"Podnetom na odvážny čin Aristogeitona a Harmodia bol ľúbostný príbeh, o ktorom budem písať podrobnejšie a poukážem na to, že ani ostatní Gréci, ani samotní Aténčania nevedia nič presné o ich čine. Po Peisistratovej smrti - zomrel veľmi starý- stal sa vládcom nie Hipparchos, ale Hippias, ktorý bol starší. V tom čase bol Harmodios v rozkvete života a krásy a Aristogeiton, jeden z mešťanov, patriaci k strednému stavu sa stal jeho milencom a žil s ním. Vtedy Hipparchos, syn Peisistratov ( brat vládcu Hippia -poznámka antiku), pokúsil sa získať si Harmodia, ale ten ponuku odmietol a povedal to svojmu milencovi Aristogeitovi. Aristogeites sa veľmi rozhorčil a zo strachu, že si Harmodia Hipparchos získa násilím, si zaumienil, že sa pokúsi všetkými možnými prostriedkami odstrániť tyranskú moc. Hipparchos sa opätovne pokúsil získať si Harmodia, no opäť nič nedosiahol. Po tomto odmietnutí Hipparchos nechcel použiť násilie, ale rozhodol sa nenápadne mu spôsobiť hanbu pod inou zámienkou. Hipparchos, ako brat vládcu, sa ľuďom nesprával kruto, ale počínal si tak, aby nevzbudzoval nenávisť. V skutočnosti Peisistratovci boli vládcami dlho a konali vždy šľachetne a rozumne. Vyberali napríklad od Aténčanov len dvadsiatok, vyzdobili mesto, vojny vždy doviedli do konca a prinášali vždy obete. Vo všetkom ostatnom riadili obec podľa zákonov, ktoré platili už predtým, starali sa iba o to, aby medzi najvyššími úradníkmi bol vždy niekto z nich. Mnohí z nich boli rok vo funkcii archonta, medzi nimi aj Peisistratos, syn Hippia, ktorý sa volal po dedovi. Ako archont nechal postaviť na agore oltár Apolonovi v jeho posvätnom obvode a dal vytesať nápis na pamiatku svojho otca. Neskoršie Aténčania prístavbou predĺžili oltár na agore a odstránili nápis, no tej je aj tak čitateľný, hoci horšie a hovorí toto:-
" Na pamäť vlády ma Hippias, Peisistratov syn, postaviť dal, zasvätil v posvätnom háji Apolona, pýtijského boha.".
A to, že Hippias, starší syn, sa vlády ujal, môžem určite tvrdiť preto, lebo som získal presnejšie podklady ako ktokoľvek iný a dá sa to vyrozumieť aj z toho čo teraz napíšem. Zdá sa, že iba Hippias zo zákonitých bratov mal deti. Na to poukazuje spomínaný oltár a stéla na aténskej Akropole, ktorá bola postavená ako pamätník na násilnú vládu tyranov."
Táto časť je trochu mätúca, lebo žiaden oltár nepoukazuje na to, že Hippias mal deti. A na tomto mieste by som chcel uviesť poznámku o tyraníde tak, ako ju asi vnímal sám Tukydides. Tukydides, ako príbuzný Peisistratovcov pripúšťa, že ich vláda bola krutá, ale pripisuje jej aj prednosti. Tyranída (tyranis) bolo hnutie v mestských štátoch s demokratickou tendenciou, ktoré chcelo odstrániť výsady pozemkovej a rodovej aristokracie. Rannou tyranídou prešli takmer všetky mestské štáty a bolo to obdobie hospodárskej prosperity- poznámka prekladateľa.
" A skutočne, na tej stéle sa nespomína nik s Tessalových, alebo Hipparchových synov, no uvádzajú sa tam mená piatich Hippiových synov. Pravdaže, prvý sa oženil najstarší syn. Na tej istej stéle je zapísaný ako prvý po otcovi a má to takisto svoju príčinu- bol totiž najstarší a mal sa stať po ňom vládcom. Hippias by sa istotne nemohol ujať vlády, keby bol Hipparchos odstránený ako tyran a on mal hneď v ten deň tiež vládnuť ako tyran. Hippias mal dobrú telesnú stráž a to mu pomohlo zvíťaziť nad sprisahancami bez najmenších ťažkostí a zaistiť si bezpečnosť a tak sa nedostať do nijakých ťažkostí, ako sa to stalo jeho bratovi Hipparchovi, ktorý si nevedel zvyknúť na úklady spojené s vládou jeho rodiny. Hipparcha nazvali tyranom potomkovia, pretože jeho meno sa stalo známym podľa nešťastia, ktoré ho postihlo.
