zo strachu sú najlepšie. Nepriateľ postupuje proti nám a ako dobre viem, postupuje tak, že o chvíľu už bude tu."
Samozrejme, že v zhromaždení nastala zvada. Jedni verili druhí nie. V ďalšej časti vám opíšem, ako sa k tomu postavili čelní predstavitelia demokratickej strany, ktorí mali rovnaké zmýšľanie, názory a plány ako Aténčania. Takže ešte zopár rečí a potom nechám plynúť opis Tukydida tak, ako to zaznamenal vo svojej knihe o peloponézskej vojne.