Hipparchos teda, ako si zaumienil, chcel uraziť Harmodia, ktorý ho odmietal. Nechal si zavolať Harmodiovu sestru, ktorá bola slobodná, aby prišla niesť pri nejakej slávnosti košík, ale keď prišla, tak ju odohnali so slovami, že ju nepozvali, lebo si tú česť nezaslúži. Harmodios to ťažko znášal a Aristogeiton sa preto ešte väčšmi nahneval na Hipparcha. Preto si našiel ľudí, s ktorými pripravil v jeho mene plán a čakali na sviatok Veľkých Panatenají, lebo iba v ten deň sa občania, ktorí sa zúčastňovali sprievodu, mohli zhromaždiť ozbrojení, pričom nevzbudili podozrenie. Harmodios s Aristogeitom mali zaútočiť na Hippia, lebo počítali, že ak on umrie, tak sa ľahko zbavia Hipparcha, a ostaní sa k nim mali pridať a zaútočiť na telesných strážcov. Z bezpečnostných dôvodov nebolo sprisahancov veľa. Dúfali, že nech ich je akokoľvek málo, sú ozbrojení a istotne sa nájdu dobrovoľníci, čo spoločne s nimi budú bojovať za slobodu.
Keď nadišiel sviatok, Hippias so svojimi ochrancami vyšiel z mesta do štvrte, ktorá sa nazýva Kerameikos, aby zaistili poriadok na mieste, kde bude prechádzať sprievod. Vtedy Harmodios a Aristogeiton, ozbrojení mečmi, postupovali proti nemu. Keď spozorovali, že nejaký sprisahanec sa s ním priateľsky zhovára ( k Hippiovi vtedy ešte sa každý mohol normálne priblížiť), zľakli sa, lebo si uvedomili, že boli ním prezradení a že ich čoskoro chytia. Vtedy sa rýchlo rozhodli, že utečú, aby ich nechytili a že sa pomstia tomu, čo ich zradil a spôsobil im toto obrovské nebezpečenstvo; preto sa hneď dali na útek cez bránu do mesta. Natrafili tam pri chráme zvanom Leokorion na Hipparcha. Tam sa na neho obaja vrhli, jeden zo žiarlivosti a druhý pre urážku, ho ubodali na smrť. Harmodios bol po čine zabitý na mieste a Aristogeitovi sa podarilo pred strážou cez nával ľudí utiecť, ale o chvíľu ho chytili a zahynul strašnou smrťou.
Keď sa to v Kerameiku dopočul Hippias, išiel hneď ta, no nie na miesto činu, ale tam, kde stáli občania čo sa pozerali na sprievod a boli od Leokoreia ďalej a ktorí nič nevideli. S tvárou, ktorá prezrádzala zármutok z nešťastia, ukázal im na to miesto a rozkázal im tam ísť bez zbraní. Oni išli, nazdávajúc sa, že im povie nejaký príhovor, no on prikázal strážcom odniesť zbrane a ihneď pochytať podozrivých zločincov, u ktorých nájdu meče. Lebo podľa pradávneho zvyku išli občania do sprievodu iba s kopiju a so štítom.
Takéto bolo sprisahanie Harmodia a Aristogeitona, ktorého príčinou bol urazený cit milenca, túžba po odvete za urážku a náhly strach, ktorý v nich prebudil nerozvážnu odvahu. Odvtedy bola tyranída pre Aténčanov ešte horšia a Hippias, ktorý sa po bratovej smrti bál o vlastný život, stál sa ešte podozrievavejším a tak začal mnohých občanov pre najmenšie príčiny odsudzovať na smrť. Zároveň začal pozornosť venovať cudzine, kde by mohol v prípade prevratu nájsť bezpečie. Preto ako Aténčan vydal svoju dcéru Archediku za Aiantida, syna tyrana v Lampsaku Hippokla, lebo vedel, že ten má zase veľký vplyv na kráľa Perzie Dareia. Jej hrob je ešte v Lampsaku a na pomníku je takýto nadpis:-
Táto zem kryje telo Archediky, Hippiovej dcéry,
muža, čo prevýšil slávu súčasníkov svojich.
Jej otec, muž a bratia jej i deti, napospol vládci,
no ona nemala srdce pýšiť sa nad ostatných ľudí.
Po tomto čine bol Hippias vládcom v Aténach ešte tri roky, v štvrtom roku ho zbavili vlády Lacedemončania a Alkmaionovci, ktorí sa vrátili z vyhnanstvá. Podľa dohody dostal možnosť odísť z Atén, najprv do Sigeia, potom do Lampsaku k Aiantidovi. Nakoniec odišiel k Dareiovi, perzskému kráľovi, kde žil 20 rokov a odtiaľ sa ako starec zúčastnil výpravy Peržanov k Maratónu."
Takže toto boli aspekty toho, ako sa nakoniec zbavili Aténčania vládcov. Je veľmi pravdepodobné, že priami pamätníci už nežili, no bolo dosť ľudí, ktorí to počuli od tých, čo si to mohli pamätať. A pamätali si aj to, že ich tyranídy zbavili Lacedemončania, no sú nejasnosti, akou formou sa k tomu, že mohli zasiahnuť v prospech Alkmaionovcov, dostali. Preto Aténčania v tom čase, keď vojsko a loďstvo mali na Sicílii, veľmi zvažovali, či si môžu dovoliť obviniť váženého občana, stratéga a človeka, ktorý im zabezpečil spojencov, bez ktorých by výprava mala už od začiatku neúspech. Hoci už asi tušíte pokračovanie, v ďalšej časti vám opíšem, ako sa Aténčania vysporiadali s podozrivými a čo sa dialo po odchode (či skôr úteku) Alkibiada.
